Značky sa hodnotia podľa šiestich pilierov zákazníckej skúsenosti: personalizácia, integrita, naplnenie očakávaní, riešenie problémov, čas a úsilie a empatia. Inými slovami: či vám rozumieme, či sa na nás dá spoľahnúť, či vám ušetríme čas a či sa k vám správame ako ku kamarátom, a nie ako k číslam objednávok.

Prečo nás to tak teší
Podľa tohtoročných výsledkov si ľudia na značkách najviac cenia personalizáciu, teda pocit, že im niekto naozaj rozumie. Presne o to sa snažíme každý deň. V kníhkupectvách aj na webe vám chceme odporučiť knihu, ktorá sa k vám hodí, vybaviť objednávku bez stresu a s úsmevom vyriešiť aj to, čo sa občas zamotá. Spájať ľudí s knihami, aby v sebe rozvíjali to dobré, je pre nás zmysel existencie. Ste to však vy, kto rozhodol, že sa nám to darí.

Vážime si aj spoločnosť, v ktorej sme sa ocitli. Hneď za nami skončili kníhkupectvá Panta Rhei a dm drogerie markt. Knihy majú na Slovensku zjavne silné miesto v srdciach, a to je správa, ktorej sa tešíme najviac.

Ďakujeme
Keby toto ocenenie bolo kniha, v poďakovaní by ste boli na prvej strane vy. Knihomoli, ktorí nám dôverujú, posielajú nápady a niekedy aj pochvalu, ktorá nás zohreje na celý týždeň. Hneď za vami by nasledovali všetci Martinusáci a Martinusáčky, ktorí sa starajú o to, aby sa vám pri nás dobre čítalo.

Sľubujeme, že na vavrínoch nezaspíme. Maximálne pri dobrej knihe 🙂

S prianím dobrej knihy
Váš Martinus

The post KPMG zalistovalo v srdciach Slovákov a našlo tam opäť Martinus appeared first on Martinus.

Hlasuj a vyhraj! Daj svoj hlas poviedke, ktorá ťa v tomto ročníku najviac zaujala, a si v hre o 50 € poukážku na nákup kníh a 5 zborníkov Fantázia 2026. Hlasovať môžeš do 27. októbra 2026 do 12:00.

O tvoj hlas sa uchádzajú tieto poviedky:

Na pravé poludnie – Tereza Čertíková
Šepkajúce závoje pani Tkáčovej – Karolína Patrzyk Havlíčková
Červená – Mária Hanúsková
Prípad Bélu K. – Matej Kandrík
Academia da Ponte – E. C. King

The post Hlasuj za víťaznú poviedku Martinus Ceny Fantázie 2026 a vyhraj appeared first on Martinus.

The post Academia da Ponte – Martinus Cena Fantázie appeared first on Martinus.

Prípad Bélu K.

Nasledujúci spisový záznam je prepisom denníka nájdeného 14. októbra 1916 v poľnej nemocnici c. k. armády v pozostalosti vojaka, ktorý umrel krátko predtým. Nález obsahuje zápisky, ďalšie písomnosti a ručne vyrobenú plechovú škatuľku s iniciálami B. K. Rukopis bol konfrontovaný s ďalšou korešpondenciou zaistenou počas domovej prehliadky z 10. mája 1916 v Cinkote. Zhoda preukazuje autorstvo podozrivého Bélu K.

Prepis je taký úplný, ako stav denníka dovolil. Je vedený chronologicky, používajúc datovanie autora, ktoré sa však v posledných častiach zápisu odlišuje od plukových záznamov o jednotke, v ktorej hľadaný slúžil.

Spisová značka: KN-05-1916
Šéfinšpektor Nagy, Karol
Štátna polícia Budapešť

***

4. september 1916

Sila rumunského vpádu do východnej Transylvánie nás zastihla nedobre pripravených. Velenie obratom vrhlo náš pluk na bránenie ústupu chlapov zo 61. divízie. Rozkazy boli jasné: zakopať sa v priesmykoch nad Czíkszeredou a držať pozície tak dlho, ako sa len bude dať. Mám to z prvej ruky. Poručík Kreutz si nahlas čítal prišlú poštu, kým som ho ráno holil. Máme vynikajúci vzťah. Je česť slúžiť takému znamenitému človeku.

6. september 1916

Zatiaľ čo som poručíkovi k raňajkám varil kávu, niekto mi do otvorenej konzervy hodil mŕtveho potkana. To je ich predstava humoru. Idioti. Jedlo som vyhodil, ale plechovku som poctivo vymyl a odložil. Až bude trocha času, rozstrihám ju a vyklepem na rovné pláty. Ešte sa zídu. Nové šarže konzerv nestoja za nič. Zle spravený spoj pustil do niektorých kusov vzduch a obsah načisto zhnil. Plech prezradí všetko. Zlý spoj vzduch pustí, ale dobrý udrží aj to, čo by malo zhniť. Konzerva je napokon len malý sud. Ako klampiar mám na tieto veci oko.

Poobede sa rozpršalo. Lejak spomaľuje náš postup do hôr. Včera nás minulo niekoľko ustupujúcich jednotiek. Viac než vojakov pripomínali pochodujúci lazaret. Kašeľ. Vši. Krvavé obväzy a uniformy od hlavy po päty ulepené od blata. Mimoriadne úbohý výjav. Poručík sa posťažoval, že udržať morálku za týchto okolností je herkulovskou úlohou.

10. september 1916

Dosiahli sme určené pozície. Dedina v údolí, ktorá pred vojnou poňala dvesto či tristo duší, je dnes tichým rumoviskom. Z doliny vedie cesta do priesmyku. Poručík vybral stráň nad dedinou ako pozíciu pre čatu strojných pušiek. Mužstvo nekopalo ani hodinu, keď sa našlo niekoľko hrobov. Stráň pred vekmi zjavne slúžila ako cintorín. Zvláštne však bolo, že sme nenatrafili na jediný náhrobný kameň. Miestni asi používali drevené kríže, alebo je pohrebisko oveľa staršie, než by som odhadoval. Tunajší kraj má starobylé dejiny. Pôda je tu mazľavá, plná ílu. To nie je dobre. V zákopoch nám bude stáť voda.

Vojaci na čele s Vargom začali reptať. Nechcú ležať v zákopoch medzi mŕtvymi. Mňa to svojím spôsobom napĺňa pokojom. Memento mori. Na poručíkovi som videl, že ho vzniknutá situácia neteší, ale neuhol. Verný svojmu civilnému povolaniu učiteľa vysvetlil, že lepšie palebné postavenie sa v údolí nenájde a že ani chorôb zo starých kostí sa báť netreba. Chlapi však stále mali reči. Prispela k tomu aj zvláštnosť, že hoci sme vykopali viacero tiel, lebka sa našla len jedna. Pomerne malá a jemná. Ženská. Nepochybujem, že si za života musela byť krásna.

Až pár disciplinárnych trestov zatvorilo reptajúce ústa. Prihlásil som sa ako dobrovoľník na pochovanie ostatkov. Našiel som rozložitý starý buk bokom od tábora. Kostiam som vyhĺbil jamu medzi jeho koreňmi. Poslednú som uložil lebku. Pohladil som ju na rozlúčku. Našiel som ti pekné miesto. Dôstojné na odpočinok pre neznámych, ktorých vojna vyhnala z hrobov.

Keď som sa vrátil, Varga na mňa posmešne pišťal ako potkan. Tak už aspoň viem, kto mi narafičil ten kúsok spred niekoľkých dní. Veľký mäsiar odkiaľsi od Debrecína mal práve toľko mozgových buniek, aby zvládol prebíjať guľomet. Dráždi ho akýkoľvek prejav vyššej inteligencie. Tupé hovädo.

12. september 1916

Posledné noci priniesli chlad a dážď. Hmla sedela v údolí do neskorého poludnia. Jeseň v horách prichádza rýchlo. Okrem hliadok hore v priesmyku mužstvo nemá čo robiť. Nuda je najhorším nepriateľom vojaka. Osudnou sa stala mladému Krupinskému. Bola hlboká noc, keď sa od zákopov ozval výbuch. Vypukol poplach. Celá jednotka nastúpila v pohotovosti brániť sa proti rumunskému prepadu. Bohvie, čo ten butatót zo Žiliny skúšal, ale granáty zvyčajne nevybuchujú samy od seba. Odtrhlo mu ruku a na mieste vykrvácal, skôr než stihol zasiahnuť felčiar. Rýchla smrť. Čo však celú situáciu zaobalilo do skutočnej záhady, bolo, že ten neborák mal plný gágor hliny. Aj krv rýchlo vsiakla do pôdy, hoci inak všade stáli kaluže vody.

Celý incident sa hlboko dotkol poručíka. Zveril sa mi, že nie oveľa mladších chlapcov pred vojnou učil a odrazu ich musí pochovávať. Kiežby sme mali v dôstojníckom zbore viac mužov ako on.

Pochmúrnu náladu čiastočne rozohnal príchod zásob a pošty. Kontakt s blízkymi je mnohým poslednou pripomienkou, že existuje aj iný život než vši, týfus a uniforma. Keď som roztriedil listy, posledný, ktorý ostal, bol pre nebohého Krupinského. Otvoril som ho. Voskovaná obálka ukrývala niekoľko listov papiera, fotku a plavý prameň vlasov. Do nosa mi udrela vôňa ružového oleja. Náhle sa so mnou zatočil svet. Ako v mrákotách som vopchal nos do obálky a mocne sa nadýchol. Zrazu sa mi to všetko vrátilo. Cinkota. Domov. Vôňa mydla a mladých žien. Moje sudy. Mám zimomriavky aj teraz, keď s odstupom niekoľkých hodín píšem tieto riadky. Siahol som do obálky. Z portrétovej fotografie sa na mňa dívala príťažlivá žena. Už je vdova, ani o tom nevie. V tom momente som sa rozhodol. Napíšem jej.

16. september 1916

Niekoľko dní po sebe neustále pršalo. Dni som si krátil výrobou plechovej škatuľky. Denník som ani nevyťahoval, aby ho nezničila voda. Jedným veľkým pozitívom tejto situácie je možnosť sa dosýta vyspať. Tak dobre ako tu som naposledy spal ešte pred vojnou.

17. september 1916

Dnes v noci som mal taký živý sen, že si ho musím zapísať. Bol som nazad v Cinkote. V dome, kde moja domáca, pani Jakubcová, tak úzkostlivo dbala na poriadok, pobehovali akísi muži v špinavých čižmách. Volali, že som mŕtvy a dom treba prenajať. Už-už sa šli vlámať do komory, kde mám všetky svoje milované knihy a korešpondenciu. Spomienky. Tajomstvá. Prebudil som sa preľaknutejší, než keď nás pod Belehradom chytila nepriateľská artiléria. Napriek tomu, že ranný chlad zaliezal pod nechty a oziabal až na kosť, mne sa prepotená košeľa lepila na chrbát. Neskôr v priebehu dňa som z rozhovorov započul, že nie som jediný, kto mal v tú noc nezvyčajné sny.

18. september 1916

V noci prišla strašná búrka. Vietor vyvrátil strom, ktorý padol krížom cez stan. Nešťastníka ležiaceho dnu vytiahli s niekoľkými zlomeninami a otrasom mozgu. Podľa sípavého dychu a klokotania v hrudi felčiar usúdil, že zlomené rebro chlapovi prepichlo pľúca. Podal mu morfium a preniesli sme ho na improvizované poľné lôžko.

Povodeň spustená nočným lejakom vyplavila ďalšie kosti. Medzi mužstvom to spustilo hystériu. Šomrú o prekliatej zemi a nepokojných mŕtvych. Najnáchylnejší viesť tieto reči sú chlapi z Hornej zeme. V živote nedržali v ruke inú knihu než Bibliu. Väčšina z nich je ostatne negramotná. V každom tieni vidia čerta, tak ich to predsa učil pán farár. Povery. Musel som sa veľmi premáhať, aby som sa im nevysmial, no nepriateľov medzi mužstvom mám už dosť. Závidia mi výsady dôstojníckeho sluhu.

Chcel som znova pozbierať vyplavené kosti, ale poručík ma poslal pomáhať odčerpávať vodu zo zákopov. Ako povedal, ani o jedného chlapa nechce prísť pre zákopovú nohu. Rozkaz je rozkaz, no trhalo mi srdce, keď som videl mužstvo bezohľadne dupať a vyhadzovať ostatky tých, ktorí tu boli pred nami. Čo sa dalo, to som skúšal zachrániť a nenápadne schovať vo vreckách uniformy. Kus rebra, niekoľko drobných článkov snáď z dlane a jeden zub. Svoje nálezy som neskôr očistil. Pod ílom boli na omak čerstvé, plné života. Akoby len pred malou chvíľou vytrhnuté z ešte dýchajúceho tela.

*Pokračujúci zápis je nečitateľný. Autor posledný odsek dôsledne preškrtal.

19. september 1916

Ďalší živý sen, žiaľ, po zobudení som si nedokázal vybaviť žiaden obraz, len prenikavú vôňu ruží a v ušiach mi doznievalo volanie mnohých hlasov v plechovej ozvene. Celý deň som ostal v melancholickej nálade. To neušlo bdelému oku poručíka. Opýtal sa, či sa mi cnie za domovom. Odvetil som mu, čo už len môže chlap, ktorý je druhým rokom na vojne, povedať. Zasmial sa a dal mi za pravdu. Sám bol vdovec, ale v opatere svojej staršej sestry nechal dcéru. Vždy, keď ju spomenul, viditeľne pookrial. Ukázal mi jej fotku. Zatajil som dych. Ľúbezné dievčatko. Pekná ani obrázok. Oveľa krajšia než Krupinského žena. Tej som stále ešte nenapísal. Zabúdam na dobré móresy. Musím to napraviť.

20. september 1916

Vojak, na ktorého predvčerom padol strom, celú noc blúznil. V delíriu volal všetkých svätých. Rána sa nedožil. Zadusil sa vlastnou krvou, neborák. Viacero chlapov reptalo, prečo mu felčiar nedal viac morfia. Hlupáci. Ani nepomyslia, že zajtra im samým môže chýbať.

Pred západom slnka rutinu dňa narušila streľba nesúca sa dolinou. Zamračené nebo rozžiarila červená svetlica. Taký bol dohodnutý signál, ktorým mala predsunutá hliadka v priesmyku upozorniť na kontakt s nepriateľom. Poručík, ktorého už žrali mrle od sedenia v zákopoch, zorganizoval pešiu čatu a na jej čele sa vybral do kopcov. Práporčík Šimek prebral velenie a nás nahnal do zákopov. Z lesa nad nami začala zliezať hmla. Zotrvali sme v pohotovosti, kým sa nezotmelo. Okop, v ktorom som ležal, bol úzky a nepríliš hlboký. Ten istý, kde pred pár dňami naposledy vydýchol mladý Krupinský.

Oprel som sa o stenu a prekvapilo ma, že hreje. Priložil som k nej ruku. Na hline sa perlila vyzrážaná voda ako čerstvý pot. Odprisahal by som, že mi pod dlaňou pulzovala ako živá. Zaboril som do nej nechty. Šlo to ľahko, pôda bola po dažďoch napitá vodou. Čím hlbšie som ruku noril, tým väčšie teplo som cítil. Náhle som narazil na niečo pevné. Ostré. Pichlo ma to do prsta. Bolesťou som zovrel ruku a vytiahol ju z hliny. V dlani som držal zablatený úlomok čeľuste s niekoľkými zubmi. V tom blate sa ukázala kvapka krvi. Kosť ju vsiakla, akoby patrila jej, a nie mne. Prst som si pritisol k perám.

Až vtedy som zbadal, že ma celý čas pozoruje mladý vojak. Volali ho Sviečka, lebo v každom meste, v každom kostole, kde mohol, vždy nakúpil toľko sviec, na koľko sa mu len dostalo peňazí. Zvieral škapuliar a hrôzou snáď ani nedýchal. Usmial som sa naňho. Vtedy z lúky pred nami zakvílila poľnica. Tri krátke zatrúbenia boli signálom, ktorým sa identifikovali naši, aby sme do nich nespustili paľbu. Z hmly sa ako zástup prízrakov vynorila poručíkova čata. Mali pár ľahko zranených. Radosť z ich návratu kalilo vedomie, že nepriateľ je blízko a jeho úder môže prísť kedykoľvek.

21. september 1916

Pri rannom nástupe mi ktosi z radu podložil nohu. Vyváľal som sa, aký som dlhý, v mokrej tráve. Keď som sa skúsil postaviť, prišli kopance. Okamžite sa okolo nás zhŕkol hlúčik Vargových kumpánov. On sám stál nado mnou s bajonetom v ruke. Chcel som kričať, no Varga mi k perám priložil studenú čepeľ. Dych mu páchol od cesnaku a skazených zubov. „Zdochlinár, ty sa mŕtvych nebojíš! Ty sa na nich pasieš,“ precedil cez nenávisťou zovreté zuby. Nepochybujem, že bol odhodlaný ma na mieste zarezať.

Život mi zachránil hvizd dôstojníckej píšťalky. Môj záchranca poručík zúril, reval nadávky vo všetkých jazykoch monarchie. Prítomným znížil žold a udelil niekoľko mimoriadnych strážnych služieb. Varga obišiel najhoršie. Za trest ho nechal poviazať a hodiť do trestnej jamy. Rovno ho brali. Mňa si poručík zobral bokom. Chcel vedieť, čo sa stalo, prečo ma bili.

Mlčal som. Pre isté veci by poručík porozumenie nemal, akokoľvek si ho vážim a on si váži mňa. Keď videl, že podobrotky nepoviem nič, rozčúlil sa ešte väčšmi. Rozkázal, že mu mám do služby nájsť za seba náhradu. Nedisciplinovaný vojak nemôže byť dôstojníckym sluhom. Od hanby som sa mu nedokázal pozrieť do očí.

Trestnú službu som dostal na obväzisku. Nech som si akokoľvek drhol ruky, blato zažraté pod nechtami nešlo zmyť. Felčiar ma preto poslal vyvárať obväzy. Látky presiaknuté hnisom a krvou žili vlastným životom. Hmýrenie čiernych kroviek, článkových nožičiek a hryzadiel nemalo konca. Hostina. Ako rýchlo všetko, čo robí človeka človekom, podľahne skaze. Odpáral som si dlhý kus obväzového plátna. Na pripomienku.

*Zápis dátumu je v denníku nečitateľný. Písmo rozmočila voda.

Počas brieždenia začala na našich pozíciách pracovať rumunská artiléria. Granáty preorali stráň hlbšie, než by dokázali lopaty. Výbuchy vyhadzovali do vzduchu hlinu, korene, živých i mŕtvych. Kým dunela kanonáda, nebolo veru rozdielu medzi padlými dneška a tými, čo roky spočívali pod zemou. Ležal som bez pohnutia na dne zákopu a cítil na sebe ich pohľady. Oči bez farby sa dívali na to smrtonosné divadlo a čakali.

Keď delostrelci poľavili, nastúpila infantéria. Odpovedali jej naše strojné pušky. Údolie zaplnil štipľavý dym a stony umierajúcich. Útok sme odrazili. Máme šesť padlých a desať zranených, z toho jedného ťažko. Na stráni ostalo ležať aspoň dvadsať Rumunov. Poručík nechal našim chlapom prideliť extra rum.

S utíchnutím bojov dovolil prepustiť aj Vargu. Z jamy sa vrátil iný chlap než ten, ktorého tam odviedli. Nekontrolovateľne sa chvel. Zápästia a členky, kde bol uviazaný, mal rozdrané do hlbokých rán, no tie akoby vôbec necítil. Jeho hustú čiernu šticu odrazu pretkávali sivé pramene. „Hladná, hladná,“ drmolil dookola ako urieknutý. Felčiar skonštatoval zákopové šialenstvo. Keď ma Varga zbadal, zbledol a zmĺkol. Ešte pred pár hodinami statný chlap, zrazu zlomená troska, neudržal zvierače.

23. september 1916

Ďalšie ráno utopené v hmle. Dnes je taká hustá, akoby pohlcovala i zvuk. Bzukot hmyzu nepočuť vôbec a spev vtákov je len mdlou ozvenou. Snívalo sa mi o Vargovi. Boli sme u mňa na dvore v Cinkote, čakali sme akúsi vzácnu návštevu. Rýchlo sme chceli upratať sudy. Jeden mu však vykĺzol. Plechové veko zadrnčalo o kameň a zo suda sa vysypala kopa hliny. Akoby ten sen pokračoval, neviem, lebo ma zo spánku vytrhla…

***

Na tomto mieste sa končí súvislý denník Bélu K. Nasledujúce texty boli vložené medzi stranami zápisníka, písané inou rukou, na papieri vytrhnutom zo služobného bloku c. k. armády. Podľa porovnania rukopisu ide o poznámky nezvestného veliteľa čaty strojných pušiek poručíka Martina Kreutza z Pozsony.

