Kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.
(List Galaťanom 6,10)

Keby sme mohli vrátiť lásku do rodín, svet by sa zmenil na raj.
(Matka Tereza)

Manžela spoznáte, keď ochorie manželka.

Manželku spoznáte, keď manžel príde o peniaze.

Súrodencov spoznáte pri delení dedičstva.

Deti spoznáte, keď rodičia zostarnú.

Rodinu spoznáte, keď vás rozdelí vzdialenosť.

Čas a životné situácie skôr či neskôr preveria každého z nás.

Veď ak dobrovoľne hrešíme po tom, čo sme prijali poznanie pravdy, niet už viac obety za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu a žeravý oheň, ktorý strávi odporcov.
(List Hebrejom 10,26.27)

Mysli na to, že ti pri poslednom súde premietnu všetky tvoje filmy.
(Charlie Chaplin)

Jeden kňaz mal ohnivé kázanie. Po skončení omše za ním prišla jedna pani. „Potrebujem spoveď. Veľmi ma to oslovilo. Naozaj potrebujem spoveď. Moja duša je čierna.“

Keď bolo po spovedi, pán farár sa jej spýtal: „Čo vás tak zaujalo a oslovilo na mojom kázaní?“

„Na kázaní nič. Ale keď ste vytiahli tú čiernu vreckovku a keď ste začali trúbiť, tak som si pomyslela: To už archanjeli trúbia na môj súd. A moja duša je taká čierna ako vaša vreckovka. Toto ma oslovilo.“Boh môže osloviť rôznym spôsobom – aj takýmto „trúbením“.

Pristúpili k nemu a zobudili ho: „Pane, zachráň nás, hynieme!“
(Evanjelium podľa Matúša 8,25)

Niektoré myšlienky sú modlitbami. Sú chvíle, keď bez ohľadu na postoj tela je duša na kolenách.
(Victor Hugo)

Pred pätnástimi rokmi som bol s kamarátmi v Alpách. Chceli sme vyliezť na vrch Dom (4545 m), ktorý je asi o 200 m nižší ako Mont Blanc. Išli sme v dvoch skupinách. Vedeli sme, že popoludní príde víchrica. Preto sme vyšli skoro ráno, aby sme to stihli. Ale jeden v našej skupine mal zlé mačky, rozsypali sa mu. Stratili sme asi hodinu. Pár metrov pred vrcholom sa spustila víchrica. Videli sme hore kríž, tak sme šli, odfotili sa a rýchlo dolu.

Všetko bolo zaviate. Vodcu sme nemali. Ja som šiel prvý. Na mňa boli napojení moji traja priatelia. Týždeň predtým tam zomrel nejaký Slovák, padol do ľadovej trhliny. V takejto situácii sa nedá modliť „Otčenáš“… Tam Bohu kričíte: „Otče, Ježišu, zachráň nás. Zmiluj sa nad nami! Pane, zachráň nás…“

Dievčina v jednom okamihu povedala: „Nechajte ma tu. Už nevládzem. Už nemôžem. Som strašne vyčerpaná!“ Ale s Božou pomocou sme zišli asi do 3200 m výšky, kde už víchrica nezúrila a viditeľnosť bola celkom dobrá.

Týždeň po tejto skúsenosti som si doslova vychutnával život. Celý týždeň som vnímal, že dýcham, počujem vtákov, vidím oblohu… Bolo to niečo neuveriteľné. Lebo smrť nám bola v pätách.

Prečo hovoríš Jákob, prečo vravíš, Izrael: „Skrytá je moja cesta pred Hospodinom a moje právo uniká môjmu Bohu?“ Či nevieš? Nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neunaví sa, neustane, jeho múdrosť nemožno preskúmať.
(Izaiáš 40,27.28)

Boh, náš Otec, urobil všetko závislé od našej viery. Ten, kto má vieru, má všetko; kto nemá vieru, nemá nič.
(Martin Luther)

Hovorí sa, že v jednej dobe na Martina Luthera doľahli starosti a problémy, ktoré ho priviedli k malomyseľnosti. Mal pocit, že ich ťarchu už neunesie. Keď v tejto situácii prišiel jedného dňa domov, našiel svoju ženu oblečenú v smútočných šatách. Zľakol sa, že sa niečo stalo, že stratil niekoho z najbližších. Preto sa jej spýtal: „Kto zomrel?“

„Boh zomrel,“ odpovedala mu manželka.

„Čo to hovoríš?“ ohradil sa. „Vôbec ti nerozumiem.“

„Boh môjho muža zomrel. Boh Martina Luthera zomrel,“ znelo jej vysvetlenie, ktorému ihneď porozumel.

Martin Luther v neho veril, ale stratil dôveru v jeho slovo. Zabudol na jeho zasľúbenia, stratil s ním osobné spojenie a stratil istotu v jeho vedenie.

Aj dnes je veľa tých, ktorí síce v Boha veria, ale stratili dôveru v jeho slovo, prerušili s ním osobné spojenie a stratili istotu, že ich sprevádza.

Jeden rozhadzuje a ešte mu pribúda, kým druhý šetrí viac ako treba a zakúša núdzu.
(Príslovia 11,24)

Človek vidí vo svete to, čo nosí vo svojom srdci.
(Johann Wolfgang von Goethe)

K rabínovi prišiel sused s takýmto problémom: „Učiteľ, ja tomu už nerozumiem. Prídeš k chudobnému, a on je srdečný a ochotný pomôcť, kde je to len možné. Prídeš k bohatému, a on si ťa ani nevšimne. Ako je to možné?“

Rabín trocha porozmýšľal a potom povedal:

„Poď k oknu! Čo vidíš?“

„Vidím ženu s dieťaťom a voz, ktorý ide na jarmok!“

„Dobre. A teraz sa pozri do zrkadla! Čo vidíš?“

„Hm, čo mám vidieť? Seba samého.“

„Pozri, okno je urobené zo skla, i zrkadlo je urobené zo skla. Stačí len trocha striebra z jednej strany a už vidíš len samého seba.“

Nauč nás počítať naše dni, aby sme získali múdre srdce.
(Žalmy 90,12)

Už nič nebude také, ako kedysi, ale všetko môže byť také, ako nikdy predtým.
(Neznámy autor)

Bára mala veľa plánov a predstavovala si skvelú budúcnosť. Jej snom bolo stať sa cukrárkou a mať vlastnú cukráreň. Zlom nastal v roku 2020, keď doma náhle skolabovala. Vyšetrenia odhalili zhubný nádor na mozgu. Okamžite musela podstúpiť operáciu.

Lekárom sa pre vysoké riziko poškodenia dôležitých funkcií podarilo odstrániť len časť nádoru. Prognózy boli kruté. Podstúpila liečbu – operáciu, ožarovanie a chemoterapiu. Nevzdala sa.

Časom sa zhoršila hybnosť pravej ruky a nohy, chôdza bola čoraz náročnejšia, pribudli problémy s rečou, čítaním aj písaním. Rehabilitácie, logopédia, cvičenie či meditácia sa stali súčasťou jej života. Hľadala spôsoby, ako si udržať nielen fyzickú, ale aj psychickú silu.

„Ak je človek nespokojný so svojím stavom, môže ho zmeniť dvoma spôsobmi. Buď zmení podmienky svojho života, alebo svoj postoj k nim. Prvé nie je vždy možné, druhé je možné vždy,“ povedala.

Keď začala svoj príbeh zdieľať na sociálnych sieťach, vznikla myšlienka napísať knihu. Spočiatku ju písala sama, neskôr svoje myšlienky diktovala mame. Jediné, čo v knihe nenájdeme, sú recepty. „Niekto si tam ale možno nájde recept na život,“ povedala jej mama.

Bára pokračuje v cvičení, trénuje písanie a čítanie a pečenie zostáva jej terapiou. Zle chodí, pravá ruka si robí, čo chce, zle hovorí, neprečíta dlhší text a nenapíše zložitejšie slová alebo dlhší text. Napriek tomu má jasno v tom, po čom túži. Jej najväčším snom už nie je vlastná cukráreň, ale čas. Byť tu so svojimi blízkymi a žiť každý deň, ktorý dostane.

Ježiš ich oslovil: „Poďte za mnou...“
(Evanjelium podľa Marka 1,17)

Musíme Boha nasledovať, ale nie ho predbiehať.
(Mary Wardová)

Cestujeme z Bratislavy do Nitry. Takmer všetky autá, ktoré stretávame, sú špinavé. Pred týždňom husto snežilo a mrzlo a cestári mali plné ruky práce. Dobiehame niekoľko kamiónov. Keď prídeme bližšie k poslednému, všimnem si, že na zadných dverách bielej skrine je čosi prstom napísané. Na špinavé dvere skrine ktosi (možno šofér) napísal takýto odkaz: „Don´t follow me. Follow Jesus.“ (Nechoď za mnou. Choď za Ježišom.)

Výborný nápad, ako využiť špinavé auto a cestou evanjelizovať

Ježiš mu povedal: „Kto videl mňa, videl aj Otca.“
(Evanjelium podľa Jána 14,9)

Zbožný život nie je o tom, ako často sa modlíš, ale o tom, ako úprimne miluješ a pomáhaš trpiacim.
(Lev Nikolajevič Tolstoj)

Keď zomrel kazateľ John Wimber, jeho bývalý kamarát, ktorý s ním hrával pred Johnovým obrátením v kapele a bol ateistom, jeho manželke napísal:

„Ja neverím v Boha, ale keby bol Boh aspoň trochu taký, aký bol John, bolo by to skvelé. Taký Boh by sa mi celkom páčil.“

Ľudia nepoznajú Pána Boha. Ako im ho predstavujeme svojím životom?

Chlieb náš každodenný daj nám dnes.
(Evanjelium podľa Matúša 6,11)

Koláče sa prejedia, chlieb nikdy.
(Ruské príslovie)

V mojej žiackej knižke sa neraz vyskytli aj poznámky za správanie. Vtedy som domov odchádzal s nepríjemným vedomím, že si od rodičov budem musieť vypočuť výchovný komentár. Konkrétne sa však pamätám na jeden nevšedný odkaz pre rodičov – od učiteľa, čo nás pristihol hrať futbal so zoschnutou smidkou chleba. Zápis znel: „Váš syn kopal do chleba.“

Učiteľova formulácia mi pripadala veľmi smiešna. Predstavil som si, ako sa nad kopaním do chleba v žiackej knižke spolu s otcom zasmejeme. Ale nijaký smiech sa nekonal. Otec mi dôrazne vysvetlil, že chlieb je posvätný a je výsledkom Božej štedrosti a ľudskej námahy. Mama veľa nevysvetľovala a ani nemusela. Vídaval som ju, ako chlieb pred prvým nakrojením vždy požehnala.

Jeden anglický novinár skúmal cenu chleba na rôznych kontinentoch. Za hodinovú mzdu ponúkal peceň chleba na uliciach veľkomiest. V Hamburgu ho vysmiali. V New Yorku ho zatkla polícia. V Nigérii boli ľudia ochotní pracovať za peceň chleba aj tri hodiny. V indickom Dillí stovky osôb ponúkli, že zaň budú pracovať aj celý deň.

Kto nájde ženu statočnú? Dozerá na chod domácnosti a neje z chleba povaľačov. Dajte jej z ovocia jej rúk, nech ju chvália v bránach jej skutky!
(Príslovia 31,10.27.31)

Byť matkou znamená odpúšťať a obetovať sa.
(Erich Maria Remarque)

1. Nič nie je také plné falošných nádejí, ako rodič, ktorý si na pláž prinesie ležadlo.

2. Najkrajší šperk, ktorý môžeš mať okolo krku, sú ruky tvojich detí.

3. Pred tým, ako som mala deti, som bola sebecká. Sprchovala som sa každý deň.

4. Bolesť pri pôrode je taká silná, že žena dokáže pochopiť, čo prežíva muž, keď má nádchu.

5. Moja posteľ je magické miesto, kde si zrazu spomeniem na všetky veci, ktoré som zabudla urobiť.

6. Ak chceš, aby si ťa deti zajtra pamätali, musíš byť súčasťou ich života dnes.

7. Materstvo sa ľahko komentuje, ale ťažko vykonáva.

8. Ak miluješ všetko, čo máš, potom máš všetko, čo potrebuješ.

9. Neexistuje spôsob, ako byť dokonalou matkou; ale je tisíc spôsobov, ako byť dobrou matkou.

10. Materstvo je, keď sa prezlečieš z flanelového pyžama do čiernych teplákov a máš pocit, že si nahodená.