Čo vidieť v regióne Prešov podľa Milana Bez Mapy

Priletel som klasicky do Košíc z Bratislavy, tam som si vyzdvihol prenajaté auto a mieril rovno do Medzilaboriec, kde som bol aj ubytovaný. Už cestou ma prekvapilo, aká je táto časť Slovenska tichá a zelená, a ešte viac ma prekvapilo, že Medzilaborce sú od Košíc reálne dve hodiny cesty autom, teda oveľa ďalej, než by som na mape čakal.

Čo je Prešov Region Travel Card, aké zľavy ponúka a ako kartu získať

Prešov Region Travel Card je bezplatná mobilná aplikácia, ktorú tento rok spustila Krajská organizácia cestovného ruchu (KOCR) Prešov Region spolu s Prešovským samosprávnym krajom, s podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu SR. Je to prvá karta na Slovensku, ktorá pokrýva územie celého samosprávneho kraja, od Tatier až po Poloniny. Tu je odkaz na stiahnutie.

V aplikácii nájdete zľavy a výhody u desiatok partnerov, od ubytovania cez reštaurácie až po múzeá a wellness centrá, k tomu prehľad aktuálnych podujatí a tipy na výlety podľa toho, kde sa práve nachádzate. Stiahnete si ju zadarmo do telefónu a funguje ako digitálny sprievodca celým regiónom vo vrecku.

Pamätná izba Warhola v Mikovej, odkiaľ sa začal príbeh do Pittsburghu

Trip som začal v Mikovej, malej dedinke, z ktorej pochádzala Júlia Varcholová, mama Andyho Warhola. Prístup k pamätnej izbe je trochu komplikovanejší, treba si pozrieť otváracie hodiny a vopred zavolať na telefónne číslo uvedené na webe, aby prišla pani starostka a urobila vám prehliadku. Počítajte s pol hodinou až tri štvrte hodinou.

Najsilnejším bodom celej izby je dokument slovenskej výtvarníčky Petry Toth, ktorá osobne, fyzicky prešla trasu, po ktorej sa Júlia pred sto rokmi vydala z Mikovej do Pittsburghu, cez Poľsko, Belgicko, prístav Dover, Liverpool a newyorský Ellis Island. Je to pekná zastávka na úvod a určite sa oplatí sa tu zastaviť.

Nedávno som bol na Ellis Island v New Yorku aj ja, tu je odkaz na databázu predkov, ktorí prišli do Ameriky za novým životom. Skúste tam nájsť členov svojej rodiny, je to veľmi zaujímavé.

Monastyr Krásny Brod, kláštor ktorý trikrát zničili a stále stojí

Kúsok od Mikovej som sa zastavil pri monastieri v Krásnom Brode. Pôvodne som si myslel, že ide o jeden z najzachovalejších kláštorov na Slovensku, no keď som si to overoval, zistil som opak. Kláštor, ktorý údajne založil v 14. storočí Teodor Korjatovič, zničili počas svojej histórie trikrát, najprv v roku 1603, potom počas stavovského povstania v rokoch 1703 až 1711, a napokon definitívne v roku 1915 počas prvej svetovej vojny.

Odvtedy z pôvodného chrámu stoja len ruiny, ktorým sa hovorí aj rusnácky Devín. Bazialiáni vedľa nich postavili úplne nový monastier, ktorý vysvätili v roku 2002, a nový chrám z roku 2009. Ja som tam prišiel podvečer a môžem odporučiť práve tento čas, pri západe slnka to tam vyzerá najkrajšie.

• TIP: Na monastyr v Krásnom Brode som si nechal čas tesne pred západom slnka, vtedy je tam podľa mňa najkrajšie.

View this post on Instagram

Čo vidieť v Medzilaborciach

Ubytovaný som bol priamo v Medzilaborciach a hneď v centre ma zaujal veľký, pekný kostol, ktorý mestu dominuje. Mesto ale v skutočnosti žije jednou postavou, Andym Warholom. Práve keď som tam bol, znovu otvorili kompletne zrekonštruované Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, jediné špecializované múzeum tohto umelca v celej Európe.

Vzniklo už v roku 1991 z dvanástich diel, dnes ich má cez štyristo plus ďalších približne stodvadsať od autorov ako Keith Haring, Roy Lichtenstein, Jean Michel Basquiat či Banksy. Obnova trvala tri roky a stála takmer šestnásť miliónov eur, pribudla pri nej aj pochôdzna strecha s amfiteátrom.

Priamo pred budovou stojí veľká plechovka Campbell polievky, presne taká, akú preslávil na svojich obrazoch. A tu je paradox, ktorý mám na takýchto miestach najradšej, sám Andy Warhol nikdy v živote na Slovensku nebol, na východ Slovenska sa nikdy nevrátila ani jeho mama Júlia. Do Ameriky odišla ako mladé dievča a zvyšok života prežila tam.

Socha kniežaťa Laborca v Habure, patróna celého údolia

Keď som si chcel trochu pretiahnuť nohy, odbočil som do neďalekej Habury. Nad dedinou stojí viac ako päť metrov vysoká bronzová socha kniežaťa Laborca od akademického sochára Jána Ťapáka, odhalená v roku 2014. V takmer dvojmetrovom kamennom podstavci je uložená schránka s hlinou zo 106 rusínskych obcí, čo má symbolizovať ich jednotu.

Podľa legendy bol Laborec slovanské knieža, ktoré na prelome deviateho a desiateho storočia prenasledovali starí Maďari, dolapili ho a popravili na brehu rieky Sviržava. Tá odvtedy nesie jeho meno, Laborec, po ktorej sú napokon pomenované aj samotné Medzilaborce.

Východ slnka z rozhľadne Kyčera nad Medzilaborcami

Ráno som si privstal a ešte za tmy vyrazil na rozhľadňu Kyčera nad mestom. Je to asi hodinový výstup lesom, ale oplatí sa, pretože z rozhľadne je pekný pohľad na východ slnka nad celými Medzilaborcami. Rozhľadňa aj cesta k nej sú dobre spravené a príroda okolo je príjemne tichá.

Havaj, slovenská dedinka bez paliem a piesku

Cestou som sa zastavil aj v dedinke Havaj, ktorá je taký lokálny unikát. Meno má úplne náhodou rovnaké ako ostrovy v Pacifiku, prvýkrát sa spomína už v roku 1403, teda dávno predtým, než niekto na Slovensku vôbec vedel, že na druhej strane sveta existuje nejaká Hawaii. O pôvode mena kolujú dve ľudové legendy, obe spájajú slovo s maďarským výrazom pre maslo. Ak niekto z vás nemá na letenku na tichomorské ostrovy, aspoň na fotku so značkou Havaj sa dá dostať aj takto.

Údolie smrti, miesto najťažších tankových bojov na Dukle

Najviac ma z celého výletu zasiahla návšteva Údolia smrti. V údolí potoka Kapišovka, medzi obcami Kapišová, Kružľová a Nižná Písaná, sa v dňoch 25. až 27. októbra 1944 odohrali najťažšie tankové boje celej Karpatsko duklianskej operácie. Historici hovoria o približne jedenásťtisíc padlých vojakoch na oboch stranách, z toho okolo päťtisíc príslušníkov Červenej armády.

Miestna legenda hovorí, že sa potok vtedy sfarbil od krvi do červena. Dodnes tu pozdĺž cesty stoja rozmiestnené tanky, ktoré pripomínajú útočiacu tankovú rotu, a pri vjazde do údolia je veľký nápis ÚDOLIE SMRTI, ktorý pripomína hollywoodske vrchy. Je to silný zážitok a dobrá pripomienka, že pre niektorých ľudí v Európe sú tanky bežnou súčasťou dňa aj v roku 2026.

Opálové bane na Slovensku

Poslednú zastávku môjho výletu tvorili opálové bane pri obciach Zlatá Baňa a Červenica, ktoré patria medzi najstaršie opálové bane na svete. Ťažba tu skončila v roku 1922 a verejnosti sa podzemie otvorilo znova až v roku 2015, po takmer stotich rokoch ticha. V štôlniach je celoročne stála teplota len okolo štyroch až šiestich stupňov, preto naozaj odporúčam vziať si mikinu. P

ráve odtiaľto pochádza najväčší nájdený opál na svete s menom Harlekýn, ktorý dnes leží v prírodovednom múzeu vo Viedni, a opály z Dubníka mala aj vo svojej korunovačnej tiare kráľovná Viktória. Vstup treba kúpiť vopred online a parkovanie pri bani je platené.

• TIP: Do opálových baní som si musel kúpiť lístok vopred cez internet a zobral som si so sebou mikinu, v štôlni je totiž celý rok len pár stupňov.

Celý výlet mi vyšiel aj s počasím, čo pri septembri na východe nie je vždy samozrejmosť, a som za to rád. Najviac ma ale prekvapilo, koľko miest na východe Slovenska som predtým nepoznal, a aký je ten kraj rozmanitý, od pop artu cez rusínske dediny až po vojnovú históriu a opály pod zemou. Som rád, že som spoznal túto časť Slovenska, v ktorej som predtým nikdy nebol aj vďaka Prešov Region Travel Card.

Región Prešov pokračuje aj na Šariši a v Bardejovských Kúpeľoch

Medzilaborce a Horný Zemplín sú len jeden kút regiónu Prešov. Rovnako k nemu patrí aj hrad Šariš vo Veľkom Šariši, ktorý má v regióne najviac veží a bášt, jaskyňa Zlá diera pri Lipovciach, súkromná jaskyňa v dolomite s vlastným charakterom, kaštieľ v Krivanoch, ktorý si obec postupne opravuje, Čergov s telesilou na Lysú a novým náučným chodníkom, a napokon Bardejovské Kúpele so skanzenom a liečivými prameňmi spolu s historickým jadrom Bardejova pod ochranou UNESCO. Ku každému z nich čoskoro pribudne aj samostatný článok.

Cestu po regióne Prešov mi sprostredkovala Krajská organizácia cestovného ruchu (KOCR) Prešov Region. Projekt vznikol s finančnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky

Cestujte!

The post Tipy čo vidieť v Regióne Prešov podľa Milana Bez Mapy appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

Do samotnej Trnavy sa pohodlne dostanete vlakom, rovnako ako do Smoleníc. Väčšinu miest, ktoré tu opisujem, dokonca nepotrebujete auto vôbec, v lete totiž premáva bezplatná kyvadlová doprava na trase Trnava, Dolná Krupá, ďalšia vedie z vlakovej stanice cez jaskyňu až do Smoleníc, a celkom nová je linka Cífer, vlaková stanica, Voderady.

Spal som v Apartments 1620yr priamo v centre Trnavy, čo sa na kombináciu vlaku a kyvadlovej dopravy ukázalo ako výborná základňa. V minulosti som skúšal aj ubytovanie priamo v kaštieli vo Voderadoch, takže ak chcete spať bližšie k parku než k mestu, aj to je možnosť. Raňajky som mal v Synagóga Café, kúsok od centra, ešte pred tým, než som sa pustil do prehliadky mesta. Tu nájdete moje tipy na výlety v okolí Trnavy.

Tipy na výlety v okolí Trnavy podľa Milana Bez Mapy

Vinárstvo Terra Parna v Suchej nad Parnou

Prvá zastávka bola už tradične degustácia vo vinárstve Terra Parna v Ružovej doline pri Suchej nad Parnou. Vinicu tu v roku 2003 založil otec Jožo, prvé víno urobil v rokoch 2006 a 2007 a budovu vinárstva skolaudovali v roku 2008. Dnes to vedú dve z jeho troch dcér, jedna vyštudovala viticultúru a robí degustácie, druhá študovala Luxury Branding & Fashion v Grenobli. Spolu majú takmer 8 hektárov, vinicu Mladá hora vysadili v roku 2014.

Prvé, čo som si všimol pri príchode, bola vežička s krížom, ktorú by si každý pomýlil s kaplnkou. Nie je. Je to vodojem, ktorý tu kedysi postavil mních, keď pozemky patrili reholi s letným sídlom.

V tridsiatych rokoch si tu trnavskí páni stavali letné vily, podľa jedného zo susedov preto, lebo Trnava vtedy nemala kanalizáciu a v lete v meste zapáchalo. Miestni im obhospodarovali vinice, stáli tu tri viechy a jedna kaviareň, U Viežličiek.

• TIP: Prečítajte si tiež môj článok s tipmi kam v Trnave na degustáciu vína.

Hlavnou odrodou je Modrý Portugal, ktorý otec vybral tak, že sa spýtal miestnych babičiek, čo sa tu darí. Za socializmu sa réva preťažovala a víno vychádzalo vodnaté, odtiaľ jeho zlá povesť, ktorá mu zostala dodnes, aj keď s tým samotná odroda nemá nič spoločné. Genetické testy mimochodom nenašli žiadnu zhodu s portugalskými odrodami, jediná stopa vedie k rakúskemu princovi z Bad Vöslau, ktorému údajne poslali odrezky portugalskí pestovatelia.

Pri degustácii som sa dozvedel aj vec, ktorú by som nečakal, starý rizling rýnsky vie voňať po benzíne alebo naftalíne, spôsobuje to látka, ktorá sa v hrozne tvorí pri veľkom slnku. Niektoré ročníky zase ovplyvnili lienky, ktoré sa v hrozne pri zbere nestihli oddeliť a vínu dodali typickú horkosť. Zaujala ma aj vec, ktorú väčšina ľudí netuší, ich sekt kvasí druhýkrát priamo vo fľaši, kým bežné prosecco kvasí druhýkrát vo veľkom tlakovom tanku, čo je zásadný rozdiel v tom, ako bublinky vzniknú.

Vinárstvo pozná aj rozdiel medzi skutočnou a falošnou barikou, dubový sud za 500 eur a viac dáva vínu mikrooxidáciu a obrusuje taníny, kým hoblinky v nerezovom tanku sú len lacná náhrada. Zber je celý ručný, budovu postavili priamo vo vinici, aby hrozno nemuselo nikam cestovať a neoxidovalo. Sauvignon 2025 vyšiel mimoriadne aromatický, pretože hrozno počas zberu chladili v mraziarenskom kamióne.

Najviac ma zaujal ich ľadový zber Alibernetu, hrozno nechávajú visieť až do prvého mrazu pod mínus sedem stupňov, keď má okolo 300 gramov cukru. V jednom daždivom ročníku im celá úroda zhnila, z posledných zachránených fliaš sa dostali fľaše aj do anglických reštaurácií s michelinskou hviezdou. Miestni vinári tu mimochodom nevnímajú ako konkurenciu suseda o pár vinohradov ďalej, ale zahraničné víno na kartách reštaurácií a fľaše, ktoré sa tvária ako slovenské, hoci vzniknú z cisterny dovezenej odniekiaľ z juhu.

Pripomenulo mi to trochu vinársky región Valle de Uco v argentínskej Mendoze, kde sa robí malbec, len tunajšia verzia je menej masová, a páči sa mi, ako je tu všetko blízko seba, na rozdiel od Mendozy, kde je z jedného vinárstva do druhého poriadny kus cesty.

• TIP: Degustáciu som mal vopred dohodnutú, čo sa ukázalo ako dobrý ťah, večere vo vinici bývajú vypredané mesiace dopredu. Odporúčam aj ich legendárne vianočné brunche.

Golf Trnava a footgolf s vínom z Terra Parna

Súčasťou výletu je aj Golf Trnava, areál na ľavej strane za oddychovou zónou Kamenný Mlyn, cestou smerom na Biely Kostol. Vyskúšal som si tam odpaly na tréningovej ploche, krytej aj vonkajšej. Najviac ma prekvapila novinka spred pár týždňov, radarový systém, ktorý zaznamená každý úder, trajektóriu, vzdialenosť, výšku aj rýchlosť loptičky, dá sa to sledovať aj cez mobil alebo tablet priamo na mieste.

Pre deti je tu umelý putting green a nová vstupná brána, areál kosí robotická kosačka, ktorá bez problémov ide aj do vody. V bare majú menu, ktoré si požičiava golfové skóre, hamburger Birdie, teda chili burger, je typickým príkladom. Podávajú tu aj vína z Terra Parna, Veltlínske zelené, Sauvignon Blanc, červený Modrý Portugal aj Prosecco, vrátane nealkoholického, predtým mali inú značku a práve prechádzajú na túto vinicu.

Trnava je skôr futbalové mesto, patrí Spartaku, a footgolf tu vnímajú trochu ako „marketingový“ šport, aj keď Slovensko má vo footgolfe majsterku sveta.

Anglický park kaštieľa vo Voderadoch

Neskôr som sa presunul do parku pri kaštieli vo Voderadoch. Grófi Zichyovci si ho v roku 1794 nechali prerobiť z francúzskej záhrady na anglický, takzvaný sentimentálny park, ktorý mal v návštevníkoch vyvolávať pocity tajomna a opustenosti. Ide skutočne o prvý park tohto typu na Slovensku, autorom bol nemecký záhradný architekt Bernhard Petri, vtedy len 24 ročný.

Typickými prvkami sú falošná rytierska zrúcanina, umelá jaskyňa, obelisk s latinským nápisom na počesť Petriho a čínske pagody, ktoré do parku doplnil neskorší majiteľ Jozef Zichy, veľký cestovateľ. Prešiel Egypt, Arabský polostrov, juh Indie po mori, Malajziu, Indonéziu, Japonsko, Čínu, Mongolsko a vrátil sa cez Rusko, a to, čo videl, preniesol priamo do architektúry parku.

Jazerá tu kedysi napájal náhon z mlynského kanála potoka Gidra samospádom, dnes prirodzený prítok vyschol a voda obieha na čerpadlo. Dalo sa v nich aj plávať, boli tu prezliekarne a na ostrov sa dalo dostať len loďkou, my sme si to vyskúšali úplne spontánne, bez toho, aby sme to plánovali.

Pri jazere stojí aj rekonštruovaná vodná veža, takzvaná pustovňa, ktorá kedysi ukrývala čerpadlo na zavlažovanie a dnes je zrekonštruovaná pomocou 3D tlače, čo je aj na Slovensku stále dosť veľká vzácnosť. Počas socializmu tu fungovala poľnohospodárska škola, kurín a maštale, po revolúcii si jeden súkromník postavil dom priamo do falošnej zrúcaniny, s oknami a žalúziami. Dnes park intenzívne obnovuje rodina Bohdalovcov už dva až tri roky, čo je príjemný kontrast oproti neďalekej Dolnej Krupej, kde je park v rukách štátu a obnova sa naťahuje kvôli byrokracii.

• TIP: V lete tu robia grilovačky priamo v kaštieli na terase, dajú sa rezervovať online, a na Vianoce mávajú degustačnú večeru. Ja som skúsil tú letnú grilovačku a bol to veľmi vysoký gastronomický zážitok.

Medolandia a ružová záhrada grófky v Dolnej Krupej rozhodne patrí medzi tipy na výlety v okolí Trnavy

Medolandia je zážitkový areál medovinárne Apimed v Dolnej Krupej. Pozemky, kedysi zničené zvyšky grófskej destilérie, od ktorých zostal len komín, kúpili v roku 2016 a zo 14 zrúcaných budov spravili ružovú záhradu s 2500 ružovými kríkmi a 250 odrodami.

Záhrada je venovaná grófke Márii Henriete Chotekovej, poslednej obyvateľke miestneho kaštieľa. Rozárium tu začala budovať začiatkom 20. storočia a naozaj išlo o jedno z najväčších v Európe, podľa katalógu z roku 1926 malo 5000 odrôd, o tri roky neskôr už 6000. Sama zbierala takmer kompletný sortiment starých ruží a niektoré si aj sama vyšľachtila.

Zaniklo postupne, počas hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch, grófka sama zomrela v roku 1946 priamo v Dolnej Krupej. Po vojne prešiel majetok na štát, pozemky sa rozparcelovali a dnes tam stoja domy, kaštieľ patrí Slovenskému národnému múzeu.

Kaštieľ vo svojej dnešnej podobe postavili Brunsvikovci v roku 1822, jedna z Brunsvikových dcér sa vydala za Choteka, odtiaľ zmena priezviska. Beethoven sem chodil učiť klavír dcéry Brunsvikovcov, preto sa Dolnej Krupej hovorí dedina hudby a ruží a v parku má hudobný záhon s ružami venovanými Vivaldimu, Puccinimu a Straussovi.

Pri prehliadke som sa dozvedel aj to, ako presne sa ruže strihajú. Odrezáva sa len odkvitnutá kvetina, tesne nad prvým päťlístkovým listom, o pár milimetrov vyššie list očernie, nižšie nevyženie nový výhonok, takto kvitnú od júna do septembra alebo októbra. Na medovinu je to naopak, strihajú sa najkrajšie kvety, ručne sa oberajú lupienky a tie sa potom týždne máčajú v medovine, ktorá po grófke nesie jej meno. Preto si myslím, že toto miesto musí byť zaradené medzi tipy na výlety v okolí Trnavy.

Medovinu tu robí rodina Kudlačovcov, tvrdia, že do roku 2004 nikde na svete neexistovali odrodové medoviny, len bylinkové alebo korenené, kým pán Kudlač na med neaplikoval logiku vína. Všetok med je slovenský, od asi 150 zazmluvnených včelárov, ktorých si predtým, než im med kúpia, aj fyzicky navštívia a nechajú urobiť laboratórne vzorky. Najvzácnejší je lesný med, nie je každý rok a len v konkrétnych oblastiach, gaštanový je zase jeden z najlepších, ale v príliš malom množstve na to, aby ho nakupovali v tonách, ako to robia s ostatnými.

• TIP: Vstup do areálu vyjde na približne 4,50 až 5 eur v sezóne, mimo sezóny je voľný, ružová sezóna je v lete, medovinová a medovníková v zime.

Trnava, mesto, ktorému hovoria Malý Rím

Druhý deň som si dal riadenú prehliadku centra s miestnym sprievodcom v dobovom kostýme, prehliadky sú zadarmo, Región Trnava – Oblastná organizácia cestovného ruchu (oficiálne Trnava Tourism) ich organizuje s podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu. Trnava má v rámci hradieb 8 kostolov a 2 synagógy, čo je pri jej veľkosti jedna z najvyšších hustôt sakrálnych pamiatok na Slovensku.

Prezývke Malý Rím sa väčšinou pripisujú práve tie kostoly, ale skutočný dôvod je iný. Keď v roku 1543 Turci obsadili Ostrihom, sídlo ostrihomského arcibiskupa, presunul sa arcibiskup s celou kapitulou dočasne do Trnavy. To dočasné riešenie vydržalo takmer 300 rokov, arcibiskupstvo sa vrátilo do Ostrihomu až v roku 1820. Počas tých troch storočí tu postavili päť z ôsmich kostolov, ktoré dnes v meste stoja.

Najvýznamnejšia je Bazilika svätého Mikuláša, postavená na prelome 14. a 15. storočia na mieste staršieho románskeho kostola, jej stavbu financovali aj panovníci Ľudovít I. Veľký, Žigmund Luxemburský a Albrecht Habsburský. Stala sa dočasnou katedrálou a najdôležitejšou stavbou vtedajšieho Uhorska. Vedľa nej dodnes chátra bývalý renesančný arcibiskupský palác, bez využitia už asi desať rokov, časť schodiska je z bezpečnostných dôvodov uzavretá. Tu sú moje tipy čo vidieť v Trnave.

Vnútri baziliky je krypta s pochovanými arcibiskupmi a jeden z najstarších organov v meste, stále funkčný. Na hlavnom oltári visí zázračný obraz Panny Márie zo 13. storočia, podľa dobových svedectiev sa na ňom v rokoch 1663 a 1708 objavili krvavé slzy, počas tureckých vpádov aj počas kuruckého povstania, a mesto v oboch prípadoch podľa legendy uniklo pohrome.

V roku 1710 počas moru mesto sľúbilo výročnú obetu, ak ho Panna Mária ochráni, zmluva sa vraj zachovala dodnes ako dokument a v meste vtedy nikto nezomrel.

Sobotné trhy na námestí v Trnave

Trnava má vlastnú tradíciu aj mimo pamiatok, v piatok a sobotu ráno je na námestí trh, a práve ten mi napokon sadol najviac zo všetkého. Nejde tam len o jedlo, je to miesto, kde sa buduje komunita a to, čomu sa hovorí genius loci, ľudia sa tu poznajú, zastavia sa na kus reči, a presne to mestu, akým je Trnava, sedí. Ak hľadáte tipy na výlety v okolí Trnavy, ste správne.

Aktivity Regiónu Trnava sú realizované s finančnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu.

Cestujte!

The post Tipy na výlety v okolí Trnavy podľa Milana Bez Mapy appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

Prečo? Najmä v tých štátnych dostanete brigádničku, ktorá sa naspamäť naučila jednoduchý text o tom, že tento stalaktit vyzerá ako žirafa, tamten ako sloník, a želajte si tri želania, princezná Esmeralda vám ich splní. Idete po osvetlenom chodníku medzi zábradliami a o hodinu neviete povedať, čo ste sa vlastne dozvedeli. Žiadna pridaná hodnota, nula informácií. Ale…

Návšteva jaskyne Zlá diera na Šariši

A potom je tu návšteva jaskyne Zlá diera pri Lipovciach, ktorá je presný opak. Sprevádzala ma jaskyniarka Michaela Pancuráková, učiteľka geografie a chémie, ktorá o tejto jaskyni napísala diplomovú prácu a je jednou z mála slovenských jaskyniarok. Výklad mala taký, že som po štyridsiatich minútach chcel byť jaskyniar.

Samotnú jaskyňu spravuje Rudolf Košč, mimochodom otec speváčky Katky Koščovej, ktorý jej venoval takmer celý dospelý život. Rozdiel medzi človekom, ktorý si odrobí platenú skupinu, lebo za dverami čaká ďalšia, a človekom, ktorý to má ako celoživotné hobby, je v jaskyni cítiť po prvej vete.

Návšteva jaskyne Zlá diera: ako sa tam dostať, otváracie hodiny a vstupné

Kde je jaskyňa Zlá diera a ako sa k nej dostanete autom

Jaskyňa leží nad obcou Lipovce v okrese Prešov, na pomedzí pohorí Bachureň a Branisko, asi tridsať kilometrov od Prešova. Ja som sem prišiel autom, ktoré som mal požičané z letiska v Košiciach, a inak sa sem dostávať neodporúčam, autobusov ide do Lipoviec pár denne. Z Prešova je to necelá polhodina, cesta ide cez Fričovce a Šindliar.

Zaparkoval som na malom parkovisku pri ceste medzi Lipovcami a Lačnovom, odkiaľ je to k jaskyni asi dvadsať minút pešo, chvíľu po lúke a potom lesným chodníkom. Trasa je značená a po ceste sú odpočívadlá aj vyhliadky. Rátajte s tým, že návšteva jaskyne Zlá diera vám aj s cestou od auta zaberie zhruba hodinu a pol.

• TIP: auto som si porovnával cez Discover Cars, kde vidím ponuky viacerých požičovní na jednom mieste. Na východe Slovenska bez auta jednoducho neprejdete to, čo chcete. A tu nájdete lacné letenky do Košíc z Bratislavy, presne tak som letel ja.

Otváracie hodiny a vstupné do jaskyne Zlá diera

Jaskyňa je otvorená od apríla do polovice novembra a nemá pevné časy vstupov, čo je jedna z vecí, ktoré ma prekvapili. Nekupujete si lístok na desiatu a nečakáte v rade. Chodí sa po malých skupinkách podľa toho, kto práve príde, takže čakanie môže byť päť sekúnd aj päťdesiat minút.

Vstupné sa platí až na konci prehliadky a dospelý zaplatí okolo 11 eur (cenu su overte na webe jaskyne Zlej diery). Fotiť a natáčať môžete zadarmo, čo v slovenských jaskyniach roky nebolo samozrejmé.

• TIP: ak idete vo väčšej skupine alebo cestujete zďaleka, návštevu jaskyne Zlá diera by som si overil telefonicky vopred. Prevádzku drží pár ľudí a mimo hlavnej sezóny sa to hodí vedieť.
• TIP: vstup do jaskyne som mal ako novinár zadarmo výmenou za to, že o nej napíšem. Nemá to vplyv na to, čo tu čítate, ale patrí sa, aby ste o tom vedeli.

Čo si vziať na návštevu jaskyne Zlá diera

Vnútri je celoročne sedem stupňov. Vonku bolo v deň mojej návštevy vyše tridsať, takže ten rozdiel som pocítil hneď za vchodom. Zoberte si mikinu alebo bundu a hlavne pevnú obuv, pretože sa chodí po vlhkom kameni. Prilbu dostanete na mieste. Ak máte vlastnú čelovku, vezmite si ju.

Ako prebieha návšteva jaskyne Zlá diera

Prečo jaskyňa Zlá diera nie je osvetlená a svietite si sami

Toto je hlavný rozdiel oproti všetkému, čo poznáte. V Zlej diere nie je elektrické osvetlenie a nie je to preto, že by naň nemali peniaze. Je to zámer. Dostanete prilbu a svietite si buď tradičnou jaskyniarskou karbidkou, alebo vlastným svetlom. Vidíte presne to, kam posvietite, a nič viac.

Základná trasa má okolo tristo metrov a trvá približne štyridsať minút, celá jaskyňa má vyše šesťsto metrov a klesá do hĺbky viac než päťdesiat metrov. Pre otrlejších je pripravená dlhšia trasa v jaskyniarskom obleku, ktorá trvá tri a pol hodiny.

Dôsledok je ten, že sa počas prehliadky nesprávate ako divák, ale ako niekto, kto lezie do neznámeho priestoru. To je celý rozdiel medzi jaskyňou a jaskynným múzeom.

Odkiaľ má jaskyňa Zlá diera svoje meno

Meno nie je marketing. Kedysi to bola iba diera v zemi, v ktorej z času na čas zmizol dobytok. Keď pastieri dovnútra hodili kameň, počuli, že padá do väčšieho dutého priestoru. Deti sa strašili tým, že tam bývajú čerti. V šarišskom nárečí sa jej dodnes hovorí Zla džura.

Katarínsky dóm, Jazierko šťastia a pôrodná chodba

Najväčší priestor jaskyne je Katarínsky dóm s priemerom okolo tridsať metrov. Cestou minie každý návštevník Jazierko šťastia, kde si namočíte tri prsty a máte tri želania. Podľa miestnej povesti si mladé dievčatá, ktoré si doň siahnu, nájdu do roka partnera. Beriem to ako folklór, ale funguje to lepšie než akékoľvek zábradlie.

A potom je tu miesto, kde sa skupina rozdelí. Na jednom úseku si vyberáte, či pôjdete po rebríku, alebo úzkym otvorom, ktorému hovoria pôrodná chodba a veľkosťou zodpovedá presne vašej prilbe. Ja som išiel po rebríku, pretože mi to prišlo klaustrofobické, a nehanbím sa za to. Nie je to test odvahy, je to možnosť navyše, a je fajn, keď vám niekto dá na výber namiesto toho, aby vás hnal jedným chodníkom ako všetkých ostatných.

Prečo je Zlá diera dolomitová a nie vápencová jaskyňa

Väčšina slovenských jaskýň vznikla vo vápenci. Zlá diera vznikla v kryhe vápencov a dolomitov a poznáte to aj okom, pretože skala je sivá, nie biela ani smotanová. Rozdiel nie je len estetický, dolomit obsahuje horčík a mení sa tým aj zloženie vzduchu, ktorý v jaskyni dýchate. Jaskyňa je stará približne štyri milióny rokov, čo z nej robí jednu zo starších na Slovensku.

Nad jaskyňou je les a nie polia, takže voda, ktorá sem presakuje, nenesie hnojivá. Vidieť to na drobnom bezfarebnom živočíchovi menom chvostoskok, ktorý tu žije a ktorý sa objavuje len tam, kde je voda naozaj čistá.

Netopiere v jaskyni Zlá diera

Cez zimu tu hibernuje okolo dvestopäťdesiat netopierov niekoľkých druhov, najpočetnejší je podkovár malý. Ak sem prídete na jar alebo na jeseň, je celkom pravdepodobné, že nejakého uvidíte spať priamo nad hlavou.

A tu je dôvod, prečo je dobre, že je táto jaskyňa zamknutá a nie voľne prístupná. Netopier, ktorého v zime zobudíte, spáli zásoby nastriedané na celú zimu a nemusí to prežiť.

Muž, ktorý si k vlastnej jaskyni tridsaťpäť rokov staval cestu

Toto je tá časť príbehu, pre ktorú sa oplatí prísť aj vtedy, keby vás jaskyne nezaujímali. Rudolf Košč je jaskyniar od roku 1980. Keď so svojou skupinou do Zlej diery vtedy vliezli, bola to jaskyňa, ktorú poznal každý v okolí a podľa toho aj vyzerala. Zničená výzdoba a odpad, ktorého odtiaľ vytiahli celé nákladné auto. Zavreli ju. V roku 1990 ju niekto znovu vylomil a ničenie pokračovalo.

Popritom si k nej staval prístupový chodník. Začínal s tajným chodníčkom širokým pol metra, aby naň nikto neprišiel. Materiál mu nosili vo fúrikoch z cesty, tri cesty denne, a bolo treba im platiť a dávať jesť a piť. Dnes je v chodníku okolo tristo metrov betónu, ktorý je schválne zasypaný tak, aby ho nebolo vidno. Schody urobili v roku 1994 a jaskyňu otvoril verejnosti v roku 1999. Drevenú bránu pri vchode a celý areál si spravil sám.

Zaujímavá je aj tá druhá polovica príbehu. Po revolúcii si v Prešove otvoril jeden z prvých súkromných obchodov s potravinami a viedol ho asi desať rokov, kým mu nákupné centrá neodkrojili tržby. Peniaze z obchodu tak roky financovali chodník k jaskyni. Keď dnes rozprávam ľuďom, že Zlá diera je súkromná jaskyňa, väčšina si predstaví biznis. Reálne to bolo naopak.

Koľko jaskýň je na Slovensku sprístupnených a prečo si jaskyňu nemôžete kúpiť

Ako sa dá získať jaskyňa do prenájmu

Toto je vec, ktorú som pred touto cestou netušil, a považujem ju za najzaujímavejšiu informáciu z celého Šariša. Na Slovensku je evidovaných vyše sedemtisíc jaskýň a sprístupnených je približne dvadsať. Trinásť z nich prevádzkuje Správa slovenských jaskýň, teda štát, a zvyšok majú v správe iné subjekty.

Jaskyňu si ale nekúpite. Jaskyne sú na Slovensku majetkom štátu a to, čo sa dá získať, je nájom. A nedostane ho hocikto. Musíte byť aktívny jaskyniar s pätnástimi rokmi praxe a členstvom v Slovenskej speleologickej spoločnosti. Nie firma, nie investor, nie človek so zámerom podnikať. Konkrétny človek s konkrétnou históriou. Papierovanie okolo toho trvá roky, v jednom prípade sa na podpis ministra čakalo celú dekádu.

Čo sa stane, keď správca skončí

A tu prichádza tá časť, ktorá ma na tom zaujala najviac. Ten nájom sa nededí. Nie je to majetok, ktorý po vás niekto prevezme. Je to poverenie viazané na konkrétnu osobu, a keď tá osoba skončí, jaskyňa sa zatvára.

Nie je to teória. Krásnohorská jaskyňa v Slovenskom krase, kde stojí Kvapeľ rožňavských jaskyniarov vysoký 32,6 metra, jeden z najväčších kvapľov na svete, bola dve desaťročia v súkromnom prenájme. Fungovala rovnako ako Zlá diera, bez osvetlenia, v jaskyniarskom výstroji, po rebríkoch a lanových traverzoch. Keď súkromná správa skončila, jaskyňu prevzal štát a odvtedy je zatvorená. Prehliadková trasa je z dreva, ktoré už nespĺňa bezpečnostné normy, na generálnu rekonštrukciu treba peniaze a tie sa zatiaľ nenašli. Jaskyňa zapísaná v UNESCO je roky bez návštevníkov.

Rudolf Košč má cez sedemdesiat a nástupcu si podľa vlastných slov musí vychovať mimo rodiny, pretože dcéry sa vybrali umeleckým smerom. Toto nie je príbeh o jaskyni. Toto je príbeh o tom, ako krehko na Slovensku držia veci, ktoré ťahá jeden človek. Preto by som sem šiel radšej teraz než o desať rokov.

Oplatí sa návšteva jaskyne Zlá diera?

Ak čakáte katedrálu s farebnými svetlami a stalagmitom v tvare sloníka, choďte inam. Zlá diera nie je najkrajšia jaskyňa na Slovensku a ani sa ňou netvári. Je to menšia jaskyňa, v ktorej si svietite sami a v ktorej máte štyridsať minút pocit, že ste sa pripojili k jaskyniarskej akcii. Práve preto ju odporúčam.

Jednu vec si ale odpustiť neviem. Počul som tam názor, že propagácia nemá zmysel, že po veľkej reklamnej akcii prišlo za dva dni jedenásť ľudí a že jediné, čo funguje, je spokojný zákazník, ktorý to povie ďalej. Rozumiem, odkiaľ to prichádza, ale nesedí to.

Môj príspevok o tejto jaskyni videlo pol milióna ľudí a desiatky z nich mi napísali, že o tomto mieste netušili a že sa tam chystajú. Nie je pravda, že propagácia nefunguje. Je pravda, že nefunguje reklama, ktorú robí niekto, komu je jedno, o čom hovorí. A z toho vyplýva aj môj záver z celej návštevy jaskyne Zlá diera. Môžem byť aj v tej najkrajšej jaskyni na Slovensku, vždy je to o ľuďoch. Cestujme po Slovensku, ale buďme kritickí, ak chceme, aby to tu bolo na úrovni.

Čo vidieť v okolí jaskyne Zlá diera na Šariši

Návšteva jaskyne Zlá diera sa dá pokojne spojiť s ďalšími zastávkami do jedného dňa, čo som aj urobil. Kúsok odtiaľ je Lačnovský kaňon, dvojkilometrová tiesňava s rebríkmi a reťazami, ktorej miestni hovoria Malý Slovenský raj, so skalou Kamennou babou a šesťdesiatmetrovým Mojžišovým stĺpom.

Na lesnej cestičke k jaskyni je vyhliadková lávka Srdiečko. A priamo v Lipovciach vyviera minerálny prameň Salvator, jedna z najstarších balených minerálok na Slovensku, ktorú pomenoval a začal plniť do fliaš gróf Szakmáry začiatkom 19. storočia. Tu nájdete celý článok s tipmi čo vidieť na Šariši.

Cestujte, Milan Bez Mapy.

The post Návšteva jaskyne Zlá diera na Šariši: Čo vedieť pred zostupom appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

Apritom keď poviete ľuďom v Bratislave, že idete na Šariš, väčšina si predstaví akurát pivo. Irónia, že? Poďme to zmeniť!

Čo vidieť na Šariši počas návštevy a tipy podľa Milana Bez Mapy

Strávil som tu týždeň v najhorúcejšom týždni leta a odchádzal som s jednou vetou v hlave, ktorá sa tiahne celým regiónom. Na Šariši pamiatky zachraňujú konkrétni ľudia. Obec, ktorá si kúpila kaštieľ, hoci vedela, že na dokončenie nemá. Jaskyniar, ktorý na svoju jaskyňu minul polovicu života.

Žena, ktorá sa vrátila zo Švajčiarska k ruine po prarodičoch. Rodina, ktorá znovu rozbehla mŕtvu lanovku z roku 1983. Keď si to raz všimnete, už to na Šariši neprestanete vidieť všade.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Milan Bez Mapy (@milan_bezmapy)

Ako sa dostať na Šariš a koľko dní si na región vyhradiť

Let do Košíc a prenájom auta na letisku v Košiciach

Z Bratislavy som letel do Košíc, pretože autom je to cez pol Slovenska a vlakom ešte dlhšie. Z letiska v Košiciach som mal na Šariš necelú hodinu, do Prešova ešte menej. Auto som si vyzdvihol priamo na letisku a bez neho by som sa po regióne nepohol, pretože väčšina miest, o ktorých píšem nižšie, leží v dedinách, kam ide autobus párkrát denne. Región Šariš je hneď „za rohom“.

• TIP: auto som si porovnával cez Discover Cars, čo je porovnávač cien požičovní, ako to poznáme pri leteckách. Vidím na jednom mieste ponuky viacerých požičovní na tom istom letisku.

Ubytovanie na Šariši

Bývať sa dá v zásade troma spôsobmi a každý má svoju logiku. Prešov som si vybral ako základňu pre západnú a južnú časť regiónu, pretože z neho mám k hradu Šariš päť kilometrov a k jaskyni v Lipovciach necelú polhodinu. Spal som v novom hoteli blízko stanice a s hotelom som bol spokojný, ale s jednou výhradou, ktorú by som si dnes premyslel vopred.

Je to tridsať minút pešo od centra, takže večer, keď som prišiel unavený z terénu, som sa do mesta už nevybral, hoci som chcel. Ak si chcete Prešov aj prejsť, hľadal by som ubytovanie bližšie k Hlavnej.

Kúpele v Bardejove dávajú zmysel, ak sa venujete severu regiónu, ale ubytovanie tam nefunguje ako v bežnom meste, izby si nerezervujete cez veľké portály a prednosť majú kúpeľní hostia. Tretia možnosť je horská chata na vrchu Lysá, kde máte na dosah aj lanovku, aj hrebeňovku.

Koľko dní na Šariši stačí

Za tri dni stihnete hrad, jaskyňu a jeden kaňon a budete mať pocit, že ste videli Šariš. Nevideli. Rátal by som s piatimi až siedmimi dňami, pretože jednotlivé miesta sú od seba dvadsať až štyridsať minút jazdy a väčšina z nich stojí za to, aby ste tam nepribehli na dvadsať minút. V Krivanoch som mal necelú hodinu a dodnes ma mrzí, že som odchádzal uprostred rozprávania.

Čo vidieť na Šariši podľa Milana Bez Mapy

Hrad Šariš vo Veľkom Šariši

Začnem detailom, ktorý vám na mieste nedôjde, kým vám ho niekto nepovie. Keď stojíte na nádvorí hradu Šariš, stojíte na vyhasnutej sopke. Šarišský hradný vrch je kužeľovitý andezitový kopec, pozostatok dávnej sopečnej činnosti, a celý hradný vrch je od roku 1964 národnou prírodnou rezerváciou.

Areál hradu má vyše štyri hektáre a samotná zastavaná plocha presahuje 2,7 hektára, čo z hradu Šariš robí jednu z najrozsiahlejších stredovekých zrúcanín na Slovensku. Prvá písomná zmienka je z roku 1245, pod menom Sarus, a hrad tu stál kvôli obchodnej ceste, ktorá viedla údolím Torysy zo severu na juh. Po bitke pri Moháči z neho Habsburgovci spravili vojenskú pevnosť so stálou posádkou okolo dvesto pešiakov.

Hore stojí donžon, čo je z francúzštiny označenie pre nedobytnú vežu. Múry má hrubé štyri a pol metra a pôvodne mal okolo tridsať metrov. Ešte pred pätnástimi rokmi z neho zostalo asi sedem metrov, dnes je na pätnástich. Podľa miestnych z jeho vrcholu za dobrej viditeľnosti dovidíte do troch krajín a naraz uvidíte šesť ďalších hradných zrúcanín regiónu, medzi nimi Kamenický, Kapušiansky aj Hanigovský hrad. Schodisko je úzke schválne, počítalo sa s bojom muža proti mužovi a výhodu mal ten, kto zhora útočil halapartňou.

• TIP: hrad je prístupný celoročne a v podstate nonstop, sprievodcov som tu našiel od apríla do októbra a cez zimu počas víkendov. V pondelok sprievodcovia nie sú.

Prečo na hrade Šariš nikdy nebola studňa a ako tu získavali pitnú vodu

Toto je otázka, ktorú si na hrade položí málokto, a pritom je z nej vidieť celý stredovek. Na hrade Šariš nie je studňa a nikdy nebola, pretože celý kopec je andezit a voda v ňom jednoducho nie je. Riešili to filtračnými studňami a približne šiestimi cisternami, do ktorých zbierali dažďovú vodu a prečisťovali ju cez uhlie a byliny, ktoré si pestovali priamo na hradnom vrchu. Pod vežou Alžbetka mali vinice, pretože riedené víno bolo bezpečnejšie piť ako vodu. Pilo ho aj služobníctvo a pili ho aj deti.

Druhá vec, ktorá mi tam nedala pokoj. V roku 1660 tu vyletel do vzduchu sklad pušného prachu a podľa miestnej verzie za to mohol vojak, ktorý zaspal na nočnej službe s fajkou v ústach. O dvadsaťsedem rokov neskôr, v roku 1687, hrad vyhorel a už ho nikto neobnovil. Následok vidíte doteraz, aj keď o ňom neviete. Po výbuchu nikto sutinu nevyvážal, takže dnes chodíte po dvoch až troch metroch zásypu. Pod vašimi nohami je kaplnka a obytné domy, ktoré doteraz nikto nevykopal. Prednosť majú hradby, ktoré sa rozpadávajú.

Spájanie hradov regiónu Šariš

Ak si viete naplánovať cestu na konkrétny termín, počas Noci hradných zrúcanín, ktorá býva v polovici augusta, hrady Šariša spájajú svetlom. Je to obnovená stredoveká komunikácia ohňom medzi hradmi, ktoré na seba navzájom vidia.

Rozsvieti sa prvý a každé dve až tri minúty sa pridá ďalší. Robia to už roky a postupne sa pripájajú aj hrady mimo regiónu, napríklad Stará Ľubovňa, Vinné a Plaveč. Keď som o tom počul prvýkrát, napadlo mi, že toto je presne ten typ podujatia, ktorý by v inej krajine mal vlastnú kampaň a autobusy zo susedných miest.

Jaskyňa pri Lipovciach

Poviem to na rovinu. Navštevovať slovenské jaskyne mi často príde ako strata času. Najmä v tých štátnych dostanete sprievodcu, ktorý sa naspamäť naučil jednoduchý text o tom, že tento stalaktit vyzerá ako žirafa, tamten ako sloník, a želajte si tri želania, princezná Esmeralda vám ich splní. Žiadna pridaná hodnota, nula informácií. Chodíte po osvetlenom chodníku medzi zábradliami a o hodinu neviete povedať, čo ste sa dozvedeli.

Jaskyňa pri Lipovciach je presný opak a je to tým, kto vás ňou vedie. Jaskyňu spravuje jaskyniar Rudolf Košč, mimochodom otec speváčky Katky Koščovej, a sprevádzala ma jaskyniarka Michaela Pancuráková, učiteľka geografie a chémie, ktorá o tejto jaskyni napísala diplomovú prácu a je jednou z mála slovenských jaskyniarok. Výklad mala taký, že som po štyridsiatich minútach chcel byť jaskyniar.

Rozdiel medzi človekom, ktorý si odrobí platenú skupinu, lebo za dverami čaká ďalšia, a človekom, ktorý to má ako celoživotné hobby, je v jaskyni cítiť po prvej vete.

K samotnej jaskyni. Je to jediná sprístupnená jaskyňa v celom Prešovskom okrese, otvorili ju v roku 1999 a nie je tu elektrické osvetlenie. Dostanete prilbu a svietite si sami, buď jaskyniarskou karbidkou, alebo vlastnou čelovkou. Vnútri je celoročne sedem stupňov, takže aj pri tridsiatich stupňoch vonku sa oplatí zobrať si mikinu. Základná trasa trvá okolo štyridsať minút a zvládnu ju aj deti.

Jaskyňa nevznikla vo vápenci, ale v dolomite, čo poznáte aj okom, pretože skala je sivá a nie biela, a je stará asi štyri milióny rokov. Cez zimu tu spí okolo dvestopäťdesiat netopierov. Miestni ju kedysi brali ako obyčajnú dieru v zemi, v ktorej z času na čas zmizol dobytok, a deťom hovorili, že tam bývajú čerti.

Na konci si vyberáte. Buď idete po rebríku, alebo úzkym otvorom, ktorému hovoria pôrodná chodba a veľkosťou zodpovedá vašej prilbe. Ja som išiel po rebríku, pretože mi to prišlo klaustrofobické, a nehanbím sa za to. Čo si ale odnášam z celej návštevy, je iná vec. Môžem byť aj v tej najkrajšej jaskyni na Slovensku, vždy je to o ľuďoch.

• TIP: jaskyňa je otvorená od apríla do polovice novembra a nemá pevné časy vstupov. Chodí sa po skupinkách, takže čakanie môže byť päť sekúnd aj päťdesiat minút. Zavolajte dopredu.
• TIP: od parkoviska pri ceste medzi Lipovcami a Lačnovom je to k jaskyni asi dvadsať minút pešo, kúsok po lúke a potom lesným chodníkom.

Lačnovský kaňon a vyhliadka Srdiečko: trasa, parkovanie a čo cestou uvidíte

Kúsok od jaskyne leží Lačnovský kaňon, ktorému miestni hovoria Malý Slovenský raj. Tiesňava má približne dva kilometre, vyhĺbil ju Lačnovský potok a v niektorých úsekoch sú kovové schody, rebríky, lávky a pomocné reťaze. Nie je to náročné, ale nie je to ani prechádzka po asfalte. V skale uvidíte obrie hrnce, čo sú diery, ktoré nevyvŕtal človek, ale voda vírením dokola po stáročia.

Najznámejšia je skala Kamenná baba, ktorá pripomína ženu s dieťaťom v náručí. Povesť hovorí, že to bola macocha, ktorá chcela nevlastné dieťa zhodiť zo skaly a skamenela skôr, než to stihla. Celá národná prírodná rezervácia je od roku 1964 pomenovaná po nej. Ďalej v kaňone stojí šesťdesiatmetrový Mojžišov stĺp a skalné okno Vrátnica. Na lesnej cestičke smerom k jaskyni je ešte vyhliadková lávka Srdiečko, oceľový nosník vsadený medzi dve skalné bralá.

• TIP: parkoval som v Lipovciach pri futbalovom ihrisku, odtiaľ vedie do kaňonu drevená brána a značka. Parkovisko je platené cez QR kód. Kaňon a jaskyňu sa dajú spojiť do jedného dňa, urobil som to tak.

Minerálny prameň Salvator v Lipovciach

V katastri Lipoviec je zdokumentovaných šestnásť minerálnych prameňov a jeden z nich pomenoval gróf Szakmáry začiatkom 19. storočia Salvator, teda Spasiteľ. Zároveň ho začal plniť do fliaš a rozvážať, takže patrí k najstarším baleným minerálnym vodám na Slovensku.

V roku 1880 dostali tieto pramene od uhorskej vlády vyhlásené ochranné pásma, čo v tom čase nebolo bežné. V prvej polovici 19. storočia boli Lipovce kúpeľným miestom, kam chodila liečiť sa šľachta z celého prešovského okolia.

Lanovka na Lysú na Čergove

Sedačková lanovka na Lysú je z roku 1983 a takmer dvadsať rokov bola prakticky mŕtva. Predchádzajúci majitelia ju dali dokopy a spustili, ale s načasovaním, ktoré by som neprial nikomu. Stavať začali v auguste 2021 a k prvému januáru mali hotovú lanovku, zasnežený svah aj prevádzku. Vzápätí prišiel covidový zákaz, nakoniec stredisko predali. Dnešní prevádzkovatelia ho rozbiehajú znova a najväčší problém nie je propagácia, ale to, že ľudia z okolia stále nevedia, že lanovka zase chodí.

Hore sa dá vyjsť aj pešo, najkratšou trasou asi za štyridsaťpäť minút, ja som išiel lanovkou. Z vrcholu vidieť Tatry, Nízke Tatry, na juh až po Kojšovskú hoľu a na sever do Poľska. A stojí tam autobus, ktorý niekto vytiahol na vrchol hory a spravil z neho útulňu so sedením a v zime aj s barom.

Tlačil ho manipulátor, ťahal traktor a posledné metre po tráve ho dotlačil ratrak. Keď som sa pýtal prečo, odpoveď bola jednoduchá. Ľudia sa tu stretávajú zo všetkých strán hrebeňa a potrebovali strechu nad hlavou.

• TIP: v zime jazdí lanovka denne, v lete zatiaľ cez víkendy, otvorené majú od deviatej do osemnástej. Ak idete v skupine od štyridsať ľudí a ohlásite sa vopred, pustia ju aj mimo termínu.
• TIP: na chate aj na vrchole majú pečiatku a vrcholovú knihu. Systém zbierania pečiatok mi funguje ako motivácia úplne inde než akákoľvek zľava, prvýkrát som ho videl v Ushuaii, kde si turisti kupujú pas a nechávajú si doň pečiatkovať, kde všade boli.

Náučný chodník na Čergove s deťmi

Kúsok od lanovky začína náučný chodník dlhý 980 metrov, ktorý bol v čase mojej návštevy starý mesiac. Vznikol z veľmi praktického dôvodu, k chate predtým neviedla žiadna pohodlná cesta pre starších ľudí a pre deti. Celý ide v tieni, čo bolo pri tridsiatich dvoch stupňoch vonku znateľné hneď po pár metroch.

Na tabuliach, ktoré sú čitateľné z oboch strán, je rozpísaný príbeh pastiera Čergova a bosorky, ktorá mu ukradne kotlík. Cestou sú indície s písmenami, z ktorých deti skladajú slovo, a cez víkendy za to dostanú odmenu.

Jazda na koni na Čergove

Ráno pred výstupom na Lysú som si dal vyjazdku na koni po čergovských lesoch a bola to najlepšia hodina celého dňa. Jazdí sa lesom, s výhľadmi, ktoré z auta nemáte odkiaľ vidieť, a cestou sme zastavili aj pri tom autobuse v lese. Kone som riešil cez ranč v obci Červená voda a je to jedna z tých vecí, ktorú si treba dohodnúť vopred telefonicky, nie na mieste.

Turistika na Čergove

Hrebeň Čergova má približne tridsaťpäť kilometrov a vedie cez Veľkú Javorinu, Prihyby až na Minčol. Beží sa tu Čergovský ultramaratón s tridsiatimi dvoma kilometrami a prevýšením okolo 1400 metrov. Ak nechcete hrebeňovku, v starom lome pod Lysou je jednoduchá ferrata, ktorú lezú deti aj ľudia, ktorí sa boja výšok. Medveď tu natrvalo nežije, iba prechádza.

Kaštieľ v Krivanoch a Centrum ľudovej kultúry

Krivany majú dnes okolo 1300 obyvateľov a kedysi tu stálo jedenásť až dvanásť panských dvorov a až jedenásť kaštieľov jedného rodu, Dessewffyovcov. Dôvod je prozaický, panstvá sa delili medzi potomkov, až kým z jedného veľkého majetku nezostalo desať malých, každý s vlastným sídlom. Dnes zostal jeden a patrí obci.

Kaštieľ je renesančný, z prvej polovice 17. storočia, pôvodne obranný, s atikou, strieľňami a dvoma okrúhlymi baštami. Po požiari koncom 18. storočia ho prestavali do klasicizmu a v roku 1863 ho Lájoš Bornemisza dostal ako svadobný dar. V roku 1947 ho rodine skonfiškovali, po revolúcii ho vrátili v reštitúcii a v roku 2000 ho obec kúpila aj s hektárom a pol pozemku.

A teraz to, čo mi tam prišlo najzaujímavejšie. V osemdesiatych rokoch prebehla v kaštieli prestavba, pri ktorej naliali do suterénu štyridsať centimetrov betónu. Betón nedýcha, začal ťahať vodu a púšťať ju do múrov, takže ho pri obnove museli ručne vysekať, vyvoziť von a na to isté miesto navoziť štyridsať centimetrov drenážneho kameňa. Najdrahšia časť obnovy nebola tá stará, ale tá, ktorú tam niekto pridal v dobrej viere.

A ešte jeden detail, ktorý som nečakal. V rokoch 1996 až 2000 tu bola diskotéka, na ktorú chodili ľudia od Košíc aj od Michaloviec.

Vedľa kaštieľa je Centrum ľudovej kultúry so sypancom, kde je expozícia o dorábaní chleba od zasiatia obilia po zomletie múky, krivianska kuchyňa a drevenica z roku 1899, ktorú sem doviezli odinakiaľ. Zastavila ma tu pani zo stacionára pre starkých, že ma sleduje na Instagrame, a chcela sa odfotiť. Šariš nie je turisticky preplnený región a je to na ňom cítiť v každej dedine.

Kto bol Ján Lazorík a prečo sa v Krivanoch koná folklórny festival

Meno, ktoré v Krivanoch počujete každú chvíľu. Ján Lazorík sa narodil v roku 1920 a zomrel v roku 2015, tri týždne pred deväťdesiatimi piatimi narodeninami. Bol učiteľ a popri tom chodil po východoslovenských dedinách s magnetofónom, fotoaparátom a zošitmi a nahrával, čo sa dalo.

Múzeu v Starej Ľubovni po sebe zanechal 12 000 fotografických negatívov, stovky magnetofónových pások a 38 terénnych zošitov. Od roku 1992 vydal dvadsaťštyri kníh, väčšinu z nich v šarišskom nárečí. Celý život presadzoval reformu slovenčiny, chcel z nej odstrániť ypsilon.

V roku 1968 založil v Krivanoch folklórny súbor a postavil tu amfiteáter. Festival, ktorý inicioval, má dnes vyše tridsať ročníkov a v obci ho stále spájajú len s ním. Koná sa vždy druhý augustový víkend a chodí naň okolo tritisíc ľudí. Ja som odchádzal s jeho knihou pod pazuchou, na konci ktorej je slovník šarištiny. Odvtedy viem, že gruľa je zemiak, nálešníky sú zemiakové placky a prepášnik je nezbedník.

Kaštieľ rodu Péchy v Hermanovciach a príbeh grófky, ktorá