Papier bol miestami výrazne znečistený a nečitateľný.

Spisová značka: KN-06-1916
Šéfinšpektor Nagy, Karol
Štátna polícia Budapešť

***

24. september 1916

Pre potreby úradné vyhotovujem ja, poručík Martin Kreutz, tento zápis.
Dnes, dňa dvadsiateho štvrtého septembra tisícdeväťstošestnásť, bol na môj rozkaz areštovaný vojak Béla Kiss pre podozrenie z úkladnej vraždy vojaka Imricha Vargu.

Telo našiel felčiar. Mŕtvy mal krk rozrezaný úlomkom čeľuste, ktorý sme Kissovi vypáčili z dlane. Napriek tej hrozivej rane nikde ani kvapka krvi, zato ústa i hrdlo mal Varga plné hliny.

Tieň podozrenia vznášajúci sa nad vojakom Kissom pre predošlý konflikt s vojakom Vargom prehĺbilo svedectvo vojaka, meno nečitateľné, ktorý na svätý kríž odprisahal, že videl Kissa, ako z blata v zákope vyhrabuje staré kosti, olizuje ich a nepríčetne sa pritom usmieva. Svedok o tom, čo videl, povedal práve Vargovi.

Medzi zaistenými osobnými vecami areštovaného sa nachádza denník, plechová škatuľka vlastnej výroby, zapečatený list, prameň vlasov zabalený vo voskovanom papieri, niekoľko drobných kostí a kus použitého obväzu.

Kiss počas prehliadky nekládol odpor, len sa dožadoval vrátenia škatuľky. Opakovane. To som, samozrejme, zamietol. Pre absenciu uzamykateľného priestoru som ho nechal pod strážou dvoch chlapov umiestniť do väzobnej jamy.

25. september 1916

Dnes som sa pokúsil vypočuť Kissa. Neúspešne. Zanovito mlčal. Nedostal som z neho ani slovo. V jame si vyhĺbil lôžko, v ktorom si hovel, a prikrýval sa hlinou. Chlapi, čo ho strážia, však uviedli, že na steny jamy do ílu kreslí oči. Z tvárí by im aj slepý vyčítal des.

Neviem, čo si o tom myslieť. Nemôžem uveriť, že ten pozorný, spoľahlivý a na detaily dbajúci chlap, na ktorého som sa mohol so všetkým obrátiť, sa odrazu správa ako chovanec ústavu pre choromyseľných.

Naša situácia sa stáva neúnosnou. Podivné udalosti posledných dní, ktoré vygradovali úmrtím vojaka Vargu, ťažko otriasli psychikou mnohých. Mužstvo sa ľaká i vlastného tieňa. Viac než pušky sa chytajú modlitebnej knižky. Ak sa Rumuni rozhodnú zaútočiť, neviem, neviem, ako obstojíme. Po porade s felčiarom som nechal rozdať zvyšok zásob rumu na upokojenie nervov.

25. september 1916

Dvojica chlapov, ktorí strážili Kissa, zbehla zo služby. Jedného sme našli na pokraji zrútenia a nahého blúdiť po lese. Páchol horšie než divé zviera. Celé telo mal zamazané zmesou ílu a čerstvej krvi. Súdiac podľa toho, ako vyzerali jeho ruky, si to urobil sám, krv však nebola jeho. Ešte teraz sa mi búri žalúdok, len si na to spomeniem. Kiss, vďakabohu, neušiel.

Vojak si nič nepamätal, len drmolil nezmysly. Roztraseným hlasom šepkal, že ho z hmly volali hlasy. Nebohá matka, sestra, snúbenica. Druhého muža sme stále nenašli. Obávam sa najhoršieho.

Pre potreby vyšetrovania som si dnes prešiel Kissove zápisky a odpečatil list. Bol adresovaný Krupinského žene. Tú hanebnosť odmietam reprodukovať. Číra zvrátenosť. Najradšej by som ho nechal zaživa zhniť v tej jame. Vyčítam si každý deň, ktorý som tú kreatúru mal po svojom boku. Čo je horšie, ja prekliaty hlupák, som mu ukázal fotku mojej…

*Zvyšok dvojstránky bol odtrhnutý. Rukopis je takmer nečitateľný, naškriabaný v delirických diagonálach krížom cez zápisník.

… hmla bola taká hustá, že noc v nej stratila tvar…

volám na mužov

jama dýchala

dôstojnícku píšťalku mi upchalo blato

hlina sa vydúvala

a klesala ako bachor chorej kobyly…

Kiss sedel dolu

V tme som mu videl zuby… a blčiace oči

chcem ho zabiť

musím!

revolver nestrieľa

je plný kostí…

… zostúpil som do jamy.

hlina ma zovrela

je teplá ako lono ženy

… stál som medzi sudmi

plechové veká sa ohýbajú pod údermi zvnútra

stromy otvorili oči

ruže! cítim ruže!

***

Nasledujúci text je svedectvom rehoľnej sestry Agnesy, ktorá začiatkom októbra ošetrovala hľadaného Bélu K. Predbežná identifikácia bola vykonaná len na základe osobných dokumentov, ktoré mal pri sebe. Vojenská legitimácia či iné doklady sa nenašli. Do poľnej nemocnice sa dostal dva týždne po posledných udalostiach zaznamenaných nájdeným denníkom.

Spisová značka: KN-07-1916
Šéfinšpektor Nagy, Karol
Štátna polícia Budapešť

***

Muž, na ktorého sa pýtate, k nám prišiel v transporte šiesteho či siedmeho októbra. Pán Boh buď milostivý jeho duši, lebo musel prežiť skutočné peklo. Okrem rozsiahlych popálenín tváre, rúk, podvýživy a horúčky bol fyzicky vlastne v poriadku. Viem, že to môže vyznieť zvláštne, ale pri tých hrôzach, čo nám tu prejdú cez ruky, patril k tým ľahším prípadom.

Jeho skutočné utrpenie malo iný charakter. Som si istá, že tých niekoľko dní, ktoré tu bojoval o život, a podľa môjho presvedčenia i o svoju spásu, ani nezažmúril oka. Cez deň sa prejavoval ako učebnicový katatonik. S príchodom noci však ožívali jeho démoni a prepadal do záchvatov. Museli sme ho priväzovať. Jediným momentom dňa, keď sa s ním dalo hovoriť a nebol len ručiacim uzlíkom nervov či gumovým panákom bez vôle, bolo brieždenie. Akoby zásahom Božím sa s príchodom nového dňa rozjasnilo i v jeho hlave.

Rozprával cez zovreté zuby, bojoval s každým slovom. Chvel sa, i keď nemal horúčku. Boli to hrozné, neuveriteľné veci a predsa nezneli ako výplod chorej mysle. Spomínal hmlu stúpajúcu zo zákopov a z nej volajúce hlasy.

Šepkal o lese. O bublajúcej temnote v korunách, kde stromy mali namiesto listov oči. Mátala ho akási jama. Opisoval ju ako rozďavený pažerák, otvorenú ranu, kde sa staré kosti mleli s čerstvým mäsom a ukrutne hladnou hlinou. To sú, prosím pekne, jeho vlastné slová. Ako vtedy i teraz mám husiu kožu, keď vám to hovorím.

Najväčší des však mal z toho, čo ani nedokázal vysloviť. Prepukal do plaču, zajakával sa a prosil, aby sme varovali jeho dcéru. Jej fotku opatroval väčšmi než svätý obrázok.

To, čo videl v jame, ho desilo viac než sprítomnená nočná mora. Odkedy vypukla vojna, videla som bezpočet strašných osudov, ale za toho muža, Kristus mi je svedkom, sa budem modliť do konca života.

***

Na predmetnej fotografii, značne vyblednutej, je mladé dievča, odhadom dvanásť- až štrnásťročné. Rubová strana nesie zreteľný nápis: Ilona K., Pozsony, 1914.

Spisová značka: KN-08-1916
Šéfinšpektor Nagy, Karol
Štátna polícia Budapešť

***

Peštiansky večerník

ZÁHADNÉ ZMIZNUTIE VOJNOVEJ VDOVY V ŽILINE!
Arnold Várady

Budapešť, 7. decembra – Miestne úrady preverujú znepokojivé zmiznutie mladej vdovy. Podľa svedectva jednej zo susediek jej správu o tragickom osude manžela údajne priniesol neznámy vojak slúžiaci v tej istej jednotke. Krátko nato sa po vdove zľahla zem. V mieste bydliska ju nevideli už celý týždeň.

Polícia tieto informácie nepotvrdila. Nášmu denníku sa však podarilo zistiť, že meno nezvestnej ženy sa objavilo aj vo vyšetrovacom spise týkajúcom sa jedného z najdesivejších prípadov posledných rokov.

Je možné, že zmiznutie žilinskej vdovy súvisí s prípadom Bélu Kissa, muža, ktorého tlač právom nazvala Cinkotskou beštiou?

Stopa chladne a nejasností pribúda

Vyše sedem hrôzyplných mesiacov uplynulo od nálezu, ktorý zmrazil krv v žilách celej monarchie. V malom nenápadnom dome v Cinkote pri Pešti bolo pri vypratávaní pozemku objavených dvadsaťtri mladých žien, brutálne zavraždených, zbavených krvi a uložených v kovových sudoch. Podnájomník a hlavný podozrivý, Béla Kiss, bol ako rezervista c. k. armády povolaný do služby na jar 1914. Dom odvtedy nikto ďalší neobýval.

Budapeštianska polícia v uplynulom mesiaci preverovala správu, podľa ktorej mal podozrivý podľahnúť zraneniam utrpeným v boji v jednej z poľných nemocníc v Srbsku. V pozostalosti nebohého muža sa skutočne našiel denník, ručne zhotovená plechová škatuľka s iniciálami B. K. a niekoľko znepokojujúcich predmetov osobnej povahy, ktoré vyšetrovatelia spájajú s prípadom z Cinkoty.

Porovnanie rukopisu zápiskov s korešpondenciou zaistenou počas domovej prehliadky v dome hrôzy podľa našich informácií preukázalo zhodu. Nájdený zápisník teda skutočne písal Béla Kiss.

Dôverný zdroj z prostredia vyšetrovania nášmu denníku však prezradil, že ďalšie prešetrovanie a svedectvá z nemocnice vyvrátili predbežnú identifikáciu nebohého ako hľadaného klampiara. Ak sa pri neznámom vojakovi našli veci Cinkotskej beštie, polícia musí odpovedať na otázku, ako sa k nim dostal.

Vrah stále uniká

Šéfinšpektor Nagy sa k prípadu odmieta oficiálne vyjadriť. Isté je len to, že vyšetrovanie ostáva otvorené a pátranie po hľadanom mužovi aktívne pokračuje. Po zmiznutí pani Kubínskej zo Žiliny sú otázky pálčivejšie než kedykoľvek predtým.

Čo sa stalo s vojnovou vdovou?

Kým bol neznámy muž z poľnej nemocnice?

A kde je Cinkotská beštia dnes?

The post Prípad Bélu K. – Martinus Cena Fantázie appeared first on Martinus.

Červená

I. Matka

Mamin úsmev vraví, že sa niet čoho báť. Moje útroby sa napriek tomu skrúcajú, srdce mi búši a ja zamrznem. Stojím na mieste, pozerám sa na mamu a snažím sa napodobniť jej výraz.

Na jej úsmeve mi niečo nesedí. Je kŕčovitý, hraný. Kútiky úst má síce rozšírené až k ušiam, ale oči neodrážajú radosť. Zostávajú strnulé ako moje telo. Nehýbu sa, čakajú, kým to prestane.

Hovoria: Buď dobré dievča.

Mama však nič nepovie a znehybnie na mieste. Roztrasiem sa, ale úsmev mi stále hrá na perách. Sledujem jej výraz, zisťujem, ako mám reagovať.

Čo si mám myslieť.

Čo mám cítiť.

Pochopím, že je správne prívetivo sa usmievať a stáť. Nič sa nedeje, neprekáža ti to, vraví mamina tvár a ja ju poslúchnem. V jej pohľade čítam nemé varovanie.

Buď dobré dievča.

„Si panna?“ spýta sa babkin sused a jeho ruka putuje po mojom stehne smerom nahor. Tiež sa usmieva, ale jeho oči sršia nadšením a dychtivosťou.

Slušne prikývnem, opäť sa pozriem na mamu a čakám.

Buď dobré dievča.

Námestie rozozvučí smiech. Babkin sused, jeho kamarát i mama otvoria ústa, z ktorých sa rinú zvuky pobavenia.

Zasmejem sa s nimi.

Držím, nehýbem sa. Aby ma mama nepotrestala, že sa neviem správať a starej mame sme nespôsobili hanbu.

Z dotyku starcovej zvráskavenej kože mi naskočia zimomriavky. Pery sa mi rozochvejú, keď horúca ruka pohladí môj zadok pod letnými šatami. Telo zrazu pôsobí cudzo. Necítim a predsa vnímam jeho dotyk. Pokožka pod nohavičkami reaguje, ale neviditeľná bariéra v hlave vnem zastaví. Ocitám sa vo svojej izbe. Cítim vôňu periny a ružového zajačika, s ktorým zaspávam.

Stisnem čeľusť a usmejem sa ešte širšie.

Rovnako ako mama.

…

Mama celú cestu domov rozpráva o zmrzline. Poslušne a mlčky načúvam, slová však nevnímam. Kráčam mechanicky, strnulo, automaticky.

Pravá, ľavá, pravá, ľavá…

Na tvári mám stále ten istý kŕčovitý úsmev. Ako sa odo mňa očakáva.

Keď prídeme domov, ľahnem si a slúchadlami sa izolujem od okolitého sveta. Telom stále zmieta triaška. Dotyk starcovej ruky ešte cítim na pokožke. Prevracia sa mi z toho žalúdok.

Buď dobré dievča.

Preležaný matrac sa zrazu zavlní. Zacítim vôňu vody, ktorej vlny mi nežne hladia vlasy i chrbát. Nadnášam sa, voda ma láskyplne kolíše zo strany na stranu. Vnáram sa do dobre známeho sveta, útočiska posledných rokov.

Prestávam cítiť. Telo nechávam na posteli, odrazu pôsobí osamotene, cudzo. Hladká omietka na stenách sa zvrásni ako kôra stromov. Všemožné vône lesa ma obkolesia zo všetkých strán, až sa cítim ako Červená čiapočka na ceste k starej mame. Starý oranžový koberec sa mení na steblá trávy, čakajúce len na dotyk mojich chodidiel.

Vyhoviem im, vyjdem z rieky a medzi prstami prečesávam vysoké steblá sýtozelenej farby. Jedno odtrhnem, priložím si ho k ústam a silno fúknem. Zasmejem sa nad vysokým piskľavým zvukom. Pripomína mi jednu z mála šťastných spomienok, keď ma otec učil vložiť si steblo medzi prsty tým správnym spôsobom.

Zakrúžim nohou v tráve, užívam si šteklivý pocit. Pohľad mi skĺzne na chrobáka na zemi, odvážne pochodujúceho životom.

Ľavá, pravá…

Bez bolesti.

Bez trápenia.

Zatúžim byť odvážna ako on. Zatúžim byť ním, byť lesom, riekou. Zostať tu s nimi, splynúť v jedno s prírodou, rozplynúť sa v nej.

Z myšlienok ma vytrháva jemný šuchot. Zdvihnem zrak a zaregistrujem pohyb za stromom.

„Haló?“ šepnem a urobím krok vpred. S údivom zisťujem, že sa moje telo nechveje. Cítim ho, som s ním, ono zasa cíti mňa a reaguje. Sme jedno a je nám v sebe, so sebou, dobre. Chránime sa.

Pristúpim bližšie a zazriem pohyb červenej sukne, vykúkajúcej spoza kmeňa.

„Ahoj,“ pípnem nesmelo, ale napriek tomu sa mi na tvári rozšíri úsmev. Skutočný, veselý. Cítim radosť a telo reaguje spontánne, prirodzene. Nemusí sa báť, nemusí zamrznúť.

Ďalším krokom sa priblížim až k hladkej kôre stromu. Natiahnem ruku a pohladím kúsok prírody. Vnem mi okamžite prejde prstami, ramenom, je príjemný, bezpečný.

Nakuknem za kmeň. Dieťa, oblečené v červenom plášti, čupí pri zemi a trhá steblá i kvety. Kapucňa na hlave je priveľká na takú malú postavu, rovnako ako celý plášť. Rozprestiera sa okolo dieťaťa ako obrovská krvavá kaluž.

Zatajím dych. Dieťa sa pod plášťom jemne pohybuje. Medzi zeleňou zbadám jeho bielu rúčku, príliš chudú, príliš nežnú na to, aby sa hrabala v zemi.

„Ahoj,“ zopakujem a chvíľu čakám na odpoveď. Dieťa nejaví žiadne známky toho, že spozorovalo moju prítomnosť. Prstami pohladí biely kvietok, nahne sa k lupeňom bližšie a pričuchne. Spod kapucne vykĺznu dlhé tmavé vlasy. Na moment mi srdce zajasá radosťou.

Priateľka.

Otvorím ústa, ale vyjde z nich len vzdych. Pristúpim bližšie, natiahnem ruku. Od červeného plášťa ma delí už len pár centimetrov.

Určite je hodvábny, mäkký, hladučký. Predstavujem si, ako halí moje telo a hladí pokožku. Než sa prsty stihnú dotknúť látky, ocitám sa späť v posteli. Mama mnou trasie, strháva slúchadlá a podáva mi tanier s chlebom. Mračí sa.

„A ja si môžem pľúca vykričať,“ kára ma, medzi očami sa objaví dobre známa vráska – pani Červená. Jej príchod znamená moju stopku. Keď dostane zelenú, ja automaticky zastanem.

Signalizuje, čo sa odo mňa očakáva.

Buď dobré dievča.

Rovnako ako mama.

II. Vlk

Kuchyňou sa nesie lahodná vôňa jahodovej bublaniny. Prehĺtam sliny a sledujem mamu, ako koláč posypáva cukrom. Tvárou jej prebehne tieň, objaví sa pani Červená. Spozorniem, napnem sa a zatnem ruky v päsť.

Nenápadne švihnem pohľadom k plechu. Na jednej strane je cesto mierne potrhané. Usúdim, že táto nedokonalosť je dôvodom maminej nespokojnosti, ale mlčím. Nedýcham. Snažím sa byť neviditeľná. Pani Červená si vždy hľadá zástupnú obeť.

„Toto odnesieš starej mame,“ zamrmle mama a krája koláč na kocky. Pozorne ich vkladá do plastových krabičiek, ale iba tie bezchybné. Nedokonalé necháva v plechu, za stenami domova, kde ich nikto nevidí. Pani Červená ich však zaznamená.

„Blbá,“ zamrmle si mama pod nos a pani Červená prikyvuje. Sledujem, ako mamine líca červenejú od zlosti, sklamania a znechutenia zo seba samej.

„Zase som to posrala,“ povie o čosi hlasnejšie, a ja už nedokážem rozlíšiť jej hlas od hlasu pani Červenej.

Mama/pani Červená švihne pohľadom ku mne. „Nieže to vytáraš!“ zasyčí a stisne pery do tenučkej až neviditeľnej linky.

Obleje ma studený pot, srdce sa rozbúši, prichádzam o cit v prstoch. Kolená sa roztrasú, akoby som nad nimi strácala nadvládu. Napriek tomu sa prekonám a horlivo prikyvujem.

Mama na mňa ešte chvíľu prísne hľadí, pozoruje ma, akoby mi nedôverovala. V jej dúhovkách zazriem strach a hanbu. Naťahujú sa ku mne, nežne sa dotknú hrdla a stisnú, až dokým necítim presne to, čo cíti mama.

Zahanbím sa, akoby išlo o moju chybu. Prebodne ma osteň strachu pri pomyslení, že moju nedokonalosť uvidí niekto ďalší.

Mama vkladá krabičky do papierovej tašky a odstúpi. Sleduje svoj výtvor, rezignovane prikývne.

„Nikde sa nezastavuj a hneď sa vráť domov, rozumieš?“ nadvihne obočie a vráža mi tašku do rúk. Kývnem hlavou a kráčam do izby prezliecť sa do šiat.

Bytovka starej mamy stojí len pár ulíc od nás. Treba prejsť Ružovou ulicou a cez námestie na Budovateľskú. Na samom konci radov bytoviek je tá posledná babkina.

Kráčam cez Ružovú, taška sa mi hompáľa v prstoch. Jej uši sa mi zarezávajú do kože, ale bolesť ma zvláštnym spôsobom upokojuje. Drží ma v tele, pripomína, že som na ulici.

Keď prichádzam k námestiu, srdce sa mi divoko roztlčie. V hlave mi prebleskne obraz lavičky, na ktorej včera sedel babkin sused s kamarátom. Mysľou mi rezonuje ich smiech, ku ktorému sa pridáva aj ten môj, naučený. Neľudský a pokrivený. Zacítim dotyk horúcich prstov na stehne. Miesto ma v okamihu páli a svrbí, škriabem si ho ako bolestivý štípanec, dokým nepríjemný vnem nevystrieda bolesť.

Nevoľky spomaľujem, keď zahýbam za roh, pomyselnej bariére medzi bezpečím a lavičkou.

Si panna?

Pohľad zabodnem do zeme. Hlavu schovám medzi plecia, aby som sa ešte viac zmenšila, zneviditeľnila. Zadržím dych v snahe nespôsobovať absolútne žiaden hluk.

Taška sa však krúti, naráža mi do stehna a kolena. Zvuk papiera sa nesie celým námestím. Zrýchlim krok, uprene sledujem svoje biele tenisky.

Pravá, ľavá, pravá, ľavá…

Odolávam pokušeniu zdvihnúť zrak a pozrieť sa na lavičku. Ešte pár metrov…

Si panna?

„Čo dobrého nám nesieš?“

Nedobrovoľne napriamim hlavu a nasadím úsmev.

Ako sa odo mňa očakáva.

Buď dobré dievča.

Sused sedí na lavičke a usmieva sa na mňa. Jeho kamarát si práve odpíja z malej fľaštičky.

Zacítim dobre známy pach alkoholu.

„Nesiem babke bublaninu,“ pípnem a šuchcem sa ďalej.

„Nože počkaj, miláčik!“ Úsmev starca sa rozšíri a schmatne ma za lakeť. Kútiky sa mi vykrivia, vydesím sa. Netuším, či mám väčší strach zo suseda alebo vedomia, že ma zažaluje starej mame, ak nebudem slušná. Pokúsim sa o prívetivý úsmev a nechám sa pritiahnuť bližšie k lavičke.

Si panna?

Telo sa mi rozochveje, prsty sa silno obtočia okolo uší tašky. Zatnem nechty do dlaní a čakám.

„Veď daj aj nám!“ povie sused a jeho ruka skĺzne k môjmu pásu.

„Kiežby si nám dala!“ pridá sa jeho priateľ, na čo sa obaja rozosmejú. Zasmejem sa s nimi.

Buď dobré dievča.

„Si už ženou?“ Babkin sused nadvihne obočie a potľapká ma po zadku.

Zamrznem.

Telo pôsobí cudzo, nemotorne. Strácam cit, vnemy miznú. Vôňa lesa sprvu prichádza z diaľky, pomaly a nežne sa dotýka mojich nozdier, akoby žiadala o povolenie vstúpiť. Keď prestávam vnímať susedovu ruku na mojej hrudi, objíme ma a úplne pohltí. Bosé chodidlá sa dotýkajú studenej zeme. Steblá trávy šteklia holú pokožku lýtok, až sa rozchichocem.

Poobzerám sa okolo a vydýchnem si. Stromy ma uzavreli na čistinke, chránia ma pred svetom. Sadám si na zem a ovoniavam kvety. Lúka hrá všetkými farbami. Rozhodnem sa upliesť si veniec z púpav, fialiek a margarétok. Keď si ho o chvíľu nasadím na hlavu, pripadám si ako víla. Vstanem, rozpažím ruky a roztancujem sa, až mi šaty vlajú okolo tela. Točím sa dokola stále rýchlejšie a rýchlejšie, dokým nezaregistrujem kúsok červenej. Zadýchane zastavím a s bubnujúcim srdcom sa zadívam na dievča, moju novú priateľku. Stojí chrbtom ku mne, zahalená v červenom plášti s kapucňou na hlave. I tak viem, že ma pozoruje.

Otváram ústa, aby som ju pozdravila, ale zháčim sa. Nechcem ju vystrašiť. Nakloním hlavu na stranu a premýšľam.

Dievčatko urobí krok vzad, smerom ku mne. Zadržím dych. Ako cúva a približuje sa, úsmev sa mi rozširuje. Pocítim radosť a netrpezlivo prekročím z nohy na nohu. Možno ju poteší, ak jej spravím veniec. Môžeme sa hrať na víly a tancovať spoločne okolo stromov. Pohľad skloním ku kvetom a vymýšľam farebnú kombináciu.

Vzápätí ustrniem. Všimnem si, že zatiaľ čo kvety navôkol žiaria farbami, popri červenom plášti umierajú a menia sa na popol.

Roztrasene vydýchnem a zadívam sa na šedočiernu cestičku, ktorú za sebou dievča nechalo. Sledujem, ako kvety a steblá skláňajú hlavy, vädnú a nakoniec sa zachvejú, akoby mi dávali posledné zbohom.

Môj svet. Ničí, čo som vytvorila, čo milujem najviac na svete.

Moje útočisko.

Chcem zakričať, ale slová mi zamrznú v hrdle. Pery sa len roztrasú a hrdlo prehltne guču, ktorá sa derie na povrch.

Dievčina postupuje ku mne, ruky rozpaží do strán. Okruh deštrukcie sa razom rozširuje. Takto spätkujúca pripomína baletku pár sekúnd pred vystúpením. Cúva na pódiu, aby sa so všetkou pompou nakoniec otočila, ukázala publiku svoju krásnu tvár a započala svoje vystúpenie. Zdesene i fascinovane pozorujem nežne pohybujúci sa plášť, ktorý dokonale kopíruje kontúry jej štíhleho tela. Slúži ako dôkaz počínajúceho prerodu z dievčaťa na ženu.

Uvedomím si, že povyrástla. Teraz je rovnako vysoká ako ja.

Ostro nasajem vzduch nosom a zodvihnem nohu. Plánujem ustupovať, ďalej od nej, od umierajúceho lesa. Keď však urobím krok vzad, vnútrom mi prejde prenikavá bolesť. Skloním hlavu na zväčšujúcu sa červenú škvrnu na bielych šatách. Z brucha mi trčí ostrý konárik stromu, do ktorého som nacúvala. Drevo je však spráchnivené, umierajúce. V okamihu sa mení na popol, až zalapám po dychu. Od bolesti zatnem zuby a pozorujem, ako sa škvrna šíri celým mojím telom, mení moje biele šaty na červené. O pár sekúnd mám krvou posiate aj končatiny. Trasľavo vydýchnem a švihnem pohľadom späť k dievčine.

Z hrdla mi unikne pridusený výkrik. Dievčina sa pomaly krúti dokola, ale nevidím jej tvár. Každý pohyb odhaľuje dobre známy pohľad – červenú kapucňu. Akokoľvek sa otáča, stále vidím len chrbát. Kruh smrti sa však šíri, vytvára okolo nej neustále sa zväčšujúcu kružnicu popola. Kvety vädnú, tráva černie.

Natiahnem ruky a zvresknem.

Starcova ruka spočíva na mojej hrudi. Ucho mi ovanie zápach alkoholu a na krk dopadne mľaskavý bozk.

Nikde sa nezastavuj a hneď sa vráť domov, znie mi v hlave mamin hlas. Srdce mi stisne od strachu. Snažím sa nemyslieť na to, ako ma mama vyhreší.

Buď dobré dievča.

Prestúpim z nohu na nohu a pocítim nepríjemné vlhko v nohavičkách. Uvedomím si zvláštny tlak v bruchu a zamrvím panvou.

„Páči sa ti to, že?“ zachechce sa starcov kamoš a pridá druhý bozk na plece. Vzápätí ho však babkin sused strhne späť na lavičku a oslobodí ma. Starec si nervózne odkašle, ale neprestane hľadieť na miesto, kde ešte pred chvíľou spočívala jeho ruka. Kútikom oka si všimnem pohyb. Po námestí sa niekto prechádza a hľadí na nás.

Nikde sa nezastavuj a hneď sa vráť domov!

„Stará mama ma čaká,“ hlesnem, pery sa mi roztrasú. Rýchlo poodstúpim od starcov. Stisnem čeľusť, vystrúham ospravedlňujúci úsmev a odchádzam od lavičky. Mysľou mi preletí obraz pani Červenej a útroby mi razom skrúti vina a hanba.

Zrýchlim krok, o pár sekúnd prechádzam Budovateľskou. V diaľke vidím panelák, kde býva stará mama.

Uhladím si šaty a utriem zaslintaný krk. Pani Červená dvíha v mojej mysli prst, aby som nezabudla na vlasy.

Prehodím si dlhý tmavý cop cez plece.

Rovnako ako mama.

III. Stará mama

„Čo ti to tak dlho trvalo?“

Stará mama na mňa hľadí s výčitkou v očiach. Guľatá tvár sa vraští do nahnevanej grimasy. Medzi obočím sa koža zvrásni, vytvorí vlastnú verziu pani Červenej, identickú s tou maminou.

Skloním hlavu a zahanbím sa.

Blbá, znie mi v hlave mamin hlas.

„Tvoja matka volala už pred štvrťhodinou, že prídeš. Kde si sa zdržala?“ zjemní hlas a mierne sa usmeje na znak, že ma rada vidí.

Chcem sa ospravedlniť, ale stará mama mi už berie tašku z rúk a odchádza do kuchyne.

Zase som to posrala, zašepkajú mi v hlave dva hlasy v dokonalej zhode. Prvý je mamin, druhý patrí mne.

Vyzujem sa a cupkám do obývačky za starým otcom. Sedí na pohovke, pozerá televíziu, na stole fľaška piva a krabička cigariet. Ako každý deň.

Roztvorí náruč a so širokým úsmevom čaká, kým ho objímem. Ľúbi ma, tvrdí, že som jeho najobľúbenejšia vnučka.

Najlepšia vnučka.

Dobré dievča.

Omotám paže okolo dedovho krku a zadržím dych. Zmes cigaretového dymu, potu a piva ma postupne pohlcuje, kúsok po kúsku. Zatnem zuby a zotrvám v objatí dovtedy, dokým si starý otec praje. Po chvíli uvoľní ruky z môjho chrbta a schmatne môj pás. Tlačí ma na svoje koleno.

Poslušne sa posadím, kútiky mi automaticky prejdú do úsmevu.

Dobré dievča.

Starý otec sa ku mne nakloní a našpúli pery. Ako vždy.

Jeden bozk.

Druhý.

Tretí.

Najobľúbenejšia vnučka.

Štvrtý.

Piaty.

Žalúdok sa mi rozochveje a skrúti sa. Srdce sa divoko roztlčie pri dotyku dedových slín s mojimi ústami. Chuť cigariet a piva vo mne vyvolá odpor. Okamžite pocítim bodnutie hanby a zavriem oči ešte pevnejšie. Poslušne držím.

Cit opúšťa moje telo, ruky mi zmeravejú na dedkových ramenách. Zamrznem.

Nehýbem sa, čakám, kým to prestane. Aby ma mama nepotrestala, že sa neviem správať.

Starý otec je vždy presný. Pätnásť bozkov na ústa znamená patričné zvítanie, aké si zaslúži. Pätnásť bozkov na ústa znamená lásku, akú musím dokazovať. Značia, že som dobré dievča. Najobľúbenejšia vnučka.

Nohy zmeravejú, od chodidiel sa šíri šteklivé mravčenie smerom nahor. Putuje k stehnám, kde sa mení na ruku babkinho suseda.

Si už ženou?

Hladká ma po pokožke, postupuje stále vyššie a vyššie. Jemne sa dotkne lona, kde sa uloží a bozkáva ma.

Jeden bozk.

Druhý.

Skloním hlavu a zadívam sa na svoje stehná, svoje brucho.

Kŕč pretne útroby, akoby ma chcel roztrhať zvnútra. Zvraštím tvár, žmurkaním sa snažím odohnať slzy bolesti. Sledujem, ako sa s pribúdajúcim počtom bozkov rozširuje červeň pod pokožkou stehien.

Tretí.

Štvrtý.

Červená putuje od brucha smerom dolu. Napína žily, ktoré dostávajú farbu tmavej krvi. Červená sa množí, šíri sa zo žíl do strán v podobe tisícov jemných vlásočníc. Prúdia stehnami, obaľujú ich do krvavej pavučiny a pohlcujú stále ďalší a ďalší kúsok môjho tela.

Zalapám po dychu. Odér cigariet a piva vnímam len vzdialene.

Tisíci.

Miliónty.

Červená ma bozkáva na každom centimetri kože, olizuje kolená a ťahá jazyk k lýtkam. Zahalí ma vôňa popola, v ktorej zacítim jemný náznak lesa.

Môjho útočiska. Môjho detstva.

Zatajím dych, strach a hanba sa nežne obtočia okolo môjho hrdla a stisnú ho. Chránia ma pred vzduchom.

Susedova ruka mi do lona vloží posledný bozk. Podbruškom sa zrazu rozľahne teplo, prinášajúce ostrú bolesť. Zdvihnem zrak a zahľadím sa na starého otca. Kontúry jeho tváre sú sprvu rozmazané, hneď však nadobudnú dobre známe tvary. Ocitám sa na lavičke, sedím na kolene babkinho suseda a pozerám mu do očí, zatiaľ čo ma bozkáva na ústa.

Držím. Nehýbem sa, čakám, kým to prestane. Aby ma mama nepotrestala, že sa neviem správať.

Pätnásť.

Starý otec sa odtiahne. Uvedomím si, že sa mračí, dôvodom je môj znechutený výraz. V jeho očiach zbadám náznak šedej farby, ústa zaváňajú popolom.

Výčitka v jeho výraze ma vydesí.

Blbá.

Zase som to posrala, zaznie môj hlások.

Starý otec niečo hovorí, ale ja ho nevnímam. Jeho rozhorčenie a hnev mi však prenikajú pod kožu ako bolestivé ihlice.

Hanba a strach sa z hrdla presunú do úst, kĺžu dovnútra až k útrobám. Dávia ma, rozožierajú ako jed, leptajú čiastočku po čiastočke. Ich pazúry sa zakvačia do žalúdka a už nepustia.

Stará mama prichádza, prudko nasáva vzduch, až sa jej prsia napnú. Vtiahne hlavu medzi plecia, akoby dedo hrešil ju. Chvíľu mĺkvo stojí, sleduje ho, potom švihne pohľadom ku mne. V očiach sa jej mihne strach a súcit. Nadýchne sa a mierne zodvihne ruku, hneď ju však vracia naspäť k telu.

Už teraz viem, že zavolajú mame.

Zlé dievča.

Najhoršia vnučka.

Vstávam a horlivo sa ospravedlňujem. Utekám do kúpeľne a roztrasene sadám na záchodovú misu. Zavriem oči a položím si hlavu do dlaní. Tíško sa rozplačem. Plecia sa chvejú pod náporom mojich vzlykov.

Smrad chemického osviežovača strieda pach popola. Otvorím oči a hľadím na kúsok zelene. Len pár živých kríkov a stromov v záplave sivej. Všade naokolo zánik a smrť. Môj les zahalila šedá.

Rozhliadnem sa naokolo a hľadám dievčinu v červenom plášti. Chcem jej vykričať všetko, čo cítim, a uvoľniť tak bublajúcu zlosť.

Otáčam sa, pozorujem skon mojich kvetov. Spomienka na pletenie vencov sa ma jemne dotkne, ale ihneď odchádza, je príliš bolestivá. Kráčam k poslednej zeleni, ktorá ostala. Bosé chodidlá rozvíria popol, ktorý sa následne vznáša a zahaľuje moje telo do posmrtného rubáša.

Nahnevane rozhodím rukami a prach vo vzduchu rozčerím. Spopod zeleného kríka sa vynorí červený plášť. Dievča sa postaví, čaká na mňa, pozoruje. Stále však stojí chrbtom, sleduje ma len jej kapucňa. Stisnem zuby a pridám do kroku.

„TY!“ zakričím z plných pľúc, pričom ignorujem, ako sa čiastočky popola vnárajú do mojich úst.

„Choď preč! Nechcem ťa tu!“ vrieskam, pristupujem bližšie. Dievčina sa nehýbe, v tichosti čaká a smeje sa mi. Hnev vo mne vzplanie ešte silnejšie, začína horieť ako zničujúca vatra.

„Vypadni z môjho detstva!“ Na červený plášť dopadnú kvapôčky mojich slín. Zastavím sa a hľadím na dievčinu. Delí nás len pár centimetrov, stačí natiahnuť prsty a prekliaty plášť strhnúť. Túžim to urobiť a odhaliť ju v jej skutočnej, najodpornejšej podobe, ale ruky mi zmeravejú. Visia pozdĺž tela ako pahýle bez akéhokoľvek citu. V spánkoch mi pulzuje rozbúrený tep. Zaregistrujem, ako sa lem plášťa roztancuje vo vánku a ukazuje mi smer. Viem, že sa mi snaží predurčiť cestu. Otočím hlavu a zahľadím sa na rieku, v ktorej som sa toľkokrát vznášala, utápala svoje bolesti a nechávala starosti odísť s tichými vlnami.

Namiesto priezračnej modrej zočím červenú. Svieti ako žieravina, buble a čaká na svoje obete.

Jedinú obeť.

Prehĺtam popol a otáčam sa späť k dievčine. Špinavé čiastočky vo vzduchu mi plnia pľúca. Rozkašlem sa a uvedomím si, že sa čochvíľa zadusím a umriem tu.

V mojom útočisku.

S mojím detstvom.

Natiahnem ruky a dotýkam sa plášťa. Je teplý, vlhký a zvláštne bolestivý i príjemný. Pažami mi prechádzajú vibrácie, prúdia dole a vnárajú sa do môjho lona.

Zaskučím od tých múk, bránim sa. Zúfalo gniavim plášť, ale nepovoľuje. Dievčina sa konečne otáča, ruky mi skĺznu po jemnej látke.

Zatajím dych.

O chvíľu, ktorá mi však pripadá ako večnosť, hľadím na dobre známu tvár.

Moje oči.

Moje ústa.

Dievčina vyzerá ako ja. Trvá to však len pár zabúšení srdca – len na moment je tým dvanásťročným dievčaťom.

Oči sa vzápätí prižmurujú, viečka klesajú, hladká pokožka vráskavie.

Z dievčaťa je slečna, zo slečny žena, zo ženy zrelá dáma.

Tmavé vlasy, vlajúce okolo starnúcej tváre, naberajú sivý odtieň. Žena natiahne ruky, schmatne ma za plecia a tlačí k rieke.

Vykríknem, zatnem všetky svaly a bránim sa. Päty zarývam do popola, ale žena ma pretočí chrbtom k sebe, vnorí mi ruky pod pazuchy a ťahá ma.

Pár krokov a sme na brehu mojej rieky.

Červenej vyhne.

Žena ma postaví na nohy, pozrie sa mi do očí a usmeje sa. Vystrčí zuby, sprvu biele, hneď však nadobúdajú farbu žltej, šedej, až sa rozpadnú na popol. Než si stihnem všimnúť tieň, ktorý jej preletí cez tvár, naťahuje ruky a strčí do mňa.

Padám do červenej a topím sa.

Si už ženou?

Párkrát sa nadýchnem, zažmurkám a potrasiem hlavou. Posledný raz vzlyknem, utriem nos i intímne partie toaletným papierom. Siahnem dolu, aby som si natiahla nohavičky a zamrznem.

Na spodnej bielizni svieti tmavočervený fľak.

Brada sa mi znova roztrasie. Stisnem pery do tenučkej linky a zažmurkám v snahe zahnať páliace slzy. Zahryznem si do jazyka, aby som nevykríkla. Rýchlo pregĺgam, akoby ma ten jednoduchý a prirodzený pohyb dokázal upokojiť.

Hanba a strach spaľuje moje vnútro intenzívnym plameňom.

Ako to poviem mame?

Nikde sa nezastavuj a hneď sa vráť domov!

Stará mama ma nesmie takto vidieť. Rýchlo si utriem slzy, nahodím úsmev. Pred starými rodičmi musím byť dobré dievča.

Rovnako ako mama.

IV. Lovec

„Ako to bolo s tým starcom?“

Otec sedí v kresle, mračí sa na mňa. Mobil zviera v rukách ako dôkaz mojej hanby. Zacítim, ako sa mi červeň hrnie do líc. Skloním hlavu a zadívam sa na svoje bledé kolená. Ruky v lone sa mi rozochvejú. Zahryznem si do spodnej pery a preklínam uja Ivana, otcovho kamaráta, že sa presne v ten moment ocitol na námestí.

Neďaleko lavičky.

Mal byť môj záchranca ako v rozprávke. Poraziť zlo a oslobodiť princeznú.

Hanba zovrie moje hrdlo silnejšie, sťažuje mi nádych.

Naberiem odvahu a zdvihnem zrak k otcovi.

„Nech sa to neopakuje,“ povie so zaťatými zubami a ja sa zahanbím ešte viac. Blesky v jeho očiach rozbúšia moje srdce, až mi bolestivo vráža do hrude. Uvedomím si, že sa bojím viac než na námestí. Sklamanie v otcových očiach roztriešti moju dušu na tisíc malých kúskov.

Zlé dievča.

Zase som to posrala.

Vina mnou prerastá ako tisíce malých nádorov. Pocítim starcovu ruku na stehne, z ktorej sa mi obráti žalúdok. Nenávidím ho.

Nenávidím sa.

Z mojich útrob sa zdvihne vlna znechutenia, ktorej sila na prekvapí a vydesí.

Znechutene si prezerám svoje stehná, predlžujúce sa štíhle nohy. S pachuťou v ústach sledujem zaobľujúce sa boky a zárodky pučiacich prsníkov.

Zamračím sa, až mi medzi obočím navrie vráska.

Moja verzia pani Červenej.

Nenávidím sa. Je to moja vina.

Nech sa to už neopakuje.

Zamrvím sa a požiadam o dovolenie odísť. Vrážam do izby, sťahujem si nohavičky a vyberám toaletný papier, ktorý som použila namiesto vložky.

Zo stolíka beriem nožnice a červenú škvrnu nahnevane vystrihávam. O pár sekúnd na mňa zíza diera v látke. Na mizivú chvíľu pocítim uspokojenie, ktoré okamžite vystrieda strach.

Čo na to povie mama?

Nenápadne si vsúvam nohavičky s vystrihnutým kúskom do päste a mierim na dvor, k smetnému košu.

Dôkaz svojej ženskosti nekompromisne hádžem medzi odpad.

Kam patrí.

…

Vzduch odrazu zachutí ako popol. Mama otvára ústa, intenzita jej hlasu mi vráža do uší ako kôl. Slzy mám na krajíčku, ale držím.

Zamrznem, nehýbem sa, čakám, kým to prejde.

Máva na mňa zničenými nohavičkami, červenie v tvári. Do izby sa prirúti otec a zamračene hľadí na matku. Tá rozhodí rukami, ukazuje prstom na spodnú bielizeň a nakoniec sa zaškľabí.

Si už ženou?

Hanba prerastá zvnútra smerom von. Ťahá sa cez krk na svetlo a halí ma do svojho popolavého plášťa. Pozriem na ruky a stehná. Zelenkavé žilky pod pokožkou zrazu šednú, menia krv na popol. Stojí, neprenáša kyslík a ja sa pomaly dusím.

Hrdlo mi zaplní prach, vydýchnem oblak popola. Koža mi praská ako mŕtva zem, tvorí zoschnutú mapu môjho života.

Môjho mŕtveho detstva.

Otvorím ústa a trasľavo vyslovím, čo sa stalo.

Mama sa zasmeje, otec sa znechutene obráti a odkráča z izby.

Hanba ma trhá na kusy.

Moja vina.

Podbruško sa bolesťou naťahuje, trhá ma po čiastočkách. Skĺznem zrakom k nemu a sledujem, ako sa prasklinou v pokožke ťahá cancúrik krvi. Krotká riečka však tlačí, silnie, pulzuje a stačí len pár nádychov na to, aby sa zmenila na divoký prameň. Vytryskne na vyschnutú pokožku stehien, ktorá ju do seba vpíja. Kŕmi sa a ožíva.

Vzdialene vnímam mamu, ako mi potajme dáva balík hygienických potrieb a tíško podáva inštrukcie. Dáva si pozor, aby ju otec nepočul.

Moja vina. Nechcem to, chcem svoj les, chcem svoje detské útočisko!

Znechutene na seba pozerám, dvíham ruky a škriabem. Driapem svoju novú kožu, trhám ju, oddeľujem od mäsa.

Chcem sa jej zbaviť, spáliť ju a vrátiť sa do svojej starej.

Popolavé ložiská sa rozžeravia. Čakajú ako magma, ktorá sa o chvíľu stane lávou. Nežne bublajú, naberajú teplotu a spaľujú ma. Rozvrieskam sa a trhám kožu intenzívnejšie, rýchlejšie.

Červená prýšti z každej skulinky, zahaľuje ma a obaľuje do žeravého šatu. Spálená koža pomaličky zlieza.

Zacítim smrad popola a spáleniny. Revem od bolesti a zúfalstva.

Moja vina.

Si už ženou?

Vystrčím hlavu z rieky a hltám vzduch. Do úst mi však vrazia len čiastočky popola. Lapám po dychu a snažím sa v hustej žieravine udržať nad hladinou. Na brehu stojí žena a pokojne ma pozoruje.

Rozhadzujem rukami, kopem nohami, bojujem. Čím viac sa však bránim, tým viac ma červená rieka sťahuje a žerie. Lognem si červenej lávy a rozkašlem sa. Cítim, ako mi v hrdle naskakujú bolestivé pľuzgiere.

Švihnem rukami čo najviac. Chcem zakričať na ženu, aby mi pomohla, ale nestihnem to. Rieka ma jediným silným prúdom celú pohltí a zavrie svoju hladinu nad mojou hlavou.

Pred očami sa mi rozprestrie nekonečná červená. Uvedomím si, že umieram.

I keď nechcem, nadýchnem sa červenej vody. Prijmem ju do seba, stávame sa neoddeliteľnou súčasťou.

Ja som ňou, ona je mnou.

Sme jedno.

Dýcham a postupne zomieram. Nechávam v rieke svoje ideály, sny, celú svoju detskú nevinnosť. Nevládzem ani kričať, keď mi žieravina škvarí kožu a berie si ju ako suvenír.

Pamiatka na moje detstvo.

Strácam vedomie, upadám do letargie. Zavieram oči a vidím len ju.

Červenú.

Voda ma vyvrhne na breh. Otváram oči a vydávim posledné zvyšky tekutiny. Pozriem sa na ruky, bledá a krásna pokožka zavonia kvetmi. Prezerám si svoje telo pozornejšie. Pohľadom putujem po štíhlych stehnách, plochom bruchu, jemných bledučkých chĺpkoch na rukách. Zastavím sa na malých prsiach, skĺznem zrakom k lonu.

Zhlboka sa nadýchnem, obzerám sa pozornejšie.

Nová koža chutí… dospelo. Sladko a zároveň trpko. Bojím sa, ale zvedavosť je silnejšia.

Postavím sa na nohy a rozhliadam sa. Moja krajina je mŕtva.

Moje detstvo je preč.

Vzdychnem si, v duši sa mi niečo pohne. Smútok strieda zmierenie. Pokývem hlavou na znak vďaky. Som pripravená nechať útočisko za sebou. Ponechať ho minulosti.

Otočím sa a spozorniem. Žena v červenom plášti kráča ku mne. Keď sa priblíži, uvedomím si, že sa usmieva.

Stisnem chvejúce sa pery. Slzy sa mi derú do očí, no tentoraz sa neovládnem. Stekajú mi po tvári a zmáčajú hruď.

Žena dvíha ruky a sťahuje si kapucňu. Je mladá, krásna… dospelá. Rozopína si sponu pod bradou a plášť konečne skladá. Odhalí nahé telo zrelej ženy.

Červený kúsok odevu si nežne preloží v rukách a obradne mi ho podáva. Na chvíľu zavriem oči, nasajem vzduch a prikývnem. Pohnem viečkami a usmejem sa na ňu.

Na seba.

Beriem plášť do rúk a nasadzujem si ho na plecia.

Krv sa vpíja do kože, mení ju na krásnu, hladkú a neporušenú. Popol opadne, zostávam len ja.

Putujem rukami po stehnách, vpíjam každý vnem, každý nový pocit.

Patrí mne, nikomu inému.

Pocítim hrdosť, zároveň sa zahanbím. Uvedomím si, že s červeným plášťom ma čaká dlhá cesta. Zvyknúť si na jeho hebký a krásny povrch, ktorý zároveň páli a bolí. Viem, že červená rieka buble pod povrchom, vnímam ju každým milimetrom pokožky.

Ale čím viac s ňou budem bojovať, tým viac ma spáli.

Viem, že musím plávať s ňou. V nej. Tak ako ona vo mne.

Netlačiť proti nej, ale privítať ju ako dar. Nehanbiť sa za ňu, ale velebiť ju.

Čaká ma dlhá cesta. Nechcem skončiť…

… rovnako ako mama.

The post Červená – Martinus Cena Fantázie appeared first on Martinus.

Šepkajúce závoje pani Tkáčovej

Na bránke zaklapne západka a pani Tkáčová sa poobzerá po dvore. Dvere na chalupe zamkla, okenicu v pivnici zatlačila, no i tak jej pred odchodom čosi chýba.

Z kabelky vytiahne peňaženku a skontroluje jej obsah. Farebné papieriky jej šuchocú medzi prstami, ale je ich primálo, aby sa mohla radovať. V každom je vraj štipka mágie, no ona tomu neverí. Také povedačky, zahundre a ráta ďalej. Mágia vyviera iba z duše. Ak ňou nebol niekto obdarovaný, nedá sa kúpiť. A ak s tou svojou niečo závratné nepodnikne, o chvíľu si nebude môcť kúpiť vôbec nič.

Peňaženku s nechuťou zavrie a znova sa poobzerá po dvore.

„Boris!“ zakričí na svojho verného spoločníka.

Netrpezlivosť v nej každou chvíľou narastá. Vlak do Brodburgu odchádza o dvadsať minút a ona sa cez celú dedinu musí došuchtať na stanicu – drobnú, učupenú pod lesom, podobne ako je jej chalupa.

Okolo svetlých očí sa rozprestrie vejár vrások. Ustarosteným pohľadom prečeše okolie.

„Kde je ten Boris?“ zamrmle si popod nos, no odpoveďou je len ticho prázdneho dvora. Všetky zvieratá dávno rozpredala a jediné živé tvory, ktoré ju v samote chátrajúceho domu prídu navštíviť, sú hladné myši a túlavé mačky.

Pod korunou čerešne zbadá tmavý tieň plávajúci vzduchom. Ktosi iný by sa už od strachu rozbehol opačným smerom, no ona natiahne krk, aby si ho lepšie prezrela. Nemá sa čoho obávať. Borisa dobre pozná. To ona si ho predsa vpustila do života. Aby z nej samota nevysala všetok život.

Starecké telo sa zachveje očakávaním.

Vtom tieň klesne na zem a spolu s ním aj nádej, že sa so svojím verným spoločníkom pred odchodom rozlúči. Niežeby odchádzala ďaleko alebo nadlho, ale kým žil jej manžel, ani jeden z nich neopúšťal dom bez pozdravu. Po jeho smrti prázdne miesto pri bránke vypĺňal jej Boris.

Až dodnes.

Pani Tkáčová ešte raz pozrie na trávu pod čerešňou. Žiaden uhľovočierny závoj tam nevidí. Len obyčajnú sivú šatku, ktorá musela uletieť zo šnúry na bielizeň.

So zvesenými plecami sa odvráti od pustého dvora. Na vlasy stiahnuté do uzla si nasadí obstarožný klobúk a vykročí. Nepokoj z Borisovej neprítomnosti si však nesie so sebou. Nafukuje sa ako balón, ktorého sa nedokáže striasť. Visí nad ňou, keď kolesá vlaku so zaškrípaním zabrzdia na nástupišti. Prenasleduje ju, aj keď počas jazdy pozoruje les tiahnuci sa pozdĺž trate.

A nemé obete ležiace popri nej.

Telo pani Tkáčovej sa napne ako niť na šijacom stroji. Chodidlá zatlačí do podlahy, chrbát pritisne do kresla, akoby tým mohla zastaviť rozbehnutú mašinu. Tá však ešte zrýchli. Okolo zrazenej srnky vlak prefrčí a ona sa nemusí ani odvracať. Jej myseľ už stihla nakresliť obraz, na ktorom na mieste zvieraťa leží nejaký nešťastník. Zronený človek na ňom pod kolesami vlaku končí svoju púť na tomto svete. A ona sa len bezmocne prizerá.

Mohol to byť môj Boris.

Opierku na sedadle zovrie, až jej zbelejú hánky.

„Je vám zle?“ vyruší ju ženský hlas.

Cestujúca oproti nej na ňu pozerá, akoby k nej už-už chcela priskočiť, podoprieť ju alebo jej položiť mokrú vreckovku na rozhorúčenú tvár.

„Nepripúšťajte si to tak,“ povie prísediaca, sledujúc jej pohľad. „Veď zvieratá nemajú dušu. Oni to necítia,“ dodá a pani Tkáčová len ticho prikývne.

Iba to, čo má dušu, dokáže cítiť, odrapoce vetu, ktorú v ich cisárstve pozná aj malé dieťa.

„Iba to, čo má dušu, dokáže cítiť,“ povie prísediaca v snahe rozdúchať rozhovor.

Pani Tkáčová ho pohľadom do zeme bez milosti udusí. O debatu nemá záujem, hoci o dušiach by jej dokázala rozprávať celé hodiny. V brodburgských lesoch ich za svoj život stretla množstvo – mĺkvych aj šepkajúcich, verných aj besných, no zvieracia… taká nebola ani jedna.

Keď o tri zastávky vlak dorazí do Brodburgu, pani Tkáčová vytiahne z kabelky list s adresou. Skontroluje ulicu a číslo domu a pomalou chôdzou sa preštrikuje dláždenými uličkami cisárskeho hlavného mesta.

Cestu ukončí pred honosnou vilou.

Zhlboka sa nadýchne. Plecia narovná, akoby sa pripravovala na svoj posledný lov.

Alebo skôr posledný obchod.

Za ostatné týždne prišla takmer o všetky objednávky a ak príde aj o túto, skutočne nevie, čo si ďalej počne. Obdarovaná síce bola, ale na staré kolená jej je dar, s ktorým treba držať krok, nanič. S boľavými kolenami nepobehne, so seknutými krížmi neposkočí. Nenadarmo väčšina ľudí s jej darom končí so svojimi službami s príchodom prvých šedín.

Pani Tkáčová prestúpi z nohy na nohu. Napraví si klobúk, povytiahne pančuchy. Ešte stále sa neodvážila zaklopať. Ešte stále sa neodvážila vypočuť si, že o jej závoje nemá nikto záujem.

Na jej prekvapenie sa v tej chvíli dvere otvoria. Slúžka, ktorá sa v nich objaví, má na tvári rovnako šokovaný výraz ako pani Tkáčová.

„A vy ste…?“ opýta sa dievčina.

„Tkáčová. Ruža Tkáčová. Mala som sa sem dostaviť kvôli objednávke svadobného závoja,“ vysvetlí a zamáva slúžke pred nosom pokrčeným listom. Od doručenia si ho prečítala minimálne dvadsaťkrát. Zakaždým v nádeji, že v ňom nájde viac ako jeden strohý pokyn.

„Aha, to ste vy. Pán Majovski vás už očakáva.“ Starene pokynie, aby vstúpila dnu, do vily, ktorá ju vzápätí zhltne ako malinu.

Pani Tkáčová sa nechá voviesť do salóna, kde na ňu čaká sivovlasý elegán.

„Slečna, povedzte dcére, aby sem prišla. Okamžite!“ prikáže slúžke a obráti sa na starenu.

„Ďakujem, že ste k nám merali cestu. Cením si to,“ povie muž, ktorým nemôže byť nik iný ako pán domu. A otec jej zákazníčky.

„Ďakujem, že ste ma oslovili,“ odvetí pani Tkáčová. Na roztrasených kolenách sa presunie ku kreslám a s napätím v tele do jedného z nich klesne.

Muž si preloží nohu cez nohu a prehovorí: „Pôvodne som vám písal, že mám záujem o šitie svadobného závoja pre dcéru, lenže v tejto veci nastala jedna nepredvídateľná zmena,“ povie pán Majovski s podtónom, ktorý neunikne ani slabším ušiam jeho hostky.

Určite ide o tú novú módu, zabedáka v duchu. Svadobné šaty, ale bez závoja… kto to kedy videl?

„Moja dcéra si to rozmyslela.“

„Svadbu?“ pretisne cez stiahnuté hrdlo pani Tkáčová.

„Nie, nie, svadba bude, ale…“

Kým stihne vetu dokončiť, do salóna vpláva dievčina krásna ako kvietok. Ladným krokom sa pretancuje k otcovi, ktorému na líce vtisne bozk.

„Toto je Flora,“ predstaví dcéru pán Majovski.

Aké noblesné meno, pomyslí si pani Tkáčová. Za jej čias by sa volala Kveta alebo Ruža. Presne ako ona.

„Vie už slečna Flora, akej farby budú jej šaty?“ dostane zo seba pani Tkáčová. „V prvom liste ste písali, že chcete ísť tradičnou cestou, ale odtieňov ružovej je množstvo a ja by som potrebovala vedieť, o aký presne sa jedná. Aby som k nim závoj mohla dopasovať.“ Pohľadom preskočí z dievčiny na otca.

Pán domu si povzdychne, pohľad zarazí do zeme, akoby v nej hľadal pomoc. „Áno, áno a to je tá zmena. Ide o to, že Flora by si želala biele šaty, nie ružové.“

V salóne sa rozhostí hrobové ticho.

Starena sa zahľadí na vlastné prsty, aby skryla šok z mužových slov. A vymyslela, ako celú situáciu uhrať, aby o objednávku neprišla.

„Viete, biela nepatrí medzi tradičné farby neviest,“ povie opatrne, hoci hlavou jej víria iné slová.

V skutočnosti je to veľmi nevhodná farba pre nevesty. Biela odjakživa patrí predkom, minulosti, dušiam, ktoré našli pokoj vo svete mŕtvych. To je akoby nevesta pred celým osadenstvom povedala, že sa vydávať vlastne nechce. Horšou voľbou by bola už iba čierna – farba smrti a zblúdilých duší, ktoré nenašli cestu do sveta mŕtvych. Hoci tá voľba by pani Tkáčovej značne uľahčila celý proces.

„Nevolá sa váš obchod náhodou Farebné závoje pani Tkáčovej? Aj biela je farba, či nie?“ nedá sa odbiť Flora. „V bielej budem jedinečná. Žiadna iná nevesta ju nebude mať.“

Pán Majovski sa pomrví na kresle. Prstami zahrá na opierkach ako na klavíri. Nenápadný pohľad pritom strelí po pani Tkáčovej, ktorá to pochopí ako svoju šancu. Moment pravdy. Budúcnosť objednávky leží teraz na jej zhrbených pleciach.

„Volá, ale nie všetky farby sa dajú namiešať do takej podoby, s akou by som bola spokojná. A mne ide v prvom rade o kvalitu. Svojimi šatami chcete nepochybne ohúriť a to by sa nám, žiaľ, v prípade bielej nepodarilo,“ povie pani Tkáčová, čím si vyslúži skleslý výraz na Florinej peknej tvári a nepatrný úsmev na perách pána Majovského.

Ten istý úsmev sa o dve hodiny neskôr odzrkadlí vo výške príplatku pre pani Tkáčovú. Príplatku nielen za rýchlosť pri šití závoja, ale aj schopnosť taktným spôsobom vyhovoriť milovanej dcére hlúpy nápad s bielymi šatami.

Pani Tkáčová odchádza z vily s kusom ružovej látky a zálohou za šitie Florinho závoja. Obálku s peniazmi vloží na dno kabelky a šuchtavým krokom začne štrikovať naspäť na stanicu.

Po ceste sa zastaví v redakcii novín, aby svoju beztak krátku inzerciu o kúsok pristrihla. Každé slovo niečo stojí a istota trvalého príjmu je zatiaľ v nedohľadne.

Pri vychádzaní z budovy jej neodbytný mladík vtisne do ruky leták. Podobných sa po brodburgských chodníkoch povaľujú desiatky a nikto sa neobťažuje ich upratovaním. Či obdarovaní, či nie, každý si musí zarobiť na živobytie.

Ani teraz by sa nad obsahom letáku pani Tkáčová nepozastavovala, keby jej mladík nebol niečím známy. Starena sklopí zrak a zažmúri na písmená. „Každá duša si zaslúži pokoj.“ A pod tým adresa nekromanta, ktorý sa lovením zblúdilých duší živí.

Hlavu prudko zdvihne. V dave stihne zahliadnuť mladíkov miznúci chrbát. Pri pohľade na rozhodnú chôdzu a čierne oblečenie ju zahreje pri srdci. Aj ona k nim kedysi patrila. Svojím darom vlastne stále patrí, no už sú to roky, čo jej vo vrecku zacinkali mince za nekromantské služby.

Pani Tkáčová sa zachmúri. Odlesky hrejivej mladosti strávenej v zákutiach okolitého lesa zatlačí hlboko do úzadia.

Každá duša si zaslúži pokoj. No nie každej je dopriaty, povzdychne si a strčí leták do kabelky medzi obálku s peniazmi a kus ružovej látky.

*

Pod rúškom noci vkročí pani Tkáčová do lesa. Petrolejový lampáš jej osvetľuje cestičku, ktorou sa od chalupy vydala. Ako bludička vedúca nešťastníkov k istej smrti.

Nekráča dlho ani ďaleko. Tesne pred cieľom zastane na križovatke prepletených chodníčkov. Prudko sa obráti a petrolejku namieri do tmy. Medzi lístím niečo zašušťalo, no keď tam zažmúri, zbadá len unikajúci tieň.

„Boris?“ zavolá na svojho spoločníka. Spodná pera sa jej nepatrne zatrasie.

V tichu, ktoré nasleduje, hľadá oporu v mihotavom svetle lampáša. Ten vrhne na druhý, tretí aj štvrtý chodník, no bezvýsledne. Tieň utečie skôr, ako ho stihne chytiť. Skoro akoby sa s ňou hral na skrývačku.

Alebo horšie. Akoby ju spoza stromov pozoroval.

Pani Tkáčová sa zachveje.

Jej Boris by sa s ňou takto nikdy nezahrával. Okrem toho by jeho prítomnosť hneď vycítila.

Potrasie hlavou a na vlne odhodlania pridá do kroku.

Vysoké stromy vŕzgajú v hustom lesnom mori, keď stará nekromantka zakotví vo svojom prístave. Sotva viditeľná, no stále trblietavá magická sieť leží pohodená na zemi. V jej objatí sa mece niečo, čo vzhľadom pripomína kus látky – tenkej ako ten najvzácnejší materiál a čiernej ako bezoblačná noc. Chúli sa do seba, koľko jej to tesné zovretie dovoľuje.

Pani Tkáčová zavesí lampáš na najnižší konár. Z hrude vytiahne čerstvú sieť, ktorú začne rozťahovať medzi dva náprotivné stromy. Svaly na lýtkach sa jej roztrasú, keď sa postaví na špičky, a sieť začne priväzovať k hrubému kmeňu.

Kedysi lovením zblúdilých duší strávila celú noc. Kedysi by ich zlapala aj desať. Jej pružná trblietavá sieť by ich sprevádzala do sveta mŕtvych, aby v ňom našli pokoj, ktorý po smrti samy nájsť nedokázali.

A teraz…

Teraz zatiahne uzol a sieť nechá medzi stromami ako pavučinu. Trochu ovisnutú, no na uväznenie duše stále použiteľnú. Najbližšie minúty úkon zopakuje. Každá nová je o niečo slabšia a deravejšia ako predošlá. O pár dní ich príde skontrolovať. Nikdy nevie, kedy a či sa do jej ochabnutých vlákien duša chytí. Nezostáva jej nič iné, len to skúšať.

Keď je hotová, zvesí lampáš a vráti sa k svojmu úlovku. V nose ju pritom pošteklí vôňa kvetov, ktoré by na tomto mieste hľadala len márne. Pod ihličím ruže nerastú.

„Dušička…“ šeptom sa prihovorí čiernemu závoju zamotanému v sieti. Musí sa uistiť, že duša je mĺkva. Že nevydá ani hláska.

Závoj sa v sieti zbesilo zatrepe. Okrem šumenia stromov a vlastného netrpezlivého dychu však pani Tkáčová nepočuje nič.

Spokojne si vydýchne. Konce siete uchopí do ruky a lapenú dušu začne ťahať naspäť do chalupy. Nenápadná aróma ich nasleduje. Rozprestiera sa za čiernym závojom ako vlečka na nevestiných šatách. Neobdarovaným ľuďom pripomína vôňu rezaných kvetov vložených vo váze. Iba nekromanti v nej rozoznajú aj čosi iné – hnilobný zápach pomaly požierajúci stonky tých kvetov.

Kým celá dedina spokojne odfukuje do perín, stará nekromantka nezaháľa. Vojde do pivnice a svoj úlovok zo siete konečne vypustí.

Náhla sloboda akoby dušu potešila. Ihneď sa rozletí po kobke, hľadajúc najrýchlejší únik. Plazí sa po chladnom kameni, vlní sa okolo škár medzi stenou a zadebneným oknom. V chabom svetle petrolejky jej besný pohyb starena zachytí len ťažko. Rozozná ho iba podľa miest, kde sa jedna čerň prekrýva s druhou.

„Dušička moja,“ vzdychne pani Tkáčová predtým, ako vykĺzne z tmavej pivnice.

*

O tri dni neskôr sa pani Tkáčová vyberie svoj úlovok skontrolovať. Duša by mala byť už dobre vyhnitá a krotká. Taká krotká, že na to, aby s ňou mohla narábať, nepotrebuje ani hrozbu trblietavej siete, ktorá by sa pod náporom besnej duše rýchlo potrhala.

Dušičku nájde schúlenú v rohu pivnice. Zababranú od prachu, hliny a ktoviečoho ešte.

Na zem položí vedro s mydlovou tekutinou okorenenou jedovatými prísadami. Dušu, pripomínajúcu skôr špinavú handru než drahý závoj, doň bez váhania ponorí. Závoj rýchlo získava svoju pôvodnú čerň a zároveň v ňom ustane akýkoľvek pohyb. Nezvlní sa ani sa nepokúsi v poslednej chvíli z vedra ujsť. Znehybnený pláva na hladine ako obrovské lekno.

Mydlová bublina praskne vo chvíli, keď pani Tkáčová zaklapne hodinky. „To by malo stačiť,“ zavelí, schmatne vedro a schod po schode sa vracia hore.

Tentoraz si nemusí dávať pozor pred Borisom. Nezamieri preto do skromnej kúpeľne, ale na denné svetlo prázdneho dvora.

Je možné, že odišiel? A bez rozlúčky? Že niečo zaňuchal? Veď som si pred ním dávala pozor a do pivnice ho nikdy nepúšťala, zamračí sa na vlastné nohy. Aj jeden zlý krok môže v jej veku znamenať pohromu. Prešli by týždne, kým by ju v dome na konci dediny niekto našiel. Obzvlášť bez Borisa, ktorý sa od jej návratu z Brodburgu stále neukázal. Záhrada aj dom sú bez neho pustejšie a tichšie ako obvykle. Iba jej telo je o trochu voľnejšie. Oslobodené od povrazov výčitiek, že to, čo robí, pred ním musí tajiť. Zbavené obáv, čo by spravil, keby to prasklo…

Zadumaná prejde popri chalupe až k šnúre na bielizeň. Čiernu dušu z vedra vytiahne, do nitky vyžmýka a za konce prištipne na špagát. V lúčoch hrejivého slnka ju nechá schnúť, kým učupená v tráve s prstami zaborenými do zeme zaháňa prácou samotu.

Spomienky na svojho spoločníka vytrháva z mysle ako burinu, ktorá požiera jej záhradu. Ťahá, kým nemá hlinu za nechtami a na kolenách hnedé škvrny. Ťahá, kým sa nekúpe vo vlastnom pote a drina z nej nesteká do trávy. Ťahá, kým po tých spomienkach nezostane nič len diera, ktorú nemá kto zaplátať.

Slzy sa jej nahrnú do očí, no dole lícom nepotečie ani jedna. Každá duša si zaslúži pokoj. Možno aj Boris ten svoj našiel, pomyslí si trpko a s vervou vytrhne ďalšiu burinu.

Keď je tráva pri plote vyplienená, odšuchtá sa k šnúre na bielizeň. K suchej a čistej zblúdilej duši. Nebyť bezodnej čiernej farby, skutočne by vyzerala ako závoj nevesty. Hebký, voňavý a pre jedovaté prísady aj nehybný.

Zvyšok poobedia strávi pani Tkáčová v objatí chladnej chalupy, pri najcennejšom nástroji, ktorý v chudobnom dome má – šijacom stroji.

Medzi prsty uchopí nožnice a do čierneho závoja rozloženom na vedľajšom stole urobí prvý strih. Do každého ďalšieho vkladá plné sústredenie. Keby sa pomýlila, chyba by ju vyšla draho. Duší blúdiacich okolitým lesom nie je nekonečno. A to, že sa jej raz za čas nejakú podarí chytiť, je skôr otázkou náhody než kumštu.

Z vystrihnutých častí potom poskladá kvietky, ktoré prichytí špendlíkmi. Zasadne za stroj a pustí sa do šitia. Odhodlanie zabojovať o zvyšky dôstojnosti vedie jej ruky aj nohy. Každé preloženie látky, každé prebodnutie ihlou, každé dupnutie do pedálu.

„Au!“ zjojkne a pošúcha si boľavé koleno. „Nadnes by aj stačilo,“ vzdychne, obdivujúc vlastný výtvor.

Čiernu dušičku zavesí do skrine a zamkne na kľúč, aby ju Boris nezacítil, keby sa tu náhodou ukázal. Zajtra pridá farbu a závoj bude hotový.

Pozrie sa na hodinky, no aj napriek pokročilému večeru ju zaplaví spokojnosť. Tak rýchlo jej to nikdy neodsýpalo. A nielen šitie. Zahladzovanie stôp jej pri Borisovi vždy zabralo najviac času, no teraz jej ide práca od ruky. Žiadne výhovorky, aby ho poslala von. Žiadne drobné klamstvá, prečo potrebuje byť sama dnu. Žiaden popínavý strach, ktorý ju dokáže prebudiť aj z hlbokého spánku, aby skriňu s dušou ešte raz skontrolovala.

Nič z toho dnes pani Tkáčovej nehrozí. Ani pri vynášaní vedra sa preto toľko neošíva. Bez okolkov ho vyleje do trávy pri plote – na burinu, na ktorú jej nezostali sily. Na spomienky po Borisovi.

Možno by sa mi bez neho šilo aj ľahšie… Možno už ani nechcem, aby sa vrátil… pomyslí si jedovato, kým sa tekutina vpíja do rozrytej zeme.

*

„Hmmm, pekný,“ povie Flora a pohladí látku. Vôňa kvetov sa vlní okolo jemného ružového závoja posypaného kvetmi v rovnakom odtieni ako svadobné šaty budúcej nevesty.

„Budete v ňom vyzerať ako ružička,“ povie pani Tkáčová a cez krivé zuby sa usmeje. Táto časť obchodu jej vždy išla najhoršie. Spoliehala sa na to, že za kvalitný výsledok budú hovoriť jej ruky, nie slová.

„Nepochybne, ale…“ dievčina zaváha, „čakala som niečo trochu… ehm… výnimočnejšie.“ Nadýchanú látku podá pani Tkáčovej, ktorá zostane stáť ako obarená.

Keď so závojom odchádzala z chalupy, bola si takmer istá, že toto je ono. Príjemná vôňa kvetov, nádherný odtieň ružovej, nová ozdobná variácia. A po znakoch, že závoj ušila z mŕtvej zblúdilej duše, nebolo ani pamiatky. Niežeby mladá neobdarovaná dáma o takej možnosti vôbec tušila. Nikto o nej netušil. Nikto okrem pani Tkáčovej. Aj preto sa jej obchodná činnosť nachádzala v sivom pásme – čo nie je zakázané, je povolené. A ona sa v ňom na staré kolená naučila prešľapovať.

Závoj prijme bez slova naspäť. Čo si len počnem? zabedáka v duchu, keď vtom do salóna vstúpi pán Majovski.

„To je ten závoj? Je taký, aký si chcela, Flora?“ Nevinná otázka starenu pichne ako tŕň.

Flora sa nadýchne, aby otcovi odpovedala, ale pani Tkáčová ju predbehne. „Nie,“ zasiahne, čím prekvapí aj samu seba. „To je len skúšobný,“ odvrkne a závoj začne vkladať naspäť do obalu, v ktorom ho priniesla.

„Skúšobný? Nehovorili ste nič o skúške.“ Pán Majovski sa na ňu podozrievavo zahľadí.

„Súčasťou výroby je aj skúška. Aby bol výsledný závoj skutočne výnimočný,“ vysvetlí, akoby si chcela dodať odvahu.

„A stihne sa to?“ s obavami sa opýta Flora. „Svadba je už o päť dní…“

„Nemajte strach. Na svadbe budete mať závoj, o akom sa vám ani nesnívalo,“ uistí ju pani Tkáčová.

Keď sa najbližším vlakom vracia z Brodburgu, sama si nie je taká istá. Päť dní, s hrôzou počíta na skrútených prstoch.

Vlak sa rozbehne a pavučina vrások na stareninej strhanej tvári sa prehĺbi. Každé vlákno za jednu ranu, ktorú jej osud uštedril. Tvrdá práca, bezdetné manželstvo, nečakané ovdovenie, Borisovo zmiznutie… A teraz aj jej nevydarený obchod.

Vtom pozornosť pani Tkáčovej upúta dianie pri trati. Dvaja zdochlinári s lopatami v rukách a šatkami previazanými cez nos a ústa odhadzujú rozmliaždené torzá zvierat na kraj lesa. Do územia nikoho. Na asi trojmetrový pás medzi živým zeleným morom a umelo vysekanou cestičkou pre oceľové koľajnice, na ktorých ten živý les nachádza istú smrť.

Nešťastnou náhodou či ľudskou rukou.

Na mieste, kde bola zrejme psia hlava, zostal len povraz omotaný o koľajnicu. Kus pevného materiálu sa stal niťou bezduchého života, ktorý vlak prestrihol. Poodtŕhané kusy končatín zmiešané v krvavej kaši vnútorností zahliadne starena bez príkras. Rovnako ako úsilie dvoch mladíkov, kvôli ktorým vlak zastavil, aby ich pri práci nezachytil. Aby zvyšky zvierat nestáli v ceste ľudskej snahe o lepší život.

Z výjavu za oknom ju až strasie, no dobré miesto neuvoľní. Zvieratá predsa nič necítia, utvrdí sa a hlavu plnú starostí skloní k novinám, v ktorých hľadá chvíľkové rozptýlenie.

Do Brodburgu prichádza cirkus! kričí na ňu nadpis na titulnej strane.

Prstami pohladí kresbu pod článkom. Ostré tesáky, obrovské laby, hustá levia hriva. O divokých šelmách môže v svojej chalupe len snívať. Nikdy žiadne naživo nevidela, nieto ešte z takej blízkosti.

Článok z novín vytrhne a skrúti do kabelky. Na lístky síce peniaze nemá, ale snívanie nič nestojí. A aj ona potrebuje snívať.

*

V tú noc trápia pani Tkáčovú nočné mory. V každom ju hladí mladícka tvár jej dávno zosnulého manžela. Chce sa jej dotknúť. Uteká za ňou ako dievča za uleteným balónikom, no ten sa vždy vzdiali. Keď sa jej to konečne podarí, tvár zmizne a v jej dlani vyrastú dva kvietky. Jeden s nespokojným výrazom slečny Flory, druhý s podozrievavým pohľadom jej otca. Oba previazané čiernou stuhou, ktorá na ňu mužským hlasom zrazu prehovorí…

„Boris?“ pani Tkáčová sa s búšiacim srdcom vymotá z perín. V ušiach jej zvonia dozvuky sna.

Trasúcou sa rukou siahne po okuliaroch a na druhý pokus si ich nasadí.

Zaostrí zrak, no izba je prázdna. Po uhľovej černi ani stopy. Len v nose na moment zacíti nepatrnú vôňu pomaly hnijúcich kvetov. Žeby tu nebola sama?

Nemožné, pomyslí si. Boris je preč a jej nový úlovok zamknutý v pivnici. Určite len sen, upokojuje sa.

Len to určite v jej mysli zaškrípe ako drevo, keď sa hánkami zaprie do postele. Ako podlaha, keď po raňajkách zachádza za roh. Ako schody, keď zamračená zostupuje do tmavej pivnice.

„Koľko to už je?“ pýta sa, akoby tým mohla svojho verného spoločníka privolať. Akoby jej hlas mohol rozsvietiť cestičku, ktorá ho k nej temnotou prevedie.

Mĺkva, tmavá pivnica však neodpovedá. Len záves na zadebnenom okne sa nepatrne zavlní, keď pani Tkáčová položí na zem vedro s čírym nálevom.

Jej druhý pokus.

Včera mala šťastie. Vo svojej sieti našla lapenú dušu. Výnimočne veľkú, čo hrá len v jej prospech.

„Uf,“ zavzdychá, keď ju zdvihne a vloží do tekutiny.

Tentoraz je jej obsah trochu iný – ochudobnený o väčšinu jedovatých prísad, ktoré by ju úplne znehybneli. Lebo menej je niekedy viac.

A dnes to viac bude pani Tkáčová potrebovať.

Už nebude len šiť. Bude kúzliť.

Skôr ako schmatne ucho vedra, poobzerá sa okolo seba. Dych jej pri pohľade na lapenú dušu oťažie. Akoby si nebola istá, či to, čo robí, je správne. Či hranica, ktorú sa chystá prekročiť, za to stojí. Či Borisova dôvera za to stojí. Lenže v ich cisárstve má všetko svoju cenu. Navyše prisľúbená suma od pána Majovského za závoj by ju zabezpečila na celú zimu. Po Novom roku sa nevesty možno spamätajú a jej obchodu sa znova začne dariť. A Boris sa tu možno už nikdy neukáže…

Keď zasadne k šitiu, deň sa pomaly stretáva s večerom. Do ruky vezme nožnice a strihne nimi do duše. Čierna látka sa pod ostrím strhne a pani Tkáčová sa zháči. Presne tomuto sa chcela celý čas vyhnúť.

Všetko, čo doteraz robila, robila preto, aby nič necítila. Nielen tá duša, ale ona samotná. Mĺkve predsa nekričia, nehybné sa nemecú. Všetko, aby si mohla nahovárať, že nič z toho, čo s nimi robí, ich už nebolí.

Záchvevy pod nožnicami však hovoria jasnou rečou. Aj mŕtva duša niečo cíti. A to niečo je teraz bolesť.

V ťaživom tichu starena zaváha. Chce pokračovať, ale čepele nožníc nie a nie sa spojiť. Výčitky jej zovrú dlaň a zatlačia k telu, kde zostane visieť.

Premýšľa, premýšľa. A potom počíta.

100, 200, 300 korún…

Vidina zárobku jej dvíha ruku, keď pretrhne povrazy výčitiek. Zahrabe ich hlinou vlastnej tiesne, posype hŕbou farebných papierikov. Život predsa niečo stojí… a občas aj smrť, pomyslí si a uchopí nožnice. Bez zastavenia strihá. Strihá, kým si to nerozmyslí. Strihá, kým sa duša pod nimi trhá a myká. Svetlo petrolejky kreslí na stene jej tieňový boj. Boj nielen s čiernym závojom, ale s čistotou vlastnej duše, na ktorú sadá popol jej rozhodnutia.

„Dušička, dušička, ja viem, že ťa to bolí, ale aj ja potrebujem z niečoho žiť,“ prihovára sa pani Tkáčová, keď ihla na stroji prebodne citlivú látku trblietavou niťou.

Trblietavou ako jej sieť. Ochabnutou a na koncoch takou rozstrapkanou, že sa z nej nite takmer samy odmotávajú.

Každé ostré vniknutie prinesie jedno prudké trhnutie. Duša sa pod ihlou krúti, vlní, zvíja, ale utiecť nedokáže. Po obvode ju uzatvára nekromantkina trblietavá moc. Moc, ktorá síce nestačí, aby dušu odviedla do sveta mŕtvych, ale zato postačí, aby jej v tomto neušla.

Aby sa nad chrbtom slečny Flory vlnila a vznášala ako skutočný závoj. Jemný a ohurujúco dlhý.

„Dušička, dušička, ublížil ti niekto, že si sa pod ten vlak hodila? Alebo si šla zamyslená príliš blízko trate a nestihla si…?“ Niť v stroji sa zasekne a dušička urobí pohyb, akoby si vydýchla. Akoby jej krátka prestávka prišla vhod.

Zhrbený tieň pani Tkáčovej sa vzpriami. Postaví sa, niť napraví a bez milosti šije ďalej.

„A možno si ublížila niekomu ty a ten dobrák ťa pod vlak sotil, aby ťa zastavil,“ šomre si popod nos, kým jej pod rukami kvitne voňavá záhrada.

Na záver prejde ihlou po obvode a dielo je dokonané. Dušu spod ihly vyslobodí a tá sa vznesie do vzduchu. Natiahne sa, akoby sa chcela priblížiť k dverám, no nič viac neurobí.

Nemôže.

Uhľovočierny závoj obsypaný kvetmi je uväznený trblietavou niťou ako zviera na reťazi. A jej zostávajú dva dni, aby svojmu úlovku dodala ten správny odtieň ružovej. Aby sa z jej dušičky vysypali korunky priamo do nekromantkinej otvorenej dlane.

*

Pani Tkáčová míňa ulice Brodburgu. O závoj ľahšia a starosť ťažšia. Svoj najnovší výtvor odovzdala do rúk slúžok, ktoré mladú nevestu pripravujú na svadbu. Len-len že to stihla. Ruky sa jej pritom chveli očakávaním, no Flora si závoj len primerala a poďakovala sa.

Na ceste von ju zastavil pán Majovski. Podal jej obálku s peniazmi a s neistotou v srdci ju nechal blúdiť ulicami hlavného mesta.

Dnešný deň si predstavovala inak. V kútiku duše dúfala, že Flora bude povievajúcim závojom taká uveličená, že tým hneď nakazí aj svoje priateľky. Tie, ktoré okolo nej poletovali ako motýle. Verila, že vďaka tomu získa nové objednávky, ktoré obchod udržia pri živote, kým bláznivá módna vlna ich cisárstvom prepláva.

To sa však nestalo a jej teraz nezostáva nič iné len čakať.

A tak pani Tkáčová čaká.

Čaká tri dni, kým sa pri bránke zjaví poštár s listom. Obsah je stručný ako minule, len adresa nová – o dve čísla ďalej – a ona netuší, či sa má radovať, či trúchliť. Na druhý deň sa teda vyberie znova do hlavného mesta – s darom ako na svadbu, oblečená ako na pohreb.

„Ďakujem, že ste prijali moje pozvanie,“ povie čerstvá mladomanželka z pohodlného kresla v salóne.

Pani Tkáčová pred ňou sedí ako na ihlách. V napätí čaká na smútočnú reč.

„Ja…“ začne Flora a pohľad strelí na dvere, akoby očakávala návštevu.

„Príde aj váš otec?“ opýta sa starena.

„Nie. To, čo vám chcem povedať, nie je vhodné pre jeho uši.“

Črevá pani Tkáčovej sa skrútia do uzlíkov.

„Otec za závoj síce zaplatil, ale to ja sa vám chcem zaň poďakovať. Bol vskutku výnimočný! Lepší som si nemohla priať!“

Chvíľu trvá, kým v stareckých ušiach zazvonia radostné zvony pochopenia… Kým Florina žiarivá tvár rozviaže uzol v jej žalúdku. „Som rada, že sa vám páčil,“ povie, keď sa trochu spamätá. „Ušila som ho tak, aby ste v ňom vyzerali ako kvietok. Aby vám vial…“

„Vial?“ preruší ju Flora a zasmeje sa. „Ale ja mám na mysli niečo iné… niečo, čo sa stalo so závojom po obrade… počas svadobnej noci,“ povie a bledé líca jej rozkvitnú ako dva púčiky.

Starena nadvihne obočie. „Nie som si istá, či rozumiem.“

Zvony utíchnu a v jej mysli zabzučí roj myšlienok. Snáď sa tá duša neuvoľnila? Ale prečo by sa potom dievčina tvárila tak naradostene? A ako to, že ten stret vôbec prežila?

„On… šepkal,“ povie Flora neisto.

„Váš manžel?“

„Nie, ten závoj. Keď sme sa s mojím drahým vzdialili do spálne, chcela som našu spoločnú chvíľku niečím ozvláštniť. Posledné razy to medzi nami trochu zovšednelo, a tak som vymyslela, že si nechám na sebe iba ten závoj. Lenže potom som začula to šepkanie. Najprv som tomu nerozumela. No keď som sa doň započúvala, tak… jednoducho som robila, čo mi závoj pošepol, a ono to fungovalo!“ vyhŕkne od radosti, v tvári červená ako ruža.

„A čo také vám ten závoj pošepol?“

„Aby som ho olízala, celého… ako mačička,“ zachichoce sa mladomanželka a pani Tkáčová sa zamračí. Nie nad slovami svojej zákazníčky. Skôr ju desí, čo to šepkanie znamená.

Pomýlila som sa, v duchu ju bodne hrôzostrašná myšlienka. Pomýlila som sa a ten závoj som ušila zo šepkajúcej duše. Ako sa mi to len mohlo stať?

Kým stihne otvoriť ústa, dievčina prehovorí: „Ako sa vám to podarilo, pani Tkáčová? Vy ste boli obdarovaná?“ Florine oči rozžiari úprimná zvedavosť.

„Bola, ale svoje remeslo som už dávno zavesila na klinec. Ako ste na to prišli?“ Nič vo Florinej tvári jej neprezrádza, že by sa mala obávať. Pochybuje, že dievčina vôbec tuší, ako vyzerá zblúdilá duša, nieto ešte, že by si ju vedela spojiť so svojím závojom. O tom, že niečo také je vôbec možné, vie koniec koncov iba pani Tkáčová.

„Lebo chodíte oblečená celá v čiernom, aj keď je vonku slnečné počasie.“

Starena sa pokúsi o úsmev, no kútiky úst len s ťažkosťou nadvihne.

„To z úcty k manželovi,“ odvetí stroho, v snahe vzbudiť u dievčiny ľútosť. A pokuse odkloniť rozhovor na inú koľaj.

Flora sa na ňu milo zahľadí. „Tak ja vás teraz trochu poteším,“ usmeje sa. „Skutočný dôvod, pre ktorý som vás sem pozvala, je ten, že som o svojom závoji hovorila priateľkám. Niektoré tiež čaká svadba a ony by si ho od vás rady objednali. Veľmi rady. Môžem ich sem zavolať?“ opýta sa, po čom salón zaplaví desať mladých dám.

O dve hodiny neskôr opúšťa pani Tkáčová vilu s piatimi objednávkami a dvomi „ešte si to premyslím“.

Po ceste na stanicu sa zastaví v redakcii, kde si na vlne úspechu kúpi dlhšiu inzerciu. Na celé tri riadky. Farebné závoje sú minulosťou, Šepkajúce závoje pani Tkáčovej jej budúcnosťou. O ich pôvode sa predsa nikto nedozvie. Okrem toho risk je zisk.

Keď prechádza cez dedinu, pocit hrdosti ju nadnáša ako balón. Konečne sa jej to podarilo. Po mesiacoch nezdarov sa postaví na vlastné nohy. A to aj napriek boľavým kolenám, seknutým krížom a potrhaným sieťam.

Pred vchodom do domu sa zastaví, aby vytiahla z kabelky kľúče. Rukou pritom nahmatá kadečo – zoznam nových objednávok, článok o cirkuse aj pokrčený leták s adresou mladého nekromanta a textom Každá duša si zaslúži pokoj.

A každá Ruža si zaslúži odmenu, pousmeje sa a v duchu plánuje, čo si pri najbližšej návšteve Brodburgu kúpi. Nový klobúk, pekné topánky či lístky do cirkusu?

V zamyslení vojde do domu. Kabelku odloží na stôl. Radosť z úspechu jej nepokazia ani zvyšky po posledných úpravách pohádzané okolo šijacieho stroja. Mávne nad nimi rukou rovnako ako nad vedrom plným ružovej farby, ktoré ešte nevyliala.

Vtom ju na krku pošteklí závan chladného vzduchu. Do nosa vdýchne jemnú kvetinovú vôňu. Pozrie sa na stôl, lenže žiadnu vázu s kyticou tam nenájde. Je si takmer istá, že dvere za sebou zavrela, aby jej dnu nevbehla zatúlaná mačka.

Balón radosti praskne, keď sa za jej chrbtom ozve známy mužský hlas.

„Ruža?“

Srdce pani Tkáčovej nebezpečne zrýchli. Ako vlak rútiaci sa do priepasti.

„Bo-Boris?“

S dlaňou na hrudi sa starena otočí.

Jej verný spoločník sa vznáša nad zemou ako tieň smrti. Čierny ako noc, ľahký ako závoj nevesty. Rozťahuje sa medzi dverami, akoby jej chcel zabrániť ujsť.

Ujsť? Prečo by som pred ním mala utekať? pýta sa samej seba, hoci odpoveď má na dosah. Skrýva sa vo všetkom, čo doteraz urobila. Vo všetkom, čo pred ním tajila. Vo všetkom, čo Boris už určite tuší.

Nie tuší. On to vie. Musí. Veď si vôbec nedávala pozor.

Vrásky na stareninej tvári kreslia mapu čírej hrôzy.

Možno to bolo v zlovestnom tóne, akým vyslovil jej meno. Možno v chlade, ktorý z neho sála spolu s omamnou vôňou kvetov.

„Myslela som si, že si ma opustil. Kde si bol?“ opýta sa priškrteným hlasom.

„V lese.“

„V lese? Prečo si bol v lese? Nepočul si, ako som na teba volala?“ Necítil v jej volaní ich spoločné puto? To, o ktorom jej kedysi hovoril, že je ako svetielko v mori temnoty? A ktoré ho dokáže z tej temnoty aspoň na krátku chvíľu vytiahnuť?

„Počul, ale nemohol som za tebou priletieť.“

Obočie pani Tkáčovej sa zvraští. Otázku má na jazyku, no nestihne ju vypľuť.

„A kde si bola ty?“ Závoj sa zavlní, konce ohnú, akoby ju chcel objať.

Pani Tkáčová sa zháči. „V meste,“ povie a nohou stúpne o krok vzad. K oknu, ktoré by i tak nestihla otvoriť, nieto ešte cezeň vybehnúť na dvor.

„Na nákupoch? Či niečo predať?“ provokuje Boris.

„Ehm…“ Ďalší krok vzad.

„Ruža, nikdy si nevedela dobre klamať, zato skrývanie – to ti ide,“ povie a v mihu oka preplachtí izbou, až kým nezostane visieť nad šijacím strojom.

„Boris… ja…“

„Sľúbila si mi to,“ vyštekne duša. „Sľúbila si, že tie závoje šiť nebudeš.“ Do vráskavej tváre jej dýchne voňavá smrť.

Smrť, ktorá má pravdu.

Skutočne mu to sľúbila. Sľúbila mu, že to už nikdy neurobí, a hneď, ako sa vzdialil, svoj sľub porušila. Šuchotaniu farebných papierikov je ťažké odolať. Takisto aj vidine, že sa so svojím darom nemusí rozlúčiť. Bola predsa nekromantkou – siete k nej patrili ako závoj k neveste.

„Ja… nemala som na výber… aj ja potrebujem z niečoho žiť. A ony…“

„A ony už nežijú, preto ti môžu poslúžiť?“

„Boris…“

„Vy ľudia si jednoducho nedokážete pomôcť,“ povie tak pokojne, až ju strasie.

Pred Borisovým mrazivým hnevom by ustúpila, no nemá kam. Chrbtom sa už lepí na parapet. Jediné, čo jej zostáva, je pokúsiť sa ho presvedčiť. Získať čas.

„Niektorí ľudia nechcú nájsť pokoj… sám si mi to kedysi povedal. V živote a ani po smrti.“

Boris mlčí. Jeho zúrivosť napĺňa izbu rýchlejšie ako hnilobný závan kvetín.

„Tebe by som nikdy neublížila,“ upokojuje ho, v žilách jej pritom tuhne krv. Vie, že oproti nemu nemá šancu. Vie, že keby chcel, stiahne ju z duše za pár sekúnd. „Ver mi. Z teba by som závoj nikdy neušila.“

Boris bol predsa jej dušičkou, jej verným spoločníkom. Od toho dňa pred dlhými rokmi, keď na seba v lese narazili. Vidinu jej sveta vtedy narušilo poznanie, že nie všetky duše sú besné a mĺkve. Niektoré sú aj verné a šepkajúce.

A jedna taká jej vtedy dala svoje meno. Boris. Vždy, keď ho vyslovila, priletel k nej. Jediné, čo za to chcel, bola istota, že proti nemu svoju trblietavú sieť nikdy neobráti. Že ho v nej neuväzní. Že ho nechá blúdiť svetom po jej boku, až kým sa sám nerozhodne, kedy je čas ísť.

„Možno sú tie duše ako ty. Možno ešte nechcú odísť…“ hlesne, hoci sama počuje, ako lacno to znie.

„A vďaka tebe ani neodídu.“

„Boris…“ zafňuká. „Veď tie duše nemuseli patriť dobrým ľuďom. Mohli to byť zločinci, vrahovia, zlodeji… ľudia, ktorí napáchali také ohavnosti, že si žiaden pokoj ani nezaslúžia.“

Závoj sa zavlní. „To je síce pravda, ale… kto povedal, že tie duše sú ľudské?“

Pani Tkáčová zaklipká očami. Kolieska v jej mysli sa rozhýbu, akoby ich Borisova otázka potrela kolomažou. A divoká mašina poznania sa pohne k cieľu.

Na smrť sa ho nikdy nepýtala. Za závojom vždy videla nešťastníka, ktorý skočil pod vlak. Niesol v sebe taký smútok, že inak to byť ani nemohlo. Teraz sa ten obraz zmenil. Roztiekol sa a znova sa namaľoval.

Už nevidí smutného muža na pokraji síl, ale zviera priviazané reťazou ku koľajniciam. Uväznené ľudskou slabosťou. Zakaždým, keď podobné z vlaku zazrela, upokojovala sa vedomím, že ten tvor nič necítil. Že ťažobu z pohľadu na potrhané končatiny a kašu z vnútorností si bude niesť ona.

Neveriacky pokrúti hlavou. Dlaňou si prekryje ústa.

To nie je možné. Zvieratá nemajú dušu… To vie predsa každý…

Na svojho verného spoločníka sa pozerá, akoby ho videla prvýkrát v živote.

„Boris, čo si vlastne zač?“

Závoj sa priblíži. Pravým rohom pohladí ženinu zmätenú tvár. Zvláštny dotyk zanechá v jej mysli stopu – sliny, ktoré si rukávom zotrie, hoci líce má suché.

„Tvoja verná dušička,“ zavrčí Boris. „Skôr sa pýtaj, čiu dušu si pre pár farebných papierikov nechala u toho úbohého dievčaťa.“

Strach stečie starene do nôh, keď sa Boris vznesie nad stôl. Z otvorenej kabelky sa na ňu škerí článok o cirkuse.

Ostré tesáky, obrovské laby, hustá levia hriva.

Nezvyčajne dlhý závoj.

V mysli pani Tkáčovej sa dokončí celá kresba. Úplne iná, ako si predstavovala. Úplne iná, v akej žila.

„Sú všetky šepkajúce duše zvieracie?“ hlesne.

„A mĺkve zase ľudské.“

„Ale… ako to, že tá duša nekričala, keď som z nej šila závoj?“

„Lebo som jej to povedal. Chcel som vedieť, ako ďaleko až zájdeš. A nemysli si, že tie nite ju udržia večne. Mŕtve duše nemajú rady, keď ich niekto uväzní, hlavne tie zvieracie,“ povie, akoby tie slová mali znamenať niečo viac. Niečo, čo jej uniká ako povraz medzi prstami.

Vo vyschnutých ústach začne premieľať Borisove slová.

… udržia… uväzní…

Vtedy sa jej ten povraz podarí chytiť.

Pani Tkáčová pozrie pred seba. Na smrť voňajúcu po kvetoch. Jedna otázka medzi nimi stále visí nezodpovedaná. „Prečo si bol v lese tak dlho, Boris?“

Čierny závoj sa vznesie do výšky, roztiahne do šírky.

„Zamotal som sa do jednej z tvojich sietí.“

Keď Boris zaútočí, pani Tkáčová naňho vrhne svoju sieť – chvatne upletenú a na niektorých miestach aj deravú.

Sýta čerň sa stretne s trblietavými vláknami a starena sa rozbehne, koľko jej nohy vládzu. Za zvuku zúfalého kňučania vybieha von. Na dvor.

Tieseň ju tlačí k bránke – na otvorené priestranstvo, no ona sa obráti smerom k lesu. Do hustého porastu. Neurobí ani tri kroky, keď jej zrak zahalí temnota. Akoby jej niekto pred nosom rozprestrel čiernu plachtu.

Boris sa vznesie do cesty, ktorou chcela uniknúť.

Žena od ľaku zaspätkuje, potkne sa a spadne na zem. Výkrik sa jej zasekne v hrdle, keď chrbtom narazí o chodník.

„Boris… prosím,“ zachrčí.

Uhľovočierny závoj nečaká. Nemá ho čo zastaviť. Ich vzájomné puto prestrihla v momente, keď porušila dohodu. V momente, keď ho nechtiac chytila do svojej siete. A keď ju naňho úmyselne vrhla.

Boris sa priblíži a cez otvorené ústa jej vlezie do hrdla. Postupuje do útrob, kde začne presekávať každé vlákno aj vlákienko spájajúce jej živú dušu s telom. Ako záhradník raziaci si cestu prerastenými kríkmi, pichľavými tŕňmi a pokrútenými konármi. Niektoré z nej vytrháva aj s koreňmi. Čo presekne, to odumiera. Čo vytrhne, to zabolí. A on strihá ďalej. Strihá, kým sa jej telo trhá a myká. Tak ako aj pani Tkáčová vždy strihala ďalej.

Do očí sa jej nahrnú slzy.

Tento tieňový boj nemusí ani vidieť. Stačí, že ho cíti. Od piat až po končeky vlasov. Od prstov na pravej ruke až po tie na ľavej. Ako jemná látka sa jej telo mení pod ostrím Borisovej zúrivosti.

V prosbe pozerá na oblohu. Žiadna pomoc však neprichádza. Práve naopak, Boris ešte pritvrdí.

Starena zavzlyká, keď jej závoj zareve do ucha. Na čele pocíti kvapky, akoby ju opľul. No sú to len kropaje potu. Spolu so slzami jej stekajú do šedivých vlasov. Slaná vlhkosť v jej očiach zmýva Borisa, akého poznala. Tú dušičku, ktorú kedysi stretla v temnom lese. Na jej mieste je besný tvor, ktorému nerozumie a na ktorého je jej chabý dar prikrátky.

Vôľa bojovať z nej uniká. Boris ju z nej vykosťuje ako z kusa mäsa. Z každej strany, každého otvoru. Nemôže sa postaviť, nemôže utekať. O chvíľu nebude môcť ani kričať. Jej zbesilý rev aj tak nemá kto počuť. Susedia sú priďaleko. A jej hlas sa vytráca.

Boris znova zareve. Tentoraz už pani Tkáčová nevzlykne. Sotva ňou šklbne.

Všetok cit sa prelial do jej duše a telo… z tela sa stala nehybná schránka, ktorá ju v tej agónii uzamkla. Posledné živé vlákna jej však nedovolia pred bolesťou uletieť.

Nedovolia nájsť pokoj.

Pani Tkáčová sa nadýchne. Poriadne zhlboka, akoby to malo byť poslednýkrát.

A možno aj je.

Skaza v jej tele sa začne tlačiť von. Potôčiky krvi vytekajú z nosných dierok, úst aj lona. Hustá červená lavína sa plaví po okraji chodníka, kde sa vpíja do zeme, a na jej vlnách ako drobné loďky putujú kúsky rozgniavených orgánov.

Nekričí, keď tú hrôzu zvrchu sleduje. Keď Boris vytrhne posledný koreň a presekne posledné vlákno. Keď sa jej mŕtva duša od tela natiahne ako závoj a ostane visieť vo vzduchu.

Jej hlas nadobro zmĺkne.

Svet, ktorého už nie je pevnou súčasťou, však stále vidí. Pozoruje ho v bezzmyslovej prázdnote. Sekundy, možno hodiny.

Potom ten svet zhasne a ona niečo započuje. V šume vetra a stromov.

Hlasy…

Šepkanie sa kľukatí pomedzi ševelenie listov a vŕzganie konárov.

Zvieracie duše, tápajúce za svetlom v mori temnoty.

Stovky korábov sa lesnými cestičkami plavia až k mĺkvej duši pani Tkáčovej.

Teraz ich počuje všetky. A ju nik.

The post Šepkajúce závoje pani Tkáčovej – Martinus Cena Fantázie appeared first on Martinus.

Bolo po žatve. Chujná Ves ležala v augustovom slnku ako zdochnutý pes v priekope, dokonca tak aj smrdela. Ulice zívali prázdnotou. Posledné zvyšky nočného dažďa kvapkali zo striech.

Hlahol kostolného zvona sa zrútil do ticha ako kameň do hlbočiny. Kruhy sa rozbehli dedinou a v každom dvore sa k mosadznému srdcu pridali kohúty, psy, kravy, kozy a doma zabudnutí neznabohovia, až celá dedina ohlasovala nedeľné poludnie.

Gong zvona akoby uviedol dobre nacvičené predstavenie. Vráta v hranatej veži kostola sa radostne rozleteli a von sa vylial sviatočný dav v nablýskaných čižmách a naškrobených šatkách. Na čele sa kolísal velebný pán, zametal sutanou chodníček a udával tón honorácii miestnych sedliakov, z ktorých nejeden sa mu takmer vyrovnal veľkosťou pupka. Za nimi sa valili tetky v skladaných sukniach, naprávali si vyšívané rukávce a striehli, ktorej susede vykĺzol spod čepca prameň vlasov a čia dievka blýska okáľmi po mládencoch. Dievky nedbali jastrabie pohľady a usilovne požmurkávali, podupávali čižmičkami a pohadzovali vrkočmi.

Uprostred všetkej tej nádhery vyšiel pod plechovú oblohu miestny veliteľ Hlinkovej gardy Gašpar Topol.

Hodil večne veselým, belasým okom po dievčenských lýtkach, do gaštanových vlasov nad vyholenými spánkami si posadil čiernu lodičku, skontroloval, či mu na klopách parádnej uniformy neuľpela ani smietka smutného kostolného prachu, a vykročil pomedzi dve storočné lipy na rínku smerom do krčmy.

Nedeľné povinnosti voči krajine i Pánu mal splnené, a tak žmúril spokojne do slnka, myslel na pálenku a vôbec si nevšímal blato, čo po nočnom daždi ležalo od gánku po gánok a lepilo sa mu na vyleštené čižmy. Nestal sa predsa veliteľom na to, aby si čižmy leštil sám.

Bol takmer v polovici ulice, keď sa spomedzi dvorov vynoril cudzinec.

Zastali od seba na tucet krokov. Neznámy uprel na Topola spod širokej strechy klobúka oči čierne a studené ako čerstvý hrob. Na hrudi mu krvavo svietila červenou vyšívaná goralská košeľa. Striebrom vybíjaný opasok, aký nosili rozprávkoví zbojníci, dôstojne nahrádzal pás ligotavých nábojov a miesto kožucha mu z pliec splýval gardistický kabát z čiernej kože.

Pri pohľade na odrezané výložky a malú dierku na hrudi, kadiaľ ho opustila duša pôvodného majiteľa, Topol celkom prišiel o sviatočnú náladu.

Gardista zaťal zuby, bojovne vystrčil hranatú bradu, mierne sa rozkročil a rozopol si na opasku puzdro s pištoľou. Cudzinec ho nasledoval. Rozhalený kabát odhalil miesto valašky nízko pri boku orechovú rukoväť ruského revolveru.

Zvony uťali. Dedinu privalilo ticho. Hlúčik ľudí pred kostolom zadržal dych.

Topol vydrapil od opaska pištoľ a vrhol sa na bok.

Cudzinec tasil revolver, hranou ľavej dlane zrazil kohútik a vystrelil. Plamene z hlavní namierených proti sebe prskli tiene na vápnom obielené steny chalúp.

Dva výstrely rozťali ticho naraz, ako keď hrom z jasného neba udrie do božej muky na križovatke.

Gardistický veliteľ pleskol do blata, aký dlhý, taký široký. Z čiernej diery medzi obrvami sa mu vyplazila jasná slza krvi, stiekla do kútika prekvapene zmeraveného oka a zošmykla sa po líci.

Muselo to byť prvýkrát, čo Gašpar Topol zaplakal.

Ostrý lúč slnka prepadol cez novú dieru v streche cudzincovho klobúka a zasvietil mu na žulovú tvár. Ulica ustrnula, len z hlavne Nagantu stúpal prúžok dymu ako z kadidelnice.

Neznámy sa otočil na opätku, až blato mľasklo, a zamieril do krčmy.

V temných verajach výčapu U Kornela sa usmial tieň, čo tam celý čas striehol s dlaňou na bakelitovom predpažbí samopalu. Tá istá dlaň teraz škrtla zápalkou o zárubňu a zatienila plamienok, až sa veselé svetlo odrazilo v bledých očiach. Keď cudzinec položil nohu na drevený schodík, v ústrety mu vyletel modrý obláčik tabakového dymu.

„Namôjdušu bol skoro taký rýchly, ako sa vravelo,“ privítal si partizán medzi dverami veliteľa a dvoma zdvihnutými prstami za seba do tmy naznačil, koľko má krčmár nachystať štamprlíkov.

„Tvoja dôvera ma vždy hriala pri srdci,“ postrčil ho cudzinec dnu. „Keby ma zastrelil, stačil by ti jeden, čo?“

„Jój, na toľký žiaľ ani celá fľaša, pán kapitán.“

Občas sa Vinco – takto vlani ešte čatník Gerbár – až začudoval, čo mu bývalý veliteľ roty Lackovič toleruje. Odkedy spolu zbehli od vojska, strašne vymäkol.

Usadili sa v rohu pod výčapom. Lackovič si oprel široké ramená o stenu pri okne a Vincovi neostalo nič iné, než si potiahnuť rozheganú stoličku tak, aby aspoň kútikom oka videl nielen na vchod, ale aj na krčmára. Miestnosť sa zatiaľ nestihla po omši naplniť, no starý Kornel už na pult vychystal spotené fľaše slivovice a rady štamprlíkov z hrubého skla. Dva stiahol medvedím pohybom hrubej dlane, pálenku chytil pod krk ako hus na dvore a nešetrne všetko pleskol na stôl hosťom, ktorých podozrieval z toho, že mu dnes odháňajú zákazníkov.

Vinco na neho zazrel kútikom oka, že reku má byť rád, že platia. Lackoviča vrtochy obsluhy nezaujímali. So slastným sústredením si šúľal cigaretu. Nikdy si ich nechystal dopredu, pretože aj na fronte, aj v hore smrť najradšej brala chlapov, čo mysleli viac na zajtra ako na dnes. Takto mu tabak medzi prstami a prvý šluk horúceho dymu v hrdle vždy pripomenuli, že ešte žije.

Zložil si klobúk, zaklonil vyholenú hlavu a nechal Vinca naliať. Dná štamprlíkov obrátili k nízkym hradám práve vo chvíli, keď sa do obdĺžnika otvorených dverí odvážil výkvet miestnej honorácie. Chlapi úctivo podvihovali klobúky smerom k partizánom, až Lackovičovi skrivilo ústa odporom – určite sa ráno rovnako zdravili v kostole Topolovi. Snáď ho aspoň odvliekli z ulice.

Že on sám Topola zastrelil, to ho ani trochu nemrzelo. Gardisti boli škodná, a Lackovič mu napriek tomu doprial rovný súboj a šancu poslať ksichtom do blata jeho. Keby bol spravil po vôli Vincovi, Topol by skončil s dávkou zo samopalu medzi lopatkami.

Nebolo prečo spytovať si svedomie. A predsa bola jedna vec, čo ťažko znášal, a tou bola nevernosť. Keď už si v Chujnej Vsi chovali hada na prsiach, mali ho patrične oplakať, a nie sa úctivo zdraviť jeho vrahovi.

Zamračil sa do kúta.

Vinco si prehrabol vlnu zlatých vlasov nad čelom, dolial pálenky a po očku sledoval búrkové mračná nad veliteľovou hlavou. Nebolo toho Boha, aby bol kapitán spokojný. Taký je dôstojnícky údel, usúdil s hrubou láskavosťou, aká sa rodí z dlhej známosti, a postrčil pohárik po fľakatom obruse.

Krčma potemnela. Zhrozené ticho vyšplechlo od vchodu a premočilo stoly. Vinco podvihol zrak, vypleštil oči a kopol Lackoviča do členka.

Do výčapu vošiel Gašpar Topol.

Z čiernej uniformy sa mu odlepovalo blato a pomiešané s chuchvalcami zrazenej krvi kväckalo na podlahu. Presne uprostred medzi obočiami mu zívala čierna diera priemeru 7,62 mm.

„Kurva!“ vyhŕkol Lackovič. „Gardisti hlavu nepoužívajú, ale až takto?“

Vinco nespokojne našpúlil pery a siahol pod rozopnutú blúzu obnosenej uniformy, kde mu na krátkom remeni krížom cez hruď visel samopal. Veliteľ mohol mať svoje predstavy o dôstojníckej cti, koľko chcel, ale dávka zo Schmeisseru bola dávka zo Schmeisseru.

Na takú vzdialenosť sa neobťažoval mieriť, len trošku podvihol hlaveň.

Sekunda streľby s rachotom premenila sklo na prach, rozhodila gejzíry pálenky, vyrvala zo stien omietku a zo stolov triesky a poslala kľajúcu a pištiacu honoráciu pod stoličky. Štyridsať gramov olova v mosadznom oplášťovaní hodilo Topolom o stôl a stolom o stenu. Skrivené drápy zaťal do obrusu, takže keď sa prevalil cez dubovú hranu a pristál na podlahe, biela látka ho prikryla ako chľastom nasiaknutý rubáš.

Zvonivé ticho zaľahlo črepy.

Lackovič si s grimasou strčil malíček do ucha a zagánil na Vinca. „Kristaboha…“

„Nevezmeš meno Pána, Boha svojho, nadarmo, lebo Pán nebude mať za nevinného toho, kto by bral meno Pána, Boha svojho, nadarmo!“

Hlas znel ako dvere od krypty a prestrelené kováčske mechy naraz. Topol sa posadil. Biele rúcho obrusu mu skĺzlo do lona a odhalilo v čiernej uniforme štyri lepkavé diery. Keď zdvihol hlavu, v očiach mu planul červený prísvit horiacich chalúp.

Najpohotovejší z chujnoveských chlapov sa vrhol ku dverám a zmizol v žiarivom obdĺžniku ulice. Že ho pri tom nezasiahla strela, nasledovali susedia jeho dobrý príklad a sypali sa z krčmy ako hrachy z roztrhnutého vreca.

„Špiny boľševické,“ v prítmí výčapu pokračoval Gardista o poznanie prozaickejším tónom a siahol si k opasku, „úctu k majetku to nemá. Netušíte, čo to stojí, dať si ušiť novú uniformu!“

Smrť ho ani trochu nespomalila, možno práve naopak. Dobre zocvičení partizáni pred seba len tak-tak prevrátili ťažký stôl a pristáli zadkami na podlahe. Guľka z gardistickej čezety vydrapla triesky z hrany dubovej dosky presne na mieste, kde mal Vinco pred chvíľou žalúdok, a s bzukotom sa odrazila ku stropu. Ďalšie už žuchli do dreva o poznanie nižšie – znepokojivo presne vo výške dvoch hláv vrazených medzi prihrbené plecia.

Vinco si prihol pálenky, čo na poslednú chvíľu a s nasadením zdravia zachránil pred rozliatím, a kolegiálne posunul fľašu veliteľovi. Neradno umrieť celkom triezvy.

„Čo to má, kurva, znamenať?“ Lackovič si logol, odložil fľašu bezpečne do kúta a húkol pobúrene na gardistu. „Vedel som, že ste všetci diablove hovná, ale aby si ani zdochnúť poriadne nevedel?!“

Topolov chechot pripomínal dunenie čerstvej hliny na rakve. „Maloverní! Ako by mohol život byť od diabla? Riekol Pán Ježiš: Ja som cesta a pravda a život; nikto nepríde k Otcovi, iba skrze mňa!“

Uprostred posledného slova sa pohotovo vrhol medzi črepy na podlahe. Kým deklamoval, Vinco vystrčil vedľa stola belasé oko a temnú hlaveň samopalu. Strely hvizdli Topolovi tesne nad skloneným temenom a vyrvali diery do dreveného obkladu stien.

„Plytváš strelivom,“ oznámil mu Lackovič lakonicky.

„Máš lepší nápad? Keď mu odstrelím gebuľu, aspoň bude ticho.“

Topol sa znova zdvihol. Škeril sa od ucha k uchu, šťastne ceril na svet skrvavené zuby a v duchu jasal. Toľko sa modlil a dnes sa skutočne ukázalo, aký mocný je Pán! V hrudi ho ako planúce srdce Panny Márie hrial jasný triumf viery.

Asi pred troma mesiacmi sa mu naskytla príležitosť vidieť telo Otca Národa, velebného pána Andreja Hlinku v ružomberskom mauzóleu, kde čakalo na radostné fanfáry súdneho dňa. Telá svätcov vraj nepodliehajú rozkladu a Hlinkova nabalzamovaná tvár sa v prítmí zdala rovnaká ako za života. Predsa len aj tento veľký muž musel niekedy zhrešiť – Topol si všimol, že prsty ľavej ruky už s dlaňou spája len zopár vysušených šliach. V duši mu pri tom pohľade zahorela čistá túžba po svätej relikvii, a keď sa ostatní návštevníci nedívali, siahol do otvorenej rakvy a s nábožnou úctou šlohol ukazovák. Relikviu potom opatrne zabalil do šnuptychla namočeného vo svätenej vode. Do košele si všil na vnútornej strane vrecko, aby ju mohol nosiť neustále na srdci, a aj v noci si ju zakladal pod hlavu.

Odvtedy sa modlil ešte častejšie ako zvyčajne. Každé ráno na kolenách prosil v Božích očiach nepochybne svätého Otca Slovákov, aby z neho učinil svoj plamenný meč, aby dal jeho hriešnym rukám silu ničiť pre Jeho slávu nepriateľov Svätej Cirkvi a Národa.

Dnes nastal ten deň! Guľka sa mu prehnala hlavou, no srdca naplneného horlivosťou viery sa nedotkla. Gašpar Topol sa prebral zo svojho smrteľného života ako anjel pomsty. Spod precízne pozapínaného a čiernou krvou pokrytého goliera košele vylovil drobný strieborný krížik a pritisol ho vrúcne ku perám. In hoc signo vinces, prisľúbil Pán Konštantínovi, a či Pán svoje sľuby neplní?

„V tomto znamení zvíťazím!“ vykríkol Topol, schmatol hranu stola a mŕštil ťažkým dubovým kusom nábytku krížom cez krčmu. „Zlorečený plod tvojho života a úroda tvojej zeme, stáda tvojich hoviad a kŕdle tvojich oviec!“

Lackovič vyceril zuby a strelil ho do tváre.

Gardista s revom pustil pištoľ a chytil sa za hlavu. Z roztrieštenej lebky mu vyfrklo oko. Smrť a bolesť boli zjavne dve rôzne veci a Topol necítil len jednu z nich.

Partizán sa mu vrhol po krku. Prvý úder orechovou rukoväťou revolveru vykryl Gardista viac-menej náhodou. Pod druhým sa zatackal. Lackovič ho kopol okovanou čižmou do kolena, no nestačilo to – Topol sa spamätal a zdrapol ho oboma rukami za hrdlo. Prsty mal ako zo železa a čo ako sa partizán vzpieral, neľudské zovretie nepovolilo. Revolver vykĺzol Lackovičovi zo zmeravenej dlane a zadunel o podlahu. Cez hukot krvi v ušiach počul, ako Vinco škaredo kľaje, no do zorného poľa sa mu už vkrádali chuchvalce tmy. Aj tak lepšie, napadlo ho omámene, než sa dívať na Topolovo vystrelené oko, ako sa mu hompáľa na palec od tváre. „Nech ťa Pán bije núdzou, zimnicou a zimou, pálčivosťou a suchotou, a nakazeným povetrím i hrdzou prenasleduje, dokým nezhynieš!“ Chrchlal na neho gardista triumfálne.

Vinco si nespokojne hrýzol peru a snažil sa namieriť samopal tak, aby si nezastrelil veliteľa. Bolo mu jasné, že niečo spraviť musí, inak si o chvíľu bude rozkazovať sám. Tá predstava ho ani trochu netešila. Na komandovanie mal slušný chlap dôstojníkov, ďakujempekne.

Chumeľ bojujúcich tiel sa zrútil na podlahu a prevrhol pri tom stoličku. Vinco to vzal ako znamenie. Zafučal, schmatol operadlo a poriadne sa zahnal. Zdalo sa mu, že aj on by mohol niečo zadeklamovať. „Boh do krivdy hromom,“ vyskúšal.

Topol medzitým zrazil Lackoviča pod seba, a tak sa Vincovi dobre mierilo. Roh sedadla trafil gardistu rovno do zátylku. Partizánovi, ktorý už začínal fialovieť, prskla do tváre hustá, zrazená krv. Železné zovretie s vlhkým heknutím povolilo.

Lackovič sa trhane nadýchol a odkopol potvoru od seba.

„… a junák guľami,“ dokončil spokojne Vinco. Tentokrát stoličkou treskol gardistovi po chrbte s takou silou, až drevo nešťastne zaprašťalo a jedna noha opísala úhľadný oblúk smerom ku dverám.

Lackovič sa s ubolenou grimasou hrabal na nohy. „Vždy som to heslo neznášal,“ nakopol metajúceho sa Topola do rebier, „čo koho do mojich gulí?“

„Keby si bol počúval vojenského kaplána, vedel by si, že dosť.“ Vinco prehmatol na stoličke a znova sa zahnal. „Zdravé dieťa v rodine,“ zubatá hrana po odlomenej nohe vyrazila gardistovi dieru pod ľavé ucho, „… zdravý národ v krajine…“ druhá noha odletela pod lavicu. Topol sa zvalil medzi črepy a ostal bez pohnutia. Vinco zaváhal so stoličkou nad hlavou.

„Čatník.“

„Pán kapitán.“

„Držte hubu.“

„Podľa rozkazu, pán kapitán.“

„A ťahaj sa pozrieť dozadu po sekeru, alebo aspoň sekáčik na mäso. Kde je, kurva, starý Kornel?“

Vinco pustil stoličku na zem. Bol by ju poctivo odovzdal, ale veliteľ si jednou rukou masíroval pomliaždený krk a v druhej poťažkával jednu z odlomených nôh. Lepšie padla do ruky.

Kornel ležal pod výčapom. Prevrhnutá fľaša mu kvapkala pálenku rovno do diery nad pravým okom.

„Našiel som krčmára,“ zahlásil Vinco. „Čezety robia strašnú paseku.“

Kým sa s rachotom riadu prehraboval v kuchyni, Lackovič kopnutím prevalil Gardistu na brucho, prikľakol ho na špinavú podlahu a pokúsil sa mu spútať zápästia vlastným opaskom s dvojkrížom. Telo sa pod ním začalo metať a drmoliť, ani ďalší úder nohou od stoličky po zátylku ho neumlčal.

„… v hodine smrti našej…“

„Drž ty hubu o hodine smrti,“ Partizán mal čo robiť, aby ho udržal prikľaknutého na podlahe. „Gerbár!“ Zrúkol smerom do kuchyne, až zarinčali okná.

„Tu som.“ Vinco sa zjavil naspäť vo výčape s malou sekerkou, čo ňou starý Kornel štiepal triesky na podpal. „Ty či ja?“ Nakopol Topola do rebier a spokojne sa zaškeril, keď mu pod čižmou zaznelo prasknutie.

„Daj, nech dokončím, čo som začal.“ Lackovič vrazil kňučiacemu Gardistovi opätok medzi lopatky, schmatol ho za vlasy na temene a odhodlane zovrel porisko.

Topolovi zarachotil medzi dochrámanými rebrami dych a v skrvavených zuboch modlitba. Prečo sa ešte obťažoval dýchať, nebolo partizánovi jasné. Prečo sa obťažoval modliť – no, aj netvor snáď musel dúfať.

Ostrie sekerky, matne lesklé ako rybie brucho, opísalo krátky oblúk a zarazilo sa mu do zátylku. Biele triesky kosti a smradľavá krv prskli Vincovi na čižmy. Lackovič si zhnusene pretrel tvár, fľusol do kúta a zahnal sa znovu.

Hlava odskočila od tela a prevalila sa v krvavom blate na dlážke. Partizáni napäto zadržali dych.

Topol výhražne zacvakal zubami smerom k Lackovičovmu členku. Pískavý zvuk, ktorý pri tom vydával, naznačoval, že sa aj bez pľúc snaží citovať Bibliu.

Kapitán mu prišliapol hlavu. Bezhlavé telo sa po ňom nešikovne ohnalo, prevalilo sa na bok a pokúsilo sa vstať.

„Do riti,“ nakopol ho Vinco a znova siahol po samopale. „Fakt som dúfal, že to bude fungovať.“

Veliteľ sa mračil. „Ser na to, akurát tu narobíš väčší bordel,“ položil Vincovi dlaň na krátku hlaveň Schmeisseru a rozhliadol sa po zasvinenom výčape. „Hentú nohu mi podaj.“

O pár krokov vedľa sa povaľovala noha z roztrieskanej stoličky. Vinco ju poslušne zdvihol. „Na kerú Máriu ti bude?“

„Voľačo som čítal, volalo sa to Dracula, román tajností“ priznal sa Lackovič a zagánil na Gerbárovo pochybovačne zdvihnuté obočie. „Skús ty ležať dva mesiace v lazarete a uvidíš, ako sa budeš nudiť,“ ohradil sa a poťažkal kus dreva v ruke. „Podrž ho na chrbte s roztiahnutými rukami.“

Vinco ohrnul peru. Neochotne prišliapol Topolovi vysadené rameno. Telo sa zamrvilo ako červ a zadraplo sa mu voľnou rukou do nohavíc. Keď nepomohol kopanec, so zafučaním si kľakol k pahýľu krku, z ktorého stále čliapala krv ako z prekopnutého potrubia a železným zovretím pritlačil metajúce sa zvyšky gardistu k zemi.

„Fuj, kurva,“ frflal pri tom, lebo mu hnusné blato začalo vsakovať do nohavíc, „pred dvoma týždňami som si opral –“

Lackovič sa zahnal a celou silou vrazil zlomenú nohu od stoličky Topolovi do hrude. Z rany vystrekla hnijúca čierna krv.

Odseknutá hlava rozďavila hubu, akoby chcela zajačať.

Nad krčmou sa akosi opačne zablyslo. Miesto ostrého svetla za zvuku hromu nastala na moment úplná tma. Vinco zaklial a pustil ochabnuté telo, ktoré sa mu pod rukami skrútilo ako kožka zo slaniny v ohni a začalo škvrčať.

Zasmrdela síra. Lackovič schmatol Vinca za golier, trhnutím ho zdvihol na nohy a sotil ku dverám. Obaja partizáni začuli rehot, čo prichádzal zároveň odvšadiaľ aj odnikiaľ.

Von vypadli práve vo chvíli, keď krčmu zahalili plamene.

Planúce oko poludňajšieho slnka vysoko na oblohe zmizlo v chuchvalcoch dusivého, olejovitého dymu. Partizáni si ním bezmocne hľadali cestu, slzili a chrchlali, až sa rozplynul ešte rýchlejšie, než sa objavil. Ulicou zahvízdal poryv vriaceho vetra, zarachotil šindľami na strechách a ustal.

Na Chujnú Ves sa zvalilo ticho.

„Fuj, kurva,“ zopakoval Vinco, lebo medzi tým neprišiel na nič lepšie. Zatriasol hlavou, pričupol si s bolestným syknutím k okraju čmudiaceho mastného fľaku, čo zostal z krčmy, a nie celkom pevnou rukou si oň pripálil cigaretu.

„Jedna vec by ma zaujímala,“ zahútal medzi dvoma trhanými šlukmi. „S akou pliagou sa to spolčil, že ho to takto zomlelo?“

Lackovičovi zhlboka hltal prekvapivo čisté povetrie. Z vône tabaku mu pošklbávalo prstami. Nemal ušúľané.

Vinco mu venoval polo výsmešný, polo útrpný pohľad. Dobre vedel, ako to má veliteľ s cigaretami, ale poverčivosť považoval za panské huncútstvo, ktoré si obyčajný chlap nemôže dovoliť. Zľutoval sa – ako ostatne vždy – a ponúkol kapitána zo svojich.

Lackovič natiahol dym do pľúc a podržal, kým necítil, že sa mu vracia partizánsky pokoj a veliteľská rozvaha. Cigareta pripálená od zvyškov krčmy mala zvláštnu sírnatú pachuť. Zakrúžil pohľadom po zmeravených dvoroch, fľochol na zdvihnutý prst kostolnej veže a rutinérsky skontroloval, či sa mu blato pod nohami nefarbí čerstvou krvou. S pocitom dobre vykonanej práce fľusol do zhoreniska a vyfúkol dym kamsi k Berlínu.

Medzi plotmi sa pomaly vynárali hrôzou zbelené tváre Chujnovešťanov.

„Veru,“ zadusil cigaretu o opätok, „muselo to byť strašné svinstvo.“

Bol najvyšší čas vypadnúť.

The post Na pravé poludnie – Martinus Cena Fantázie appeared first on Martinus.

Jo Nesbø patrí medzi autorov, ktorí zmenili spôsob, akým čítame detektívky. Jeho príbehy nie sú iba pátraním po vrahovi. Skúmajú vinu, pomstu, posadnutosť aj to, ako hlboko dokáže minulosť zasiahnuť do prítomnosti.

Po knihách Nôž a Krvavý mesiac sa Harry Hole vracia v novom prípade s názvom Rana z milosti. Tentoraz bude vyšetrovať vraždy, ktoré pripomínajú dokonale pripravené filmové scény.

Kto je Jo Nesbø?

Nórsky spisovateľ Jo Nesbø patrí medzi najznámejších predstaviteľov severského krimi. Čitateľov a čitateľky si získal komplikovanými zápletkami, psychologicky prepracovanými postavami a temnou atmosférou.

Najviac ho preslávila séria s detektívom Harrym Holom. Jej prvý diel, Netopierí muž, vyšiel v roku 1997. Odvtedy sa Harry stal jednou z najvýraznejších postáv modernej kriminálnej literatúry.

Kto je Harry Hole?

Harry Hole rozhodne nie je typický detektív. Je mimoriadne inteligentný, tvrdohlavý a dokáže si všimnúť súvislosti, ktoré ostatní prehliadajú. Pri vyšetrovaní sa spolieha na intuíciu a neváha prekračovať pravidlá, ak verí, že ho to privedie bližšie k pravde.

Zároveň bojuje s alkoholom, samotou, pocitmi viny a následkami vlastných rozhodnutí. Vie byť nepríjemný, sebadeštruktívny a nevyspytateľný. Nie je neporaziteľným hrdinom, ktorý po vyriešení prípadu odchádza bez škrabanca. Každé vyšetrovanie na ňom zanechá stopu.

Harry je outsider aj medzi vlastnými kolegami. Jeho priezvisko sa navyše nevyslovuje ako anglické slovo „hole“, ale približne ako „Hú-le“.

Počas celej série sledujeme nielen jeho policajné prípady, ale aj osobné pády, komplikované vzťahy a neustály boj medzi túžbou po normálnom živote a potrebou znovu vstúpiť do temnoty.

Rana z milosti: vraždy ako scény z filmu

V novinke Rana z milosti Oslom otriasa séria brutálnych vrážd a polícia dostáva filmy s inscenáciami hrozných činov.

Je Silvester a Harry Hole balansuje na rímse balkóna sedemnásť poschodí nad riekou Akerselva. Odišiel z polície, už nenachádza útechu v alkohole a žena, ktorú miloval, je mŕtva. Bolo by jednoduché vykročiť v ústrety bezbolestnej ničote, no predtým mu zazvoní telefón.

Nový vyšetrovateľ Oleg Fauke medzitým rieši svoj prvý veľký prípad – tri vraždy, ktoré sa začínajú spájať s filmovými záznamami hrozných inscenácií. Zdá sa, že Oslo opäť ohrozuje sériový vrah.

Lenže ten nielen zabíja. Strihá vlastné majstrovské dielo.

A Harry Hole je doň vtiahnutý proti svojej vôli.

Rana z milosti pracuje s motívmi filmu, herectva a predstierania. Vrah sa nesnaží iba zabíjať. Každý zločin aranžuje a premieňa smrť na predstavenie. Harry tak musí odlíšiť skutočnosť od starostlivo vytvoreného obrazu.

Nový román prináša všetko, čo čitatelia a čitateľky na Nesbøových knihách milujú: temnú atmosféru, komplikovaný prípad, nedôveryhodné postavy a hrdinu, ktorý pri pátraní riskuje oveľa viac než len vlastný život.

Musíte čítať knihy s Harrym Holom po poradí?

Jednotlivé diely prinášajú samostatné kriminálne prípady, preto sa mnohé dajú čítať aj bez znalosti predchádzajúcich kníh.

Harryho osobný príbeh sa však vyvíja postupne. Vracajú sa dôležité postavy, vzťahy aj následky starších udalostí. Ak chcete naplno pochopiť jeho rozhodnutia, odporúčame čítať sériu chronologicky.

Poradie kníh zo série Harry Hole

1. Netopierí muž
2. Šváby
3. Zrada
4. Bohyňa pomsty
5. Diablova hviezda
6. Spasiteľ
7. Snehuliak
8. Pancierové srdce
9. Prízraky
10. Polícia
11. Smäd
12. Nôž
13. Krvavý mesiac
14. Rana z milosti
    

Takéto poradie vám umožní sledovať Harryho kariéru, vzťahy, straty aj návraty.

Ktorou knihou začať?

Ak chcete Harryho spoznať od začiatku, siahnite po knihe Netopierí muž. Harry v nej cestuje do Austrálie, kde pomáha vyšetrovať vraždu mladej Nórky.

Ak si chcete najprv vyskúšať jeden z najslávnejších prípadov série, dobrou voľbou je Snehuliak. Ide o temný príbeh sériového vraha, ktorý na miestach svojich zločinov zanecháva snehuliakov.

Začať môžete aj Ranou z milosti. Niektoré osobné súvislosti však získajú väčšiu váhu, keď poznáte Harryho predchádzajúce príbehy.

Snehuliak

Jo Nesbo

Kúpiť na martinuse

Jo Nesbø nie je iba Harry Hole

Hoci sa Nesbøovo meno najčastejšie spája s Harrym Holom, jeho tvorba je oveľa širšia. Napísal samostatné trilery, kratšie kriminálne príbehy, horor aj dystopické poviedky.

Medzi jeho samostatné romány patria:

• Headhunters: Lovci mozgov
• Syn
• Macbeth
• Nočný dom
  

Osobitné miesto v jeho tvorbe má séria o bratoch Royovi a Carlovi Opgardovcoch. Začína sa románom Kráľovstvo a pokračuje knihou Kráľ mesta Os. Nesbø sa v nich sústreďuje na rodinnú lojalitu, ambície, tajomstvá a zločiny ukryté v malej nórskej komunite.

Dvojicu kratších kriminálnych románov tvorí séria:

1. Krv na snehu
2. Polnočné slnko

Nesbø sa venuje aj poviedkam. V zbierke Žiarlivec a iné príbehy píše o vášni, nevere a pomste. Ostrov potkanov a iné príbehy sa zase približuje dystopii a skúma správanie ľudí v rozpadajúcej sa spoločnosti.

Tieto knihy môžete čítať samostatne a v ľubovoľnom poradí.

Jo Nesbø píše aj pre deti

Úplne inú stránku autora predstavujú veselé príbehy doktora Proktora:

1. Prdiprášok doktora Proktora
2. Časovaňa doktora Proktora
3. Doktor Proktor a koniec sveta. Možno.
4. Doktor Proktor a veľká lúpež zlata
5. Zachráni doktor Proktor Vianoce?
   
   Jo Nesbø tak dokáže prejsť od brutálnych vrážd a komplikovanej psychológie zločinu k hravým dobrodružstvám pre mladších čitateľov.
   

Prdiprášok doktora Proktora

Jo Nesbo a Per Dybvig

Kúpiť na martinuse

Harry Hole prichádza aj na obrazovky

Svet Harryho Hola sa rozšíril aj o seriál Jo Nesbo’s Detective Hole, ktorý vychádza z románu Diablova hviezda, piatej knihy série.

Príbeh sa sústreďuje na vyšetrovanie vrážd v Osle aj Harryho konflikt s policajným kolegom Tomom Waalerom. Harryho stvárnil Tobias Santelmann a v úlohe Waalera sa objavil Joel Kinnaman.

Seriál môže byť dobrým vstupom do Nesbøovho sveta, no zachytáva iba časť rozsiahleho príbehu Harryho Hola..

Knihy, v ktorých sa nedá veriť nikomu

Jo Nesbø píše príbehy, v ktorých vinník nebýva jediným človekom ukrývajúcim tajomstvo. Jeho postavy klamú ostatným, samy sebe a niekedy celé roky predstierajú, že minulosť prestala existovať.

Harry Hole však vie, že minulosť nikdy nezmizne. Možno ju prekryť alebo zostrihať ako nepodarený film, no skôr či neskôr sa vráti.

V Rane z milosti sa vracia s mimoriadnou silou. Kamera možno stále beží, záverečná scéna sa blíži a Harry musí opäť vstúpiť do tmy.

Rana z milosti

Jo Nesbo

Kúpiť na martinuse

The post Jo Nesbø sa vracia s novým prípadom Harryho Holea. Prichádza Rana z milosti appeared first on Martinus.

Určite sa nájdu ľudia, ktorých v online svete ošiaľ okolo Heated Rivalry úplne obišiel. Racionálne si hovorím, zrejme je to tak, žijeme predsa v bublinách. V realite to však cítim úplne inak. Mesiace som pohltená seriálom, knihami, fanúšikovskou komunitou aj hercami, ktorým by minimálne polovica internetu chcela zniesť modré z neba.

Energia fanúšikovskej bubliny 

Strávila som so seriálom a knihami Heated Rivalry sviatky, kamarátom odvtedy poslala tisíc videí, mám ich na pozadí telefónu, videla som každý jeden rozhovor s hercami Connorom Storriem, Hudsonom Williamsom aj autorkou kníh Rachel Reid. A úprimne si prajem, aby sa môj Instagram algoritmus nikdy nezmenil.

Fandíme postavám v knihách, fandíme postavám v seriáli a fandíme charizmatickým hercom, ktorí ešte rok a pol dozadu pracovali ako čašníci, vytrvalo chodili na castingy, mali sny, túžby, talent a čakali na ten správny moment. Fandíme si navzájom aj ako fanúšikovia a občas sa pri tom cítime, akoby sme mali opäť pätnásť a nadšene zbierali obrázky a plagáty obľúbených celebrít z Kamaráta.

Radosť z popkultúry ako náplasť 

Heated Rivalry je popkultúrny fenomén, ktorý nás zachraňuje v časoch, keď nás titulky novín a spoločensko-politické problémy dokážu vtiahnuť do úzkosti. Knihy aj seriál otvorili témy, ktoré sú ľudské, autentické, láskavé a prajeme si, aby bol svet okolo nás nimi zaplnený omnoho viac.

Ako mnohí fanúšikovia, aj ja som najprv podľahla seriálu. No už pri druhej časti som okamžite siahla po knihe a potom som čítala a pozerala na striedačku. Rachel Reid je autorkou knižnej série z hokejového prostredia Game Changers, v ktorej zatiaľ vyšlo šesť kníh. Prvé dve z nich sa zároveň stali predlohou prvej série úspešného seriálu.

Prvá kniha zo série už v slovenčine

Prvá kniha zo série vyšla v slovenskom preklade už v auguste. Nové pravidlá hry približujú príbeh Scotta Huntera a baristu Kipa Gradyho, ktorých stretnete aj v úspešnom seriáli. Kniha vyšla vo vydavateľstve Ikar s krásnou oriezkou a teraz sa už tešíme na pokračovanie. Druhá kniha zo série, Spaľujúca rivalita (Heated Rivalry), vychádza v slovenskom preklade už o pár dní.

Nové pravidlá hry

Rachel Reid

Kúpiť na martinuse

Queer láska v hokejovom svete

Hlavnými postavami v seriáli sú hokejisti Ilya Rozanov a Shane Hollander, ktorí sú na ľade najväčšími rivalmi. Rivalita medzi nimi však vydrží asi do momentu, kým medzi nich nevstúpi túžba. Okrem Ilyu a Shana spoznáte v seriáli aj príbeh lásky hokejového kapitána Scotta Huntera a baristu Kipa Gradyho.

V seriáli aj v knihách, sledujeme všetko, čo sa deje v živote úspešných športovcov, keď sa rozhodnú tajne stretávať v prostredí, ktoré od nich očakáva predovšetkým súťaživosť a rivalitu na ľade, no pre queer lásku nemá pochopenie. Namiesto toho sa zamotávajú hlbšie a hlbšie do citov, ktoré na tejto ceste prekvapia aj ich samých.

Zraniteľnosť hlavných postáv

Knihy zo série Game Changers obsahujú veľa spicy scén (preto sú odporúčané čitateľom od 18 rokov) a veľa ich nájdete aj v seriáli. No nie je to ani zďaleka všetko, čo príbeh definuje. Pikantné momenty sú tu jednou z foriem komunikácie a zároveň priestorom, kde sú postavy autentické, zraniteľné a úprimné. Sú to športovci, ktorí vás behom jednej scény namotivujú ísť do fitka a zároveň vás ubezpečenia, že mať emócie, túžby a vyjadriť slzami zraniteľnosť je (hot) a úplne v poriadku. 

Seriál, ktorý vznikol v Kanade ako nízkorozpočtový projekt a natáčal sa približne tridsať dní, dnes láme rekordy. Priniesol príbeh, o ktorom sme mnohí ani netušili, že ho tak veľmi potrebujeme. Ešte väčšou senzáciou však je, že môžeme doslova pred očami sledovať zrod dvoch hereckých talentov, o ktorých ešte pred pár mesiacmi nikto nepočul, no dnes im tlieska celý svet.

Chémia v knihe, seriáli aj mimo kamier

Takmer každý rozhovor s Connorom Storriem a Hudsonom Williamsom prináša opakovane tú istú otázku. Ako je možné, že majú medzi sebou takú silnú chémiu pred kamerami aj mimo nich? Pred natáčaním sa vôbec nepoznali, no veľmi rýchlo sa z nich stali blízki priatelia a do každej jednej interakcie prinášajú energiu, ktorú fanúšikovská bublina nadšene absorbuje.

Spaľujúca rivalita

Rachel Reid

Kúpiť na martinuse

Čo ďalšie si prečítať? 

Už teraz je isté, že seriál bude pokračovať ďalšou sériou. Kým však budeme čakať, oplatí sa prečítať aj knihu Long Game, ktorá vyšla zatiaľ iba v angličtine. Mňa bavila dokonca viac než Heated Rivalry. Veľmi sa však teším, že nás čaká aj tretia kniha Unrivaled o Ilyovi a Shanovi, ktorá vyjde budúci rok.

Ak by ste mali chuť na knihy z hokejového prostredia, nájdete ich v tomto výbere. Mňa však na knihách Rachel Reid najviac bavila queer láska, zraniteľnosť a túžba. Ak vás baví práve to, ja som to našla v knihách Píseň L od Veroniky Opatřilovej, Dosť bolo lží od Philipa Bessona, v Speve o Achillovi od Madeleine Miller a aj v knihe Swimming in the dark od Tomasza Jedrowskeho. A ak by ste všetky tieto témy chceli ešte so štipkou romantasy, Wolfsong je stávka na istotu. 

🔖 Čo čítať po tom, ako ste dopozerali Heated Rivalry?

🔖 Knižné dúhové príbehy

🔖 Knižné hity z BookToku

Článok nájdete aj občasnom newsletteri notes & altitudes našej kolegyne Simony Lichej, alias @simlychee.

The post Séria Game Changers: Prečo nás tieto queer príbehy pohltili appeared first on Martinus.

Na našom webe začíname označovať knihy, pri tvorbe ktorých bola využitá AI. Dve hlavné výzvy: nie vždy dokážeme jej použitie odhaliť, a ani to použitie nie je jednoduché áno/nie. Hranice, v ktorej fáze tvorby je využiť umelú inteligenciu OK a či vôbec, stále nie sú vyjasnené.

Ako Martinus nevidíme do procesu tvorby knihy a tak sa zvyčajne vieme spoliehať len na to, či použitie AI prizná samotný vydavateľ či autor. (Pri výbere na stoly má náš cit mať, samozrejme, silné miesto. Avšak na webe by sme si nedovolili niečo označiť ako AI generované len preto, že sa nám to ako AI generované javí. A týka sa to nielen ilustrácií, ale aj obálok a samotných textov či prekladov, kde je to neraz prakticky nemožné odhaliť – a pritom sa to už dlho deje.)

V ponuke máme a budeme mať stovky tisíc kníh, medzi ktorými určite nájdeme množstvo takých, ktoré majú rôzne pozadie vzniku či obsah, s ktorým nesúznieme. Podobné debaty máme pri kontroverzných knihách. Cesta, ktorú sme si už pred desiatkami rokov zvolili je, že sa snažíme mať najširšiu dostupnú ponuku, keď niekto niečo hľadá – no to neznamená, že každej knihe sa od nás dostane aj rovnakej pozornosti. Naopak, najrôznejšími spôsobmi sa snažíme dávať do popredia tie, ktoré nás chytili za srdce: na stoly v kníhkupectvách, na titulku webu, do Kníh roka, odporúčaniami z očí do očí.

Môže sa pri tom stať, že raz za čas sa medzi takými objaví aj kniha, ktorá by sa nemusela alebo nám ukĺzne? Môže a asi sa stane. Ročne našimi a rukami prejdú nespočetné tisíce titulov. Prepáčte, prosím, ak nebudeme vždy dokonalí.

A odpusťte, ak vám nevieme dať na všetko okamžité a binárne odpovede. Aj pre nás je táto doba niekedy šialene rýchla a meniaca sa. Ďakujeme však, že tie odpovede (a niekedy aj otázky, ktoré si vlastne máme klásť) môžeme hľadať spoločne.

The post O AI V KNIHÁCH appeared first on Martinus.