Zvyšok dňa pripadal Mattiasovi nekonečný. Nedokázal sústrediť myšlienky na správu majetku, písmená pred ním sa rozmazávali. V hlave mu znova a znova ožíval Adelinin pohľad – tvrdý, odmeraný, a pritom zranený. Vedel, že jej spôsobil bolesť, a strach, že ju stratí, mu zvieral hrdlo. Pokúšal sa predstierať pokoj pred ostatnými, no každý pohyb mu pripadal ťažkopádny a cudzí. Aj v rozhovoroch odpovedal len stroho, lebo celú jeho pozornosť pohlcovala jediná otázka: otvorí mu večer, alebo sa jej dvere navždy zatvoria?

Keď sa zotmelo, jeho nepokoj prerástol do netrpezlivosti. Prešiel halou, odložil pohár s vínom, ktorý sa mu v rukách triasol, a vybral sa po schodoch hore. Srdce mu bilo rýchlejšie s každým krokom. Pred jej izbou na chvíľu zastal, prstami sa dotkol dreva dverí a zhlboka sa nadýchol. Potom dvakrát zaklopal. Zvyčajne otvorila hneď, no teraz sa sekundy vliekli a za dverami panovalo ticho. Každá chvíľa čakania mu pripadala dlhšia než hodina. V hrdle mal sucho a v hrudi tlak, akoby mu ju stískala neviditeľná ruka. Už sa mu vkrádala myšlienka, že neotvorí vôbec, keď sa zrazu ozval jemný zvuk kovania.

Dvere otvorila dokorán a ustúpila z nich bez toho, aby sa na neho pozrela. Aj za to bol vďačný. Až keď vošiel a ona zavrela, postavila sa pred neho:

„Dohoda nezahŕňa rozhovory, takže hlasujem za sex.“

Už sa nezdala byť až taká nahnevaná ako cez deň, ale stále útočná.

„Radšej chceš, aby som ťa pretiahol, než aby si so mnou hovorila?“ prispôsobil sa jej tónu.

„Áno,“ odpovedala bez zaváhania.

„Nie,“ odsekol.

Vydržal jej protivný pohľad a potom už pokojnejším, ale o to rozhodnejším tónom prikázal:

„Sadni si.“ A mávol smerom k posteli. Zazrela na neho ešte viac, tak doplnil:

„Tvoju poslušnosť dohoda zahŕňa.“

Ešte nikdy ju nevidel zaťať zuby, ale teraz to urobila. Potom si však sadla na posteľ, uhladila župan a zložila naň obe ruky. Pohľad uprela rovno pred seba, hoci Mattias stál bokom.

Sadol si do kresla, pri ktorom stál a začal:

„Nie som zadaný. Jediný na svete, kto to nechápe, je moja matka. A teraz ty. Jej sa to vysvetliť nedá, tebe snáď áno. Lady Valesku som videl niekoľkokrát. Na spoločenskej návšteve, s gardedámou. Na rozdiel od teba, Valeska sa bez gardedámy nedostane naozaj nikam. Je z váženej a bohatej rodiny, takže môžeš veriť, že ju strážia.“

Hlas mal pevný, ale rozprával pokojne. Díval sa občas na Adelin, občas inam. Nie nervózne, len tak. Ona sedela na posteli, ruky v lone, hlava mierne sklonená. Pohľad zabodnutý do miesta na podlahe pred sebou.

„Je teda jasné, že som sa jej okrem pobozkania ruky nikdy nedotkol. Neviem, komu napadlo dať nás dokopy, ale neprekvapila by ma moja matka. Mám svoj vek, už by bolo vhodné sa oženiť a myslieť na potomstvo. Tak som s návštevou súhlasil.“

Zhlboka sa nadýchol, oprel sa v kresle. Jeho lakte sa dotkli opierok a na chvíľu pohľad skĺzol k oknu, akoby sa potreboval na niečo pevné sústrediť.

„Valeska je pekná žena, inteligentná. Nie až tak, ako ty, ale určite nadpriemerne. Dá sa s ňou rozumne rozprávať.“

Zdvihol oči a stretol sa s jej pohľadom. Adelin ho sledovala, nenápadne, spod mihalníc.

„Lenže…“ odmlčal sa a hľadal slová. Medzitým si Adelin preložila nohu cez nohu a zľahka si upravila okraje župana, aby jej neodhaľoval nohy. Mattias to periférne zaregistroval.

„Nikdy mnou jej prítomnosť fyzicky nehla. Tebe stačí byť v miestnosti a vrie mi krv. U nej nebolo vôbec nič. Teba len keď stretnem pri raňajkách, skrášli mi to deň. U nej ma nijako nenadchýnala predstava, že ju opäť stretnem. Proste to nezafungovalo. Bolo to skôr kamarátske.“

Adelin sa jemne nadýchla, no nič nepovedala. Jej telo zostávalo nehybné, ale prsty na jednej ruke sa nevedome pohli, akoby čosi stískali.

„Priznávam, že na chvíľu mi napadlo, že by som si ju aj tak vzal. Už potrebujem dediča…“

Pozrel sa na Adelin a s prekvapením zistil, že ona sa pozerá priamo na neho. Už bez hnevu, skôr zvedavo. Tento pohľad mu dodal odvahu pokračovať.

„Ale práve ty vieš, čo ja potrebujem v posteli. Vášeň. Túžbu. Dôveru. Nedokážem si ani len predstaviť sex bez toho.“

Odmlčal sa, rukou si prešiel po stehne, než pokračoval tichšie:

„Ona pôsobí tak, že by som toho s ňou asi ani nebol fyzicky schopný. Podľa mňa by sa mi ani nepostavil.“

Na sekundu zavládlo ticho. Adelin ani nemrkla.

„No a zjavne som nenadchol ani ja ju. Keď som jej po pár stretnutiach povedal, že to teda nepôjde, okamžite súhlasila. To bolo už snáď aj pred rokom, ak nie viac.“

Mattias sa oprel do kresla, ruku zložil na operadlo a chvíľu si pozeral na prsty.

„A dnes som si naozaj nebol istý, či to moja matka stále nechápe, alebo len začala šípiť, za kým ma to ťahá. A tak ju proste pozvala.“

Pohľadom skĺzol späť k Adelin.

„Na svete neexistuje žena, ktorú by som zrádzal svojou blízkosťou k tebe. Nič zlé som neurobil.“

Sledoval, ako Adelin jeho slová pomaly dochádzajú. Aj tak ešte doplnil:

„Ak chceš, pokojne si Valesku odchyť skôr, ako sa k nej dostanem ja. Povie ti presne to isté.“

The post Lady Adelin – 18. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.

Slnečné dopoludnie rozžiarilo dvor, na stolíku sa leskli poháre a vo vzduchu bolo cítiť vôňu kvetov zo záhonov. Verena miešala lyžičkou čaj.

„V meste si otvorila salón nová krajčírka, vraj má už plné ruky práce.“
„Možno by mi mohla prísť upraviť sukne,“ zamyslela sa Solenne a odložila limonádu. Adelin sa len zľahka pousmiala ponad pohár vody:

„Ty si krásna vo všetkom.“
Mattias mlčal, opieral sa v kresle a s miernym odstupom sledoval rozhovor troch žien. Solenne sa naklonila k Adelin a s úsmevom sa jej spýtala:

„Ty nepotrebuješ ešte niečo na svoju oslavu? To by si ešte stihla.“
Adelin sa usmiala:

„Určite nie.“

Mattias bytostne vnímal Adelininu prítomnosť a zamyslel sa nad svojím ranným honením. Nie že by ho to nebavilo, ale už by chcel svoje predstavy aj zažiť. Čo vyzerá, že by mohlo byť skoro, Adelin si na neho zvyká a začína krásne reagovať.

„Mimochodom,“ ozvala sa Verena nadšene. „Príde aj lady Valeska!“

V tom okamihu sa rozhovor akoby zlomil. Atmosféra zhustla a Adelin si všimla, že Mattias stuhol a pevne zaťal sánku. Solenne sa prestala usmievať a pozorne sledovala ostatných, akoby cítila, že sa deje niečo pod povrchom. Adelin prebehlo hlavou, že medzi nimi stojí napätie, ktorému zatiaľ nerozumie.

„Kto to je?“ opýtala sa.

Verene žiarili oči, keď odpovedala:

„Mattiasova snúbenica!“

Adelin sa v tej chvíli vzduch v pľúcach zasekol a v hrdle vyschlo. Zatočila sa jej hlava, no prinútila sa sedieť vzpriamene a zachovať si pokojný výraz, takže si nikto nič nevšimol. Nikto okrem Mattiasa, ten hneď vedel, že má obrovský problém. Videl v jej očiach záblesk zranenia a srdce sa mu stiahlo strachom.

Tak toto škaredo zaplatím.

„Nie je to moja snúbenica,“ zavrčal.

„Ale bude!“ odvetila Verena.

„To som nikdy nepovedal!“ pokračoval v neobvykle hrubom tóne.

Adelin sa musela napiť a sústrediť na pokojný výraz tváre. Lenže keď sa Verena so Solenne začali o Valeske rozprávať, to už nezvládla. Ospravedlnila sa s tým, že sa bavia o niekom, koho ona nepozná, tak sa pôjde trochu prejsť.

Mattias sa len krátko vydržal tváriť, že ešte sleduje rozhovor. Myšlienky, či skôr strach, mu nedali pokoj. A tak sa vyhovoril na povinnosti spojené so správou Lindorie a náhlivo odišiel, aby dobehol Adelin.

„Nepáči sa mi, že spolu trávia toľko času,“ zavrčala Verena.

„Je to práca, inak to nejde,“ snažila sa ju upokojiť Solenne, hoci tá Mattiasova chvatná chôdza sa jej veľmi nezdala.

„Lady Adelin!“ zavolal pár krokov za ňou. Ani nespomalila a tak musel zrýchliť, až mu srdce búšilo o hrudník.

„Vysvetlím vám to,“ začal hneď, keď sa mu podarilo zaradiť vedľa nej v slušnej vzdialenosti. Ruky si založil za chrbát, aby to pôsobilo, že naozaj vedú pracovný rozhovor. Sám však cítil, ako mu v hrudi rastie tlak strachu.

„To nepotrebujem,“ odsekla bez jediného pohľadu jeho smerom.

„Ale potrebujete,“ trval na svojom.

„Nie. Je mi to úplne jasné. Ste zadaný, a aj tak ste vliezli do postele s inou ženou. Typické!“

Jej hlas sa zachvel, no oči zostali tvrdé.

Mattiasovi zamrelo srdce a akoby mu niekto zovrel hrdlo.

„Tak to nie je!“ vyhŕkol rýchlejšie, než stihol premyslieť slová.

„Nechcem s vami hovoriť,“ pokračovala odmerane.

„Adelin,“ začal prosebne.

„LADY Adelin,“ opravila ho rázne.

Akoby mu vrazila facku.

No, tak toto ide stále lepšie, pomyslel si zúfalo.

„Nemusíte hovoriť, len počúvajte,“ zaprosil tichšie, skoro s nádychom zúfalstva.

Adelin zastala, pokojne sa k nemu otočila a venovala mu úsmev ostrý ako čepeľ:

„Pán Mattias, som unavená, pôjdem si trochu ľahnúť.“

Jej pohľad bol krutý, akoby sa vysmieval jeho márnej snahe. On tam stál s pootvorenými ústami, neschopný nájsť správnu vetu. Napokon prikývol:

„Tak sa porozprávame večer.“

„Nie!“ vyštekla.

Ostal stáť pod jej pohľadom, ktorý priam rezal kožu. Bolo mu jasné, že to nie nepatrilo len rozhovoru, ale aj jeho prítomnosti v jej izbe. A vlastne akejkoľvek jeho prítomnosti pri nej. Nakoniec vytiahol argument najhrubšieho zrna:

„To je porušenie dohody.“

Adelin prudko otvorila ústa, ale po sekunde ich zavrela. Sklonila hlavu, zhlboka sa nadýchla, potom znovu naznačila, že prehovorí. A znova mlčala. Viditeľne v nej zúrila bitka. Jej bolesť a pocit zrady oproti túžbe po knihách, ktoré pre ňu znamenali všetko.

„Prídem večer,“ oznámil nekompromisne, hoci srdce mu trepotavo narážalo do rebier. „A vy sa zatiaľ rozhodnite, či mi otvoríte.“

Ostal stáť na mieste, neschopný urobiť krok. Len sledoval, ako ho obišla so vztýčenou hlavou a zmizla. Každý jej krok sa mu zaryl do pamäti ako rana.

The post Lady Adelin – 17. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.

Mattias si pretrel čelo, prehrabol vlasy a potom pozrel na Adelin. Dívala sa na neho tak zvláštne, že sa opýtal:

„Čo je?“

„Nič,“ odvetila Adelin s úsmevom.

Nemal najmenšiu chuť pohádať sa ešte aj s ňou, ale predsa povedal:

„Nikdy ste sa na mňa takto nepozerali.“

„Páči sa mi, ako sa správate k sestre.“

„Ako?“

„Neposlúchla vás. Nepôsobíte ako muž, ktorý si toto nechá.“

„No, jej sa to stáva často.“

Prikývla a zdvihla sa na odchod. Už stála vo dverách, keď ju Mattias oslovil:

„Lady Adelin?“

Otočila sa naspäť:

„Uhm?“

Vstal a prešiel až k nej. Príliš blízko. A zase skontroloval chodbu.

„Dotklo by sa ťa, keby som dnes neprišiel? Na teba potrebujem plnú pozornosť a sústredenie. Nie som si istý, či by som to dnes dokázal. Nechcel by som ti nejako ublížiť.“

„V poriadku,“ usmiala sa chápavo a zamyslela nad tou plnou pozornosťou.

Keď prechádzala dverami, ešte cez rameno prehodila:

„Ale môžete sa prísť porozprávať.“

Také pozvanie ho prekvapilo a zaujalo.

Mattias zašiel do svojej izby. Vládlo tam ticho, len v kozube praskal oheň. V pamäti sa mu vracala krivka Adelininho krku, ten tenký oblúk pod vlasmi, a spôsob, akým sa jej dych zlomil, keď od neho odskočila. Predstava, že by mohol tvár vnoriť do tej mäkkej kože, vdychovať jej teplo a držať ju pri sebe, až by sa mu celá poddala, ho pálila pod kožou ako oheň. Nebola šanca, že by za ňou teraz mohol ísť takto. Nadržaný. Nie bez toho, aby sa jej netúžil dotknúť. Sadol si na kraj postele, predklonil sa, zatvoril oči. Rozopol si nohavice, rukou zovrel penis. Dych sa mu zrýchlil. V mysli cítil jej pokožku, pery, ktoré sa mu otvorili, telo, ktoré ho nechalo vstúpiť. Nežné, krehké a dovolené. Župan jej skĺzol z ramien a pod jeho ústami sa chvela ako voda pod vetrom. Nechala ho. Prijala. A on tú predstavu pustil cez seba tak hlboko, až sa mu celé telo stiahlo v prudkom výstreku. „Adelin,“ vydýchol v slastnom kŕči. Ostal potom sedieť so skloneným čelom, dlaňou opretou o stehno. Až kým sa mu neupokojil dych.

Ešte chvíľu sedel, zavretý v obraze, ktorý v ňom doznieval. A potom ho premohla ďalšia vlna predstavy. Tentoraz bola iná. Pokojnejšia, hlbšia. Adelin neležala pod ním, ale vedľa neho. Tvár otočená k nemu, spala. Jej dlaň bola na jeho hrudi. A on ju len držal. Dych sa im pomaly zosúladil. Nepotreboval viac. Stačilo mu, že by ho pustila tak blízko, aby mohol cítiť, že tam patrí. Začal mať pocit, že intenzita jeho citov k nej rastie už nebezpečne rýchlo. Ak sa do tejto ženy zamiluje, je stratený. Nikdy nebude vedieť, čo iným alebo aj jemu, urobí alebo neurobí. Je možné, že sa mu nepodarí oženiť. Nikdy nebude vedieť, koho ona urazí, ale bude stáť za ňou. Jej schopnosť čítať bude vadiť celej spoločnosti a on ju bude chcieť aj tak podporiť. Milovať túto ženu bude znamenať zmieriť sa s neistotou. To rozhodne nie je dobrý nápad, to vedel určite. Akurát si nebol istý, či pre neho už nie je neskoro.

Aj tak sa rozhodol, že za ňou pôjde a vstal. Obliekol si kabát, prešiel dlhou chodbou až k jej izbe a zaklopal. Adelin otvorila dvere v obyčajnom, jednoduchom oblečení, vlasy mala len zľahka zopnuté. Nič zvodné, nič provokatívne. Vyzerala skôr ako dievča, ktoré si už pripravilo pokoj na noc. Aj tak bola nádherná. Jej pohľad bol tichý, ale pozorný.

Pustila ho dnu. Mattias si uvedomil, že toto je dobrá príležitosť naučiť ju, že sa ho nemusí báť. Prešiel k posteli a naznačil jej, aby si ľahla. Vyčítavo naklonila hlavu, tak rýchlo povedal:

„Budeme sa len rozprávať. Nič ti neurobím.“

Poslúchla ho a uložila sa na prikrývku, stále oblečená. Ľahol si vedľa nej, ponechal si odstup a ruky si dal za hlavu. Takto to pôsobilo prirodzene, pokojne a nenútene. Mlčali dlhšie.

„Predstav si,“ začal Mattias potichu, „že by žena živila muža. Nielen tolerovala, ale ho v tom podporovala. Myslíš, že by sa to mohlo podariť?“

Adelin sa jemne nadýchla. „Veľmi tomu neverím. Táto spoločnosť je zlá.“

„Ale keby to chceli obaja?“

„Ja nie som dobrý príklad pre vzťahy. Ale podľa toho, čo viem, aj tak by to bolo ťažké. Museli by sa navzájom podržať viac, než ktokoľvek iný. Pretože spoločnosť by ich rozbila, len čo by sa ukázali.“

Mattias prikývol, ale nevzdal to. „Ty by si to vedela?“

Zasmiala sa potichu, ale bez veselosti. „Ja nehľadám žiaden vzťah. A nie som bohatá,“ uškrnula sa, no v očiach jej nič neblýskalo.

Zostal nehybný, len hlas mu zjemnel:

„Prečo trváš na tom, že sa nechceš vydávať?“

„To už mám za sebou.“

Slová padli tak pokojne, až z nich mrazilo.

„Moja matka sa rada mýli, ale má pravdu, že si ešte veľmi mladá.“

Adelin stiahla pery do tenkej čiary. „Niečo také už nikdy viac nechcem zažiť.“

Mattiasa zabolelo, keď si predstavil, o čom hovorí. Hrdlo mal suché, ale nepohol sa. Len pohľad mu potemnel.

„Väčšina chlapov taká nie je. Narazila si na výnimku.“

„To nebudem riskovať.“

Povedala to tak odhodlane, že sa rozhodol netlačiť.

The post Lady Adelin – 16. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.

Večer panovala v salóne dobrá nálada. Oheň praskal a lampy liali mäkké svetlo. Sedeli spolu pri stolíku. Na ňom sa ligotala karafa a tri poháre. Mattias nalial a posunul pohár Adelin. Solenne si vzala likér a oprela sa do kresla.

Adelin držala pohár v oboch rukách a prstami kĺzala po vysokých stenách štíhleho pohára. Mattias ten pohyb fascinovane sledoval a dúfal, že si to nikto nevšimol. Adelin bola myšlienkami v tom, čo bude, až za ňou Mattias večer príde.

„Ako sa ti páči salón po úpravách?“ vytrhla ju z myšlienok Solenne.

„Je príjemný,“ povedala Adelin. „A je tu dobré svetlo.“

„Dnes si bola dlho sama,“ usmiala sa Solenne.

„Potrebovala som ticho,“ prikývla Adelin. Že to ticho našla v knižnici, bolo zatiaľ stále tajomstvom len medzi ňou a Mattiasom.

„Uhm, Mattias?“ oslovila ho sestra. „Chcem ti niečo povedať.“

„Nechám vás,“ začala sa dvíhať Adelin.

„Nie, nemusíš! Ostaň,“ vyzvala ju Solenne.

Mattias prižmúril oči. Čo také sestra má, že k tomu potrebuje svedka?

„Uhm?“ obrátil na ňu pohľad.

„Našla som ho!“ oznámila veselo.

Mattias sa snažil zdieľať jej nadšenie, ale chýbala mu dôležitá informácia.

„Našla si čo?“

„Toho pravého!“ Dievča od nadšenia poposadlo v kresle.

„Hmmmm… To ma teší. Kedy sa príde predstaviť?“ Snažil sa nezareagovať zle.

„Jasné, že ťa s ním zoznámim!“

Mattias spozornel. Jeho? Nie rodinu?

Adelin sledovala, ako dusí sestru skúmavým, prísnym pohľadom.

„Matka o ňom vie?“ opýtal sa.

„Ehm, nie. Chcela by som, aby si mi ho schválil ty.“

Mattias sa usmial zvláštnym spôsobom, niečo medzi prísnym a pobaveným.

„Solenne. Toto si na mňa skúšala už ako dieťa. Vyšlo ti to niekedy?“

Adelin sledovala, ako sa pod Mattiasovým prísnym pohľadom pomaličky roztápa nejaký určite skvelý plán jeho sestry. Bavilo ju pozorovať ich vzťah. Mattias pôsobil ako zodpovedný aristokrat, vždy pripravený sestru usmerniť a držať ju na uzde. Bol prísny, no v očiach sa mu pri nej zakaždým objavil tieň mäkkosti. Za tou prísnosťou bolo cítiť slabosť a lásku. Adelin sa páčilo, ako sa tieto dva tóny v ňom miešajú, a zvedavo ich pozorovala. A napadlo jej, či taký bude aj k nej.

„Je šikovný, inteligentný a vzdelaný! Bude sa ti páčiť!“ Solenne trošku zdvihla hlas.

„Tak na rovinu,“ nenechal sa učičíkať Mattias. „Čo je na ňom také, prečo ho nechceš predstaviť matke, ale rovno potrebuješ môj hlas?“

Nebývalo zvykom, aby po smrti otca mal syn na panstve posledné slovo. Často niesli titul pána, no rozhodujúci hlas si ponechávali ich matky. Bolo zvláštne a pôsobivé, že Mattias si autoritu dokázal udržať aj oproti Verene. Ale asi sa to dalo vysvetliť ich rôznymi povahami. Verena bola ostrá a vypočítavá, hnaná lakomstvom a snahou manipulovať. Mattias tieto sklony v sebe nemal a odmietal ich. A bol dosť tvrdý aj sebavedomý na to, aby si moc udržal.

„No…“ váhala Solenne. „Nie je bohatý.“

Mattias sa díval priamo na ňu a dlho premýšľal. Na tvári nemal vôbec nič, čo by prezrádzalo, ktorým smerom sa jeho myšlienky uberajú. Obe ženy s napätím čakali, až kým zo seba konečne nedostal sucho:

„Ak našu matku neprivedie do hrobu lady Adelin, tak ty.“

Solenne vyskočila a postavila sa za brata. Objala ho a rukami prechádzala po ramenách.

„Prosíím,“ pišťala.

„Nerob mi to,“ zamračil sa, hoci kútik pier sa mu na okamih zdvihol. Solenne ho neposlúchla a dlaňami stále prechádzala po ramenách. On sa nezačal brániť, neodtiahol ju, iba sa zhlboka nadýchol. A predsa musel zopakovať vážnejšie:

„Povedal som, aby si to nerobila.“

Solenne sa napokon odtiahla a sadla si späť do kresla. Adelin Mattiasa v tichosti sledovala, uchvátená tým, ako zniesol niečo, čo sa mu nepáčilo. Nevybuchol, nepokarhal ju, neodstrčil. Len to vydržal a zostal pokojný. Užasnuto sa na neho pozerala tak dlho, až si to všimol. Prižmúril oči, nerozumel tomu nadšeniu.

„Chceš, aby som bola šťastná,“ nevzdávala sa Solenne. „Takže musíš podporovať moje rozhodnutia.“

Zamračil sa na ňu a potriasol hlavou:

„To nutne nemusí byť to isté.“

„Chceš povedať, že sa neviem správne rozhodnúť?“ preskočil jej hlas.

Mattias sa nadýchol, že jej odpovie, ale nakoniec ústa bez slova zavrel. Až po chvíľke povedal:

„Vysvetli mi, aký je tvoj plán na finančný život?“

„Veď ja som bohatá.“

„Aha! Takže ty nielen, že chceš živiť svojho muža, ale ešte aj očakávaš rentu, ktorú JA budem musieť každý boží mesiac vysvetľovať našej matke?“

Solenne prudko, naštvane vstala.

„Pozri, nehovorím ti nie,“ snažil sa ju Mattias upokojiť. „Priveď ho a uvidíme.“

„Dobre!“ odseklo dievča rázne a vyšlo z miestnosti.

The post Lady Adelin – 15. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.

Adelin sedela v kresle knižnice s otvorenou knihou v lone. Obedné slnko jej zalievalo ruky a papier. Bola taká ponorená do čítania, že si nevšimla, keď Mattias vošiel. Postavil sa jej za kreslo a mlčal. Zhora videl jemnú líniu jej šije, hladkú a odhalenú. Na koži sa jej leskla jeho tenučká zlatá retiazka. Ulahodilo to jeho majetníckym sklonom voči nej. Adelin ešte chvíľu sedela bez zmeny, ale potom odrazu stuhla a prehltla. Nepohla sa, ale jej telo ho zaregistrovalo. Zadržala dych na pol slova, roh stránky sa jej zastavil medzi prstami, potom sa jej plecia nepatrne nadvihli a zasa klesli. Na predlaktiach aj krku sa jej objavili zimomriavky. Mattias sa trochu predklonil a ruky natiahol k opierkam. Obe zovrel prstami, ale jej sa nedotkol a naklonil k uchu:

„Už na mňa začínaš krásne reagovať,“ vyslovil tak potichu, že slová skôr položil do priestoru, ako by ich povedal. Trochu stŕpla, ale nepohla sa.

„To s tou retiazkou si mi včera urobila naschvál,“ povedal trochu hlasnejšie.

„Čo myslíš?“ opýtala sa nevinne.

„Veľmi dobre vieš, ako na teba reagujem. Vedela si presne, aký budem mať problém ju zapnúť. A ako ma tvoj krk vzrušuje.“

Ak by z neho teraz netŕpla, možno by sa aj usmiala.

„Takže si ho užijem teraz,“ oznámil. „Chcem, aby si sa nehýbala,“ doplnil.

Oprel sa o operadlo kresla zo zadnej strany a sklonil sa jej k zátylku. Najprv len dych, teplý ťah po pokožke, ktorý jej vyvolal drobné chvenie. Potom perami ľahký dotyk na miesto pod uchom, ledva náznak bozku, ktorý nechal kožu zmäknúť. Vrátil sa druhýkrát, dlhšie a istejšie. Pery pritisol pevnejšie, Adelin hlavu nebadane sklonila a telo sa jej začalo triasť. Trhane sa nadýchla, prsty jej skĺzli z okraja knihy, ramená napla. Tretí bozk už niesol váhu jeho túžby – pomalý, hlbší, obopínal ju teplom. Na chvíľu ho pritvrdil, akoby si chcel zapamätať chuť jej kože. A práve z tej náhlej intenzity Adelin zrazu odskočila a už stojac urobila rýchly krok bokom, akoby si potrebovala vziať vzduch. V očiach mala lesk, dych sa jej lámal do krátkych ťahov, na perách sa jej mihlo tiché, bezbranné „ah“. Mattias sa pomaly vystrel.

Nepohol sa za ňou, len ju nechal, aby sa ten pulz v nej usadil. Adelin, stále so zrýchleným dychom, si dlaň pritisla na krk, akoby si chránila popálené miesto. Ešte chvíľku počkal, kým predniesol:

„Ty mi vlastne klameš stále.“

Adelin prekvapene nadvihla obočie.

„Tvrdíš mi, že chceš niečo, čo očividne nechceš. A naopak, keď ti je niečo príjemné, utekáš mi.“

Adelin previnilo žmurkla a sklopila pohľad.

„Takže prestanem počúvať, čo hovoríš pusou. Lebo čokoľvek z nej dostaneš, je klamstvo. A budem sa riadiť iba tým, čo mi hovorí tvoje telo.“

Venovala mu vydesený pohľad a prudko sa nadýchla.

„Tvoj krk si zopakujeme večer. A ja si ťa pridržím.“

Nebol si istý, či je v jej očiach nervozita alebo strach. Iba sa usmial a odišiel.

The post Lady Adelin – 14. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.

Dvere salónu sa ticho otvorili a Mattias vošiel. Podvečerné svetlo sa lámalo cez ťažké závesy, v miestnosti panovala pokojná, trochu unavená atmosféra po dlhom popoludní. Na nízkom stolíku stál podnos s čajom, vedľa neho zamatová škatuľa so šperkami. Otvorená, akoby sa na jej obsah práve dívali.

Verena sedela uprostred pohovky, Solenne pohodlne pri nej, Adelin bokom v kresle pri okne. Ich tváre prezrádzali, že klenotník už odišiel.

„Tak?“ obrátil sa Mattias najprv na sestru, tónom, v ktorom znela srdečná zvedavosť. „Si spokojná?“

Solenne sa naňho usmiala:

„Vybrali sme niekoľko vecí, ktoré sa hodia k mojim šatám.“

„Výborne,“ prikývol a až potom sa pohľadom presunul k matke.

„Len sa, prosím, neopýtaj, koľko ťa to stálo,“ doplnila ešte Solenne s potmehúdskym úsmevom. Mattias to nekomentoval a Verena si odfrkla.

„Ja som musela vyberať aj pre lady Adelin, pretože ona tvrdí, že nič nepotrebuje. Na ples sa bez šperkov nechodí!“

Adelin sedela pokojne, ruky zopnuté v lone, oči upreté na podnos s čajom.

„Ale keď som sa opýtala, či to znamená, že na ples nemusím, vaša matka sa pre tento nápad veľmi nenadchla,“ dokreslila situáciu Adelin.

Mattias potlačil úsmev a vybral sa k sekretáru.

„Portské?“ opýtal sa a po všeobecnom súhlase všetkým nalial.

„Lady Adelin, je to oslava vašich narodenín, je absurdné, aby ste tam neboli!“ priam vykríkla Verena, keď prijala svoj pohár.

V tej chvíli Solenne vyskočila:

„Keď sme pri tých narodeninách!“ vykríkla a odkiaľsi vytiahla malú škatuľku, krásne zabalenú v zlatom obale s veľkou stuhou. „Toto si odo mňa chcel pre Adelin zabaliť!“ rozžiarene sa usmievala.

Mattias stuhol. V škatuľke bola zlatá retiazka na krk. Kúpil ju hneď, ako zistil, že Adelin sa blížia narodeniny a dal sestre zabaliť. Samozrejme, aj vtedy vedel, že Adelin šperky nevyhľadáva, ale zdalo sa mu, že tenučká ozdoba by jej mohla vyhovovať. A majetnícky sa mu páčila predstava, že by nosila niečo od neho. Lenže po dnešnej výmene názorov mu to prišlo nanajvýš nevhodné.

Vzal krabičku a ihneď si ju strčil do vrecka, čo pochopiteľne vyvolalo spýtavé pohľady. Odkašľal si a otočil k Adelin:

„Lady Adelin, ospravedlňujem sa, veľmi zle som vybral. Prinesiem vám niečo iné,“ snažil sa zabrániť katastrofe. Adelinin pohľad sa zmenil na vyzývavý aj pobavený.

„Nemôžeš jej povedať, že máš pre ňu darček a potom jej ho nedať!“ osopila sa na neho sestra.

„Ja som to nepovedal,“ precedil cez zuby tušiac, že toto asi neuhrá. Hľadel Adelin do očí s tichou, naliehavou prosbou, aby to nechala tak. Adelin však neuhýbala. Chvíľku sledovala jeho zúfalstvo a potom mierne zdvihla bradu.

„Ja by som chcela tento,“ povedala jednoducho. Bola zvedavá, čo jej vybral sám, aj keď už chápala, že to nebude dobré.

V tom okamihu vedel, že ústup nebude zadarmo. Ak jej to podá, dnes už od nej neochutná ani náznak blízkosti. A ktovie kedy áno. Aj tak siahol do vrecka, vytiahol darček a podal jej ho.

„No konečne,“ sykla Verena, sotva postrehnuteľne spokojná.

Solenne pošepkala:

„Otvor si to,“ a usmiala sa na Adelin, akoby chcela zjemniť ostré hrany v miestnosti. Adelin prikývla a bez zaváhania rozbalila stuhu aj papier. Prstami prešla po okraji viečka a zdvihla aj to.

Vo vnútri, na tmavomodrom zamatovom lôžku, ležala tenučká zlatá retiazka. Jemná ako vlas, leskla sa v podvečernom svetle a pri každom nepatrnom pohybe zachytávala odrazy sviečok. V tej chvíli zadržal dych aj Mattias, aj Adelin. Sekundy ubiehali tak pomaly, až mal Mattias pocit, že táto Adelinina nehybnosť je už začiatok trestu.

Adelin si uvedomila, že vybral niečo, čo k nej sedelo tak presne, až ju to zaskočilo. Nebolo to veľkolepé ani ťažké, len drobný záblesk zlata, ktorý by si iný človek sotva všimol. A práve to jej prišlo krásne. Jemne sklonila hlavu, pohladila retiazku prstami, akoby si chcela zapamätať jej jemnosť, a potom sa pozrela späť na Mattiasa.

„Ďakujem,“ povedala potichu, ale s takým zvláštnym teplom v hlase. Okamžite mu prezradilo, že trafil presne.

„Rado sa stalo,“ odvetil až nevhodne ticho.

Adelin retiazku vybrala a vstala. Podišla k Mattiasovi, otočila sa mu chrbtom a plynulým pohybom si odhrnula vlasy dopredu na plecia. Mattias, ktorý už stál len krok od nej, na okamih stratil dych. Odhalený krk na dosah, jej vôňa a vedomie, že ich sledujú iní, mu pod kožu vniesli nepokoj. Natiahol ruku, vzal retiazku z jej prstov a keď jej ju priložil na hrdlo, cítil, ako sa mu trochu chvejú ruky. Zapínanie bolo drobné a neposlušné, čas sa natiahol na dlhé sekundy, v ktorých si nebol istý, či sa mu to vôbec podarí zacvaknúť.

The post Lady Adelin – 13. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.

Z myšlienok o vyťažovaní pôdy opakovanou sejbou tej istej plodiny ho vyrušila Verena:

„Nevieš, kde je lady Adelin? Už niekoľko hodín som ju nevidela.“

„Nie,“ odpovedal pravdivo, ale už keď slovo doznelo, stalo sa klamstvom. Hneď mu došlo, kde je. Verena odišla a on rovno vstal. Bez váhania zamieril chodbou k veľkým dverám knižnice.

Vošiel do rozľahlej miestnosti a chvíľu ju nevidel. Medzi nekonečnými radmi regálov by sa mohol stratiť ktokoľvek, nieto také drobné žieňa. Urobil pár krokov hlbšie a až potom ju zbadal, s knihou v ruke. Pozrel sa na ňu a jemne usmial.

„Adelin,“ pozdravil ju tichým, no zreteľným hlasom. Rozhodol sa rovno pre tykanie. V knižnici ich nikto nemohol počuť a vlastne by tam ani nikto nemal vojsť. V podstate mali úplné súkromie.

„Mattias,“ kývla mu s úsmevom.

„Myslíš, že by som tu mohol mať výtlačok toho tvojho hospodára?“

Prekvapil ju. Aj neformálnou rečou, aj otázkou.

„Ehm… ešte sa len snažím zorientovať v systéme uloženia kníh, takže veľmi neviem… Ale jeden je na Lindorii, ak by si chcel. Zaujalo ťa to?“

„Samozrejme. Mala si odvahu to podľa neho skúsiť a tvoje čísla ukazujú, že to asi nie je úplný nezmysel.“

„Môžem sa pokúsiť ten zošit nájsť, ale nič nesľubujem. Je to tu šialene veľké,“ usmiala sa a zastrčila knihu späť do regálu nad svojou hlavou. Mala na sebe šaty s krátkymi rukávmi a keď knihu zasúvala, musela ruku natiahnuť celú, len mierne zohnutú v lakti. Mattias na okamih zadržal dych. Pohľad na jemnú krivku jej odhaleného ramena a ladný pohyb v ňom vyvolal tlmené vzrušenie. Nebolo prudké ani náhle, skôr ako tiché zahrievanie, ktoré sa rozlievalo z hrude do celého tela.

„Ostaň tak, ako si,“ ticho prikázal skôr, než stihla ruku spustiť.

Žmurkla, no ostala stáť. Pokojná, presná, poslušná – tak, ako to od nej dohoda vyžadovala. Mattiasov pohľad kĺzal po jemnej línii jej ramena, po krku, až k prameňom vlasov. Pomaly, ale sebaisto k nej prikročil. Potom sa naklonil a perami jemne pobozkal jej odhalené zápästie. A potom nižšie a nižšie. Pomalým, súvislým pohybom pokračoval po celej dĺžke predlaktia, vnímajúc jemnosť pokožky a teplo, ktoré z nej sálalo. Každý bozk bol tichým vyznaním, až kým nezastavil presne v malej jamke lakťa. Najprv ju tam len letmo pohladil jazykom. Adelin stále bez pohnutia držala, tak dotyk prehĺbil a jazyk pevnejšie pritlačil. Krúživými, pomalými ťahmi skúmal citlivé miesto, kým sa jej dych nezachvel. A potom, keď pokožku jemne vtiahol medzi pery, sa jej telo naplo. Akoby ju niečo nečakane bodlo a skôr než si to stihla uvedomiť, ruku mu prudko vytrhla z dosahu. Mattias ostal stáť, prekvapený jej náhlym pohybom. Neponáhľal sa k slovám, len pozoroval, ako si ruku viditeľne pritiahla k telu, akoby ju chcela chrániť. V očiach nemala odmietnutie, skôr veľké prekvapenie. A jemu postupne začalo dochádzať. Nebolo jej to nepríjemné, práve naopak. Bolo to až príliš príjemné. Prenikol ním hrejivý záblesk potešenia. Adelin, naopak, spanikárila, keď si uvedomila, že porušila jeho príkaz.

„Prepáč!“ vyslovila rýchlo a takmer naliehavo.

Mattias na to nereagoval. V žiadnom prípade ju nechcel nijako trestať, ale ani jej nechcel povedať, že je v poriadku, ak ho neposlúchne. Len ju ešte chvíľku pozoroval, potom sa otočil a pobral na odchod.

„Moja matka ťa už niekoľko hodín hľadá,“ prehodil cez rameno. „Predpokladám, že to bude mať niečo s klenotníkom, ktorý má prísť.“

Adelin sa rozosmiala, tak zastal a otočil sa späť k nej. Pomalým gestom zdvihla ruky k úrovni ramien, lakte mierne pokrčené, dlaňami otvorenými k nemu. Na prstoch ani zápästiach nemala jediný šperk a čistá línia jej hrdla ukazovala, že ani ten nezdobí žiaden náhrdelník. Len jej vlastná, nenútená elegancia.

„Myslíš, že ja potrebujem klenotníka?“

Usmial sa. Dávno si všimol, že šperky nie sú jej záľubou. Ale tiež vedel, že jeho matka si bude chcieť Adelin na ples ovešať ako vianočný stromček a bude jednoduchšie sa s ňou nehádať.

„No, v podstate vlastne áno,“ odvetil, hoci s jej nezáujmom súhlasil.

„Aha,“ Adelin zamrkala. „V poriadku, ak si ma potrebuješ ozdobiť, urobím, čo chceš.“

Až teraz si uvedomil, ako jeho slová vyzneli.

„Tak som to nemyslel!“ vyhŕkol. „Pokiaľ ide o mňa, nepotrebuješ na sebe žiadnu ozdobu okrem seba samej.“

„V poriadku,“ zopakovala, no tón jej hlasu znel, akoby sa snažila prekryť ľahké bodnutie.

V dvoch krokoch bol pri nej. Uchopil ju jemne za ramená, otočil čelom k sebe a pomaly ju tlačil k regálu, až kým sa jej chrbát nedotkol drevenej police. Položil predlaktia na regál z oboch strán jej hlavy, uväzniac ju medzi knihami a sebou.

Naklonil sa bližšie, tak blízko, že cítila jeho dych na líci.

„Pre mňa si dokonalá,“ zašepkal hlasom, v ktorom sa miešala nežnosť s istotou. Všimol si, ako sa jej pery nepatrne pootvorili a dych sa jej zrýchlil. Ten nenápadný záchvev prezrádzal, že jeho blízkosť a slová v nej vyvolali viac, než bola ochotná priznať.

„Šperky by pre mňa boli len ďalšie veci, ktoré z teba chcem dať dole,“ dodal ticho, tentoraz hlbšie, s tónom, ktorý sa jej dotkol pod kožou. Bol zvedavý, či sa jej reakcia zopakuje. S rastúcim potešením sledoval, ako jej telom prebehol jemný otras a pohľad na okamih zmäkol. Ako na zlomok sekundy pôsobila zaskočene, zreničky sa jej rozšírili a dych na okamih zaváhal. Potom odvrátila pohľad a chrbtom sa ešte viac natlačila na regál. Pohladil ju po vlasoch a prinútil otočiť tvár naspäť k nemu.

„Ššššš,“ šepkal a trochu sa o jej telo oprel svojím.

„Neubližujem ti,“ pokračoval tíšivým tónom a obtrel pery o jej ucho.

Adelin zakňučala a vykĺzla mu spomedzi rúk. Otočil sa za ňou, keď po dvoch krokoch zastala. Dýchala trochu rýchlejšie a pôsobila veľmi neisto. To pre ňu nebolo prirodzené. Bývala vždy pokojná a vyrovnaná. Pozoroval jej nervozitu a veľmi jemne sa usmial. Ona asi nie je zvyknutá na vzrušenie a keď sa podarí ho u nej vyvolať, inštinktívne mu uniká. Naopak, keď s ňou jeho dotyky nerobia vôbec nič, je ochotná aj schopná ich bez pohybu vydržať. Usmial sa trochu viac a sklonil hlavu. Možno si ju bude musieť občas trochu pridržať.

The post Lady Adelin – 12. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.

Mattias listoval v dokumentoch. Jeden po druhom, pomaly, sústredene. Aspoň sa o to snažil. Ruky mal pokojné, pohyb prstov presný. Ale v hlave mal hluk. Slová, čísla, mená, kolónky – všetko mu splývalo, akoby to nikdy predtým nevidel.

Sedela oproti nemu. Bez pohnutia. A predsa mu znemožňovala myslieť.

Nesledoval ju. Nechcel. Ale aj tak vnímal každý jej pohyb. Ako si uhladila záhyb na rukáve. Ako sa naklonila, aby si upravila papier. Niekde medzi záznamami o výseve a výkazom o sene mu ušlo, čo vlastne číta. Znova sa vrátil na začiatok stránky. Tretí raz. Zatvoril spis a odložil ho nabok. Mlčal.

Adelin nezdvihla pohľad. Ale po chvíli, bez akéhokoľvek podfarbenia v hlase, sa opýtala:

„Stratili ste sa? Mám vám to vysvetliť?“

Neznela ani podráždene, ani súcitne. Len pokojne, vecne. Akoby to bola len ďalšia z povinností, ktorú zvládne bez zaváhania. Mattias si prehrabol vlasy a vydýchol nosom.

„Zjavne áno.“

Načiahla sa za papierom.

„Ktorý výkaz?“

„Seno. Porovnanie skladu a plánovaného výdaja.“

Adelin prikývla, vzala list, prehľadala očami číselné stĺpce a ukázala mu prstom.

„Tu je výpočet zo stohov, to je zápis z minulej jesene. A tu vľavo je predpokladaná spotreba, ak sa počíta so štyridsiatimi koňmi. Lenže ich je tridsaťšesť. Benedikt tam nezahrnul dva uhynuté kone z februára, ale aj tak to nesedelo, už keď som to prebrala. Neviem, kde sú zvyšné dva.“

Mattias prikývol. Už mu to dávalo zmysel. Ale viac než čísla vnímal to, ako rýchlo a isto jej to išlo pod rukami. Ako jasne hovorila, bez zaváhania.

„A tu?“ ukázal na spodok stránky.

„To som dopísala ja. Skutočný stav po kontrole v stajniach. Od toho sa bude odvíjať, koľko musíme nakúpiť.“

Mattias si papier nechal pri sebe, ale nepozrel naň. Namiesto toho sa pozrel na ňu.

„Viete, že ste práve opravili čísla, ktoré predtým už chlapi kontrolovali?“

„Vieme počítať rovnaké veci, len ja sa menej rozprávam.“

Mattias sa krátko, pobavene zasmial.

Adelin pozerala do papierov, Mattias na ňu.

„Položíš ruku na stôl, prosím?“ požiadal ticho.

Adelin zdvihla pohľad. V jej očiach nebol strach, len tiché prekvapenie. Ale potom bez zaváhania, poslušne položila predlaktie na drevenú dosku. Mattias pomalým gestom naznačil, nech ju posunie o kúsok bližšie k nemu. Potom ešte kúsok. A nakoniec otočil jej dlaň mierne bokom. Polohu upravoval tak, aby z dverí za jej chrbtom nebolo vidno, kde ju Adelin má. Bolo mu jasné, že ak sa v nich niekto z ničoho-nič zjaví, Adelin sa strhne a ruku stiahne tak prudko, že to komukoľvek príde podozrivé. A chcel, aby ani jej rýchly pohyb vchádzajúci nemohol vidieť a nič mu neprezradil. Až potom sa jej dotkol.

Jeho prsty ju pohladili po chrbte ruky. Jemne, raz, potom druhý raz, pomalým ťahom, ktorý nevyrušoval, len sa zľahka dotýkal. Zastavil sa v mieste, kde koža medzi palcom a ukazovákom mäkne, a pohladil ju ešte raz. Potom sa dlaňou presunul nad jej ruku a jednoducho ju prikryl. Nič viac. Nezovrel. Len tam bol.

Vzrušovalo ho to, ale od nej nechcel nič. Len aby si začala zvykať na to, že sa jej dotýka.

Pokúsil sa vrátiť k dokumentom. Natiahol si ich pred seba, pohľad uprel na stĺpce čísel. Mal pocit, že ruka ho páli a Adelin nereagovala vôbec nijako, ale snažil sa sústrediť. Nebol si istý, či je jeho dotyk Adelin nepríjemný, alebo vcelku ukradnutý, ale bolo mu to jedno. Len nech si pomaly zvyká. Začítal sa pozornejšie, krížovo porovnával riadky. Vydržal len pár ďalších minút.

„Ja nedokážem rozmýšľať!“ vydýchol. „Všetku krv z mozgu mám v nohaviciach.“

Adelin prekvapene nadvihla obočie, pôsobila pobavene. Usmial sa na ňu:

„Vidím číslo o výnose pšenice. Rok predtým bolo to číslo nepochopiteľne vyššie a ten následný síce tiež vyššie, ale úplne inak. A tak to vidím so všetkým. Mám pocit, že stále dookola čítam nesprávne riadky, alebo čo.“

„Neviem, kde máte krv, ale tie čísla vidíte správne,“ usmiala sa Adelin. „Plodiny sa každý rok pestujú na iných poliach, ktoré majú rôzne výmery. Prirodzene tak musia byť rôzne aj výnosy.“

„Sadíte každý rok na každom poli niečo iné?“ tváril sa nechápavo.

„Áno.“

„Prečo?“

„To vlastne neviem,“ odpovedala Adelin akosi zvláštne. Na okamih odvrátila pohľad, prsty pritom prešli po hrane papiera, akoby si potrebovala kúpiť čas. Mattias zachytil ten drobný posun v jej hlase – priveľmi pevný na to, aby bol úprimný. A došlo mu, že Adelin klame. Alebo minimálne niečo tají. Trochu prižmúril oči a premýšľal. Hľadal otázku, ktorou by sa najviac dostal k pravde a na ktorú by ona najmenej mohla zaklamať.

„Kto o tom rozhodol?“ opýtal sa nakoniec.

Túto otázku zjavne nečakala, lebo zmeravela. Ale po chvíli zdvihla bradu a odpovedala:

„Ja.“

To zaskočilo zase jeho. Nebol si istý, či ho viac prekvapila odpoveď samotná, alebo to, že mu ju dala. Chvíľu na ňu len pozeral, akoby si ju musel nanovo zaradiť do svojej predstavy. Až potom položil ďalšiu otázku:

„Prečo?“

„Ak sa sadia plodiny opakovane na to isté miesto, klesá im výnos.“

„Prečo?“ zopakoval, hoci iným tónom.

„To neviem,“ povedala zase, ale tentokrát nevnímal očividné klamstvo.

„Ja som sa pýtal, prečo si to o klesaní výnosnosti myslíte. Odkiaľ takú informáciu máte?“

Zase váhala, tentokrát dlhšie.

„Z knihy. Teda bol to skôr zošit. Zápisky niekoho z juhu, hospodára, možno učenca. Bol tam opis rôznych plodín a čo robia so zemou. A ako sa to mení, keď sa sadia za sebou. On to tam rátal, aj kreslil.“

Pustil jej ruku a oprel sa do kresla.

„A takto nasilu to z vás musím ťahať, lebo?“ Vyznelo to prísnejšie, než chcel.

Pozrela sa na neho pohľadom, ktorý odpovedal bez slov.

„Aha,“ došlo mu. „Bojíte sa, že keď zistím, že ste vďaka knihám vzdelanejšia ako ja, vezmem vám ich.“

Adelin ani nedýchala. Mattias trochu pokrútil hlavou, naklonil sa naspäť k nej a vrátil aj dlaň na jej ruku:

„To urobiť nechcem a ani nemôžem, kým dodržiavate svoju časť dohody. A to robíte,“ naklonil hlavu smerom k ich spojeným rukám a palcom jej dlaň pohladil. Adelin nezareagovala hneď. Potom len ticho vydýchla nosom, pohľad upretý kamsi do stola. Jemne prikývla.

„No dobre,“ zmenil Mattias trochu hlas. Všimol si pohyb na chodbe a zdvihol ruku z Adelininej.

„A sú teda výnosy vyššie?“ dokončil otázku.

Kým však Adelin odpovedala, vo dverách sa objavila Verena.

„Ako dlho vám to bude trvať?“ opýtala sa nepríjemným tónom a vošla dnu.

Mattias sa na ňu pozrel s hraným prekvapením:

„Za niekoľko týždňov by sme to mali zvládnuť. Čo tu robíš?“

„Zbláznil si sa?!“ okríkla ho. „To chcete toľko času tráviť spolu?“

Nenechal sa vyviesť z miery:

„Matka, ja viem, že nerozumieš tomu, čo robíme. Ale práve preto je do mužskej pracovne ženám vstup zakázaný. Takže ak nám nechceš nejako pomôcť so správou majetku, odíď, prosím.“

„Nemôžete tu byť toľko sami,“ nedala sa Verena. „Bude lepšie, ak budete pracovať v salóne.“

Mattias zaváhal len na chvíľu:

„Zvážim to.“

Verena váhala oveľa dlhšie, ale nakoniec sa otočila a odišla.

Mattias sa pozrel na Adelin. Jej ruka stále spočívala na stole, ako predtým prikázal. Napriek Verene, nezareagovala. Ruka ostala tam, kde ju nechala, ani sa nepohla.

Zostal ticho, sledujúc ju. V takejto situácii očakával, že Adelin by mohla ruku stiahnuť, možno urobiť nejaký inštinktívny pohyb. Ale ona nič. Ruka tam bola, nevyhýbala sa, nezachvela sa, proste tam zostala.

Mattias si uvedomil, že jej reakcia nie je len pasívna – ona ju úplne ovládala. Bola presne taká, ako u neho v spálni. Aj vtedy si zachovala rovnaký pokoj a kontrolu nad sebou, aj keď bola v rovnako napätej situácii. V tejto chvíli bola ticho, ale zároveň úplne pevná.

„Vy sa ma nebojíte,“ skonštatoval v náhlom poznaní. Až teraz sa na neho pozrela:

„Chceli by ste, aby som sa vás bála?“

„Práve naopak! Len ste zvláštne zareagovali, keď som vám otvoril bez košele,“ stíšil hlas.

Predstavila si jeho nahú hruď a chvíľu premýšľala, kým odpovedala:

„Ste silný. Len som si predstavila… do čoho idem.“

Počul nervozitu? Natiahol ruku a nežne pohladil tú jej:

„Moja sila je úplne zanedbateľná proti vášmu rozhodnutiu,“ šepkal. „Neurobím vám nič, čo nebudete chcieť.“

„Už sme sa dohodli, že ja chcem všetko,“ oponovala.

Nemal rád tieto jej reakcie. Vytrvalo odmietala pochopiť, že k nej chce pristupovať pozorne.

„Dobre,“ oprel sa. „Môžete stiahnuť ruku. Na dnes už skončíme, musíte byť unavená.“

„Môžeme pokojne pokračovať,“ namietla.

„Nemôžete byť zvyknutá sedieť tak dlho nad papiermi, nebudem vás trápiť,“ trval na svojom.

„Nie ste povinný sa o mňa starať,“ povedala, ale aj tak vstala. Zachytil jej pohľad a potom pomaly, vážne a nekompromisne povedal:

„Som.“

Aj ako pán usadlosti, ale najmä ako chlap, ktorý môže do tvojej postele.

The post Lady Adelin – 11. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.

Otočil sa chrbtom k oknu a konečne sa postavil k stolu. Začal rozväzovať šnúrku podkladov, keď na chodbe začul tiché kroky.

Vedel, že príde, čakal ju. Aj tak sa na chvíľu musel nadýchnuť. Pretože hoci včera pochopil, prečo bolo pre ňu také jednoduché ponúknuť mu svoje telo, aj tak ju chcel. Tá túžba nezmizla. Len sa zmenila. Neprestal chcieť, aby bola jeho. Len sa k tomu pridal iný druh túžby. Taký, ktorý sa neuspokojí telom, ale pohľadom. Dôverou. Predstavoval si, že by raz mohla chcieť sama.

Dvere sa potichu otvorili.

Adelin vošla s miernym, takmer úradným úsmevom. Vlasy mala ako vždy upravené, ruky zložené pred sebou a pozdravila.

Mattias odstúpil od stola a usmial sa.

„Poďte,“ povedal a ukázal smerom k stoličke.

Adelin vykročila, pár krokov. Ale keď sa mierne otočila, aby si sadla, on sa pohol tiež. Cielene, bez zaváhania. Zastal rovno pred ňou.

Tak blízko, že medzi nimi nezostalo viac než dych. Pozeral sa na ňu zhora, nehýbal sa. A ona tiež nie. Zdvihla k nemu zrak, ticho, s jemným otáznikom v očiach. Nevyzývavo. Len pozorne.

Mattias cítil, ako mu stuhlo celé telo. Nie od napätia, ale od túžby, ktorú už nebolo treba pomenúvať. Mohol by natiahnuť ruku a dotknúť sa jej líca. Mohol by… ale neurobil to.

„Začneme tým najdôležitejším,“ povedal ticho. Cítil, ako ustrnula, ale nemal pocit, že by sa ho bála.

„Chceš svoju ponuku odvolať? Zrušiť dohodu?“

Adelin sa na chvíľu nepohla. Potom mierne naklonila hlavu a zašepkala:

„Myslela som, že ty ju už nechceš.“

V jej hlase nebola výčitka, ani výzva. Len jemné prekvapenie. Ako keď niekto objaví otvorené dvere tam, kde ich nečakal.

„Samozrejme, že ju chcem,“ povedal. „Len si mi včera nedala šancu čokoľvek povedať.“

Adelin sa nadýchla, až jej vystúpili kľúčne kosti. V očiach sa jej mihol tichý záblesk, jej výraz sa zjemnil.

„V tom prípade ponuka stále platí,“ usmiala sa.

„Sme dohodnutí. Ty dostaneš neobmedzený prístup ku knihám a ja k tebe,“ vzrušenie mu trochu roztriaslo hlas. „Len ešte upresním,“ dodal pevnejšie a videl, že Adelin to znervóznilo.

„Vždy urobíš, čo od teba budem chcieť. Ak poviem, aby si sa nehýbala, nepohneš sa. Ak poviem, že máš stáť, tak budeš. Ale či a kedy ťa ja budem šukať, je len a len moja vec.“

A ja viem, že tak skoro to nebude, doplnil sám sebe už len v duchu.

Bez váhania prikývla:

„Samozrejme.“

Spokojne prikývol.

„Tak hneď na úvod ťa žiadam,“ hlas mu opäť znežnel a usmial sa. „Neodchádzaj z miestnosti, keď ťa o to prosím.“

Trošku previnilo sklopila zrak.

„Dobre.“

Odstúpil od nej o dva kroky:

„Poď,“ vyzval ju. Netušila kam, ale nasledovala ho.

Vyšli z pracovne na chodbu. Prešli nejakú časť, keď Mattias zastal.

„Naučím ťa chcieť ma,“ zašepkal.

Nadýchla sa a trochu nesúhlasne pohla hlavou.

„A raz ťa budem šukať tak, že ma budeš prosiť, aby som neprestával,“ dodal ešte tichšie. Uhla pohľadom, ale nevadilo mu to. Siahol na kľučku dvojkrídlových dverí, pred ktorými stáli a otvoril ich.

Adelin sa nadýchla.

Pred nimi sa rozprestierala obrovská knižnica. Vysoké steny boli obložené tmavým drevom od podlahy až po vyrezávaný strop, ktorý sa strácal v tieni. Regály dosahovali do výšky dvoch poschodí a medzi nimi viedlo točité kovové schodisko. Každý priestor zapĺňali knihy – staré, viazané v koži, s ošúchanými hranami, aj nové, precízne zarovnané do radov. Niektoré stáli, iné ležali otvorené, akoby ich niekto práve čítal.

Uprostred miestnosti stál dlhý stôl s množstvom pergamenov, zakladačov, lúp a váh. Vedľa neho stálo niekoľko kresiel s vysokými operadlami a lampy so žltým sklom vrhali na všetko mäkké, medové svetlo. V rohoch sa dvíhali glóbusy a staré mapy, miestami zarámované, miestami len tak prichytené špendlíkmi.

Vzduch voňal po prachu, dreve a niečom jemne korenistom. Bolo to miesto, kde sa plynutie času zastavilo. Miesto, kam sa nechodilo náhodou. Knižnica, akú by mohol mať len niekto, kto knihy nielen vlastní, ale ich aj miluje.

Adelin stála vo dverách a nehýbala sa. Oči sa jej pomaly rozšírili a pery pootvorili v tichom úžase. Jemne sa jej zdvihla hruď v ďalšom nádychu. Vyzerala, akoby sa ocitla v chráme. Nie jeho. Svojom.

Mattias ju chvíľu mlčky pozoroval. Potom sa k nej naklonil a ticho povedal:

„Je tvoja.“

Adelin urobila krok. Potom ďalší. Vstúpila dnu s takou tichou bázňou, ako keby prekračovala posvätný prah. Prešla pomedzi prvé regály a konečne sa nadýchla z plných pľúc. Oči jej blúdili po chrbtoch kníh, po názvoch, ktoré boli vyrazené zlatom, aj po tých, ktoré už čas takmer zotrel.

Jej pohyb sa zrýchlil. Dotkla sa jedného záznamu, potom ďalšieho. Oboma rukami prechádzala po chrbtoch viazaní, akoby sa chcela uistiť, že sú skutočné.

Mattias len mlčky sledoval, ako sa jej rozžiarili oči. Nebol to len úžas. Bola to čistá, nefalšovaná radosť. Taká, akú už dlho u nikoho nevidel. A určite nie u nej.

Napadlo mu, že keby vedel, ako veľmi ju toto šťastie zasiahne, doprial by jej ho aj bez dohody. Len kvôli tomu výrazu, ktorý mu teraz vyrážal dych. Ale zároveň si uvedomoval, že odmeny, ktorú za to dostane, by sa nikdy nedokázal vzdať.

„Urobím čokoľvek len budeš chcieť,“ povedala Adelin fascinovane, ale ani na neho nepozrela. „Všetko!“

A začala sa okolo kníh pohybovať ešte rýchlejšie.

Nepochyboval, že tomu verí a že sa bude snažiť. Ale na rozdiel od nej vedel, že nebude stačiť, aby sa dokonale naučila každý jeden vzor v jeho izbe. Bude sa mu musieť oddať. Celá a naozaj. Zase precítil vzrušenie, ktoré sa mu zmocnilo tela.

Adelin sa vybrala po schodoch hore.

„Tam je väčšina kníh v latinčine,“ pokúsil sa ju zastaviť. Zbytočne. Nepočula ho? Sledoval, ako si prehliada knihy a otvoril ústa. Až po chvíli zo seba dostal:

„Nehovoríš aj po latinsky, však nie?“

„S hovorením to nie je žiadna sláva, ale čítať viem,“ odpovedala bez akéhokoľvek záujmu.

Mattias na ňu chvíľu hľadel. Úplne vážne? Latinčina? V tej chvíli mu ani nenapadlo sa pýtať, kde sa to naučila. Len tam stál a sledoval ju, ako si bez ostychu vyberá ďalšiu knihu. Prekvapilo ho to viac, než by si pripustil. A zároveň v ňom niečo povolilo. Ten úžas, s akým sa pohybovala medzi regálmi, to sústredenie, s akým vnímala každé slovo pod prstami… Bolo mu ľúto, že jej to musí prerušiť.

„Adelin? Poď ku mne.“

Pozrela na neho a akoby si okamžite vybavila jeho úpravu dohody. Bleskovo zasunula knihu, ktorú práve vyťahovala a zbehla k nemu.

„Mrzí ma to, ale všetci vedia, že teraz máme byť v pracovni. A som si istý, že nás tam matka príde skontrolovať,“ v podstate sa ospravedlňoval.

„Samozrejme,“ prikývla. Nevyzerala sklamane. Len vďačne.

The post Lady Adelin – 10. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.

Na stole už rozvoniavala čerstvo upečená žemľa, maslo sa pomaly topilo v strieborných miskách, káva parila v porcelánových šálkach s modrým lemom. Solenne si s rozžiarenou tvárou natierala lekvár na chlieb a štebotala o plánoch na deň. Verena ju občas opravila, občas sa mlčky napila zo šálky, ale na tvári jej po dlhom čase nebolo vidieť pohoršenie ani chlad.

Mattias sedel medzi nimi, ramená napnuté pod košeľou, pohľad zaborený do obrúska, ktorý prekladal cez kolená. Po včerajšku nespal. Celý čas čakal, že Adelin na raňajky nepríde. Že sa vyhovorí na nevoľnosť, na únavu alebo jednoducho zostane zatvorená vo svojej izbe. Presne tak by to pochopil.

A predsa. Keď sa dvere otvorili, jeho hruď sa na okamih zovrela.

Adelin vošla ticho. Vlasy mala zopnuté, líca bledšie než inokedy. V rukách držala zložený obrúsok, ktorý zjavne cestou niekoľkokrát preložila. Nevyzerala, že by hľadala výhovorku. Ani že by sa ospravedlňovala. Len sa s miernym úsmevom uklonila a prešla k voľnému miestu.

Mattias sa na ňu nepozrel. Nie preto, že by nechcel, práve naopak. Ale bál sa, že aj jediný jeho pohľad by mohol spôsobiť viac, než by uniesla. Tak namiesto toho siahol po šálke a nalial si kávu. V hlave mal stále výkrik z predchádzajúceho večera.

Adelin sa posadila vedľa Solenne, akoby to bol ich spoločný ranný rituál starý roky. Vzala si maslo, chlieb a s pokojom sa pridala do rozhovoru o tom, čo by sa čochvíľa dalo zbierať v záhradách. V jej hlase nechýbal pokoj, ani zdvorilosť. Správala sa ako vždy.

Mattias vedel, že s ňou musí hovoriť. V prvom rade potreboval niečo, čo by jej nedovolilo znova sa mu vzdialiť. Potreboval nájsť spôsob, ako ju pri sebe udržať bez nátlaku. Na čo sa výborne hodilo už včera dohodnuté sedenie s podkladmi z Lindorie. Nezáväzná téma, ktorá ju samú zaujímala. A zároveň dôvod, aby s ním vydržala a neušla sa mu zavrieť do izby.

„Lady Adelin,“ oslovil ju, ale pohľadu priamo do očí sa vyhol. „Budete mať dnes čas na hospodárstvo Lindorie?“ opýtal sa.

Adelin prikývla bez zaváhania.

„Samozrejme. Počítam s tým,“ odpovedala úplne prirodzene.

Mattias na okamih zadržal dych. Taký hladký súhlas nečakal. „Ak by vám to neprekážalo… mohli by sme začať hneď po raňajkách.“

„To mi vyhovuje,“ odvetila pokojne.

Odpila si z čaju, akoby na tom nebolo nič zvláštne. A možno ani nebolo. Možno práve tá jej nenútenosť bola na celom ráne najprirodzenejšia.

„Aké podklady?“ ozvala sa Solenne zvedavo.

Mattias sa k nej obrátil. Hlas mal pokojný, zreteľný, bez akéhokoľvek podtónu. Ale keď začal vysvetľovať, bolo v ňom čosi neobvykle jemné.

„Hospodárska agenda panstva Lindoria. Správu preberám ja… ale lady Adelin sa roky starala o všetky praktické záležitosti, keď ešte žil Benedikt. Čo je, uznávam, prinajmenšom nezvyčajné. Pozná všetky detaily, nájomcov, rytmus povinností, aj staré dohody. Také, ktoré nikdy neboli spísané, a ktoré by len málokto čakal, že bude poznať žena.“

Solenne naňho udivene pozrela.

„Ale… to všetko ona…“ zasekla sa a otočila priamo na Adelin:

„To ty vieš? Vieš čítať? Počítať?“

Adelin sa len jemne usmiala a prikývla.

Verena zareagovala okamžite. Hrkla šálkou o podšálku a prudko sa narovnala.

„Je poburujúce, že sa to vôbec deje,“ vyhlásila tvrdo. „Žena nemá čo sedieť nad hospodárskymi záznamami. A už vôbec nie takto verejne, akoby to bolo v poriadku.“

Adelin mlčala. Sedela pokojne, s pohľadom upretým na svoju šálku, akoby sa jej tá poznámka nijako netýkala. Nezľakla sa. Nepotrebovala sa obhajovať. A Mattias to vedel.

Preto hovoril ďalej. Rovnako pokojne, s tichou úctou.

„Bez jej pomoci by som sa v tom prehrabával týždne. Takto sa do toho dostanem hneď.“

Solenne sa ešte raz pozrela na Adelin a tentoraz v jej očiach nebola len zvedavosť, ale aj tiché očarenie.

„Ty naozaj vieš čítať?“ spýtala sa priamo, no jemne.

Adelin znova prikývla. „Áno. Naučila som sa ešte ako dieťa. Rodičia ma to učili potajomky. Obaja vedeli, že je to zakázané, ale tiež vedeli, aké dôležité sú slová.“

Do toho prehovorila znova Verena. Hlas mala ostrejší než predtým.

„Dúfam, že sa s tými papiermi nebudete niekde pretŕčať! Aby sa medzi služobníctvom neroznieslo, že lady Adelin vie čítať. Lebo to by ju už naozaj nikto nechcel. Žiadny muž so zdravým rozumom si nevezme ženu, ktorá ovláda písmo.“

Mattias sa pomaly otočil k Verene. Hlas mal pokojný, ale každé slovo odvážené.

„Odrazu ti nevadí, že by sme boli blízko pri sebe?“ spýtal sa. „A ešte za zatvorenými dverami?“

Verena stisla pery a odvrátila pohľad. Jej líca sčerveneli, nie od hanby, ale od čírej zlosti.

„Neopovážte sa zatvárať dvere!“

Mattias, dívajúc sa na ňu, periférne zaregistroval pohyb. Keď sa otočil späť, všimol si Adelin. Usmievala sa. Len trochu, ale ten úsmev bol živý, takmer hravý. V očiach mala pobavenie aj prekvapenie zároveň. A niečo ako sprisahanie.

Mattias sa neubránil. Usmial sa tiež. Krátko, ticho, len pre ňu. A odrazu mu bolo ľahšie.

„Ja tomu stále nerozumiem,“ ozvala sa Solenne zase. „Takže Adelin má doživotné právo užívania Lindorie. Dokáže ju sama spravovať a rozumie tomu. Druhýkrát sa vydávať nechce. Tak prečo je teda tu a prečo odovzdáva správu majetku?“

Adelin aj Mattias sa pomaly, chápavo usmiali. Solennina otázka visela vo vzduchu a odpoveď bola taká zrejmá, až sa zdala zbytočná. Obaja vedeli, prečo to tak je. A vedeli, že ten druhý to vie tiež.

Na okamih sa ich pohľady stretli a potom sa, takmer naraz, otočili k Solenne. S tým typom úsmevu, ktorý obsahuje odpoveď, ktorú netreba vysloviť nahlas.

Všetci sa takmer súčasne otočili k Verene. Jej sa v očiach mihla podráždenosť, no rýchlo ju nahradil ten známy chladný odstup. Narovnala sa a prehovorila tónom, ktorý nepripúšťal diskusiu:

„Zabúdate, že žena nemá čo byť na majetku sama. Také niečo je proti prírode. Potrebuje vedenie, poriadok, oporu. A hlavne…“ pozrela priamo na Adelin, „potrebuje muža, ktorý ju naučí správať sa ako dáma.“

Adelin sa na Verenu dívala mlčky, ale tá sa už začínala blížiť k jej hraniciam trpezlivosti a tak posmešný úškrn skrývala len nedbalo.

„Však, Mattias?!“ obrátila sa Verena po pomoc na syna.

Ten chvíľu premýšľal, kým odpovedal:

„…akože JA ju mám vychovať? Máš o mne veľmi skreslené predstavy, matka.“

„Tak som to nemyslela,“ ubrala z tónu.

Napriek tomu vstala a bez ďalšieho slova vyšla z miestnosti. Ani sa neobzrela.

Chvíľu sa za ňou všetci dívali, až Adelin ironicky predniesla:

„Je mi vskutku sympatické, keď sa vaša matka o mne vyjadruje, akoby som ani nebola prítomná.“

„Nemusíš sa cítiť výnimočne, to robí aj mne!“ odvetila jej Solenne.

Adelin sa pozrela na Mattiasa a premýšľala o jeho odpovedi Verene.

„Jemu to nerobí,“ pokračovala Solenne. „On je tu pán!“ predniesla sarkasticky, za čo ju brat prepichol pohľadom:

„Teba vychovávať môžem!“

Adelin si uvedomovala, ako sa Mattias nepokúsil prevziať nad ňou moc. Možno to bolo samozrejmé, možno len taktické, no pôsobilo to osviežujúco. Najmä po všetkých tých slovách o potrebe „výchovy“ a „vhodnom správaní“. Zato vo vzťahu k vlastnej sestre pôsobil odrazu oveľa určujúcejšie. V jeho hlase zaznievala tónina, akú už počula aj k iným, ale k sebe nie – neústupčivé vedenie. Akurát voči sestre v tom nebol len rozkaz. V pozadí znela blízkosť a starostlivosť. Nemohla si pomôcť, ale napriek všetkému, čo si v sebe niesla, sa jej to páčilo.

Všimla si, že Mattias sa snaží prečítať jej úvahy, a nedarí sa mu to.

„Za štvrťhodinku v mojej pracovni?“ opýtal sa a vstal.

Adelin prekvapene nadvihla obočie:

„Pokiaľ viem, ženy do vašej pracovne nesmú.“

„Pokiaľ ja viem, ženy nečítajú,“ zakontroval a žmurkol na ňu.

„Dobre,“ zasmiala sa. „Ako poviete.“

The post Lady Adelin – 9. kapitola appeared first on Alexandra Veľká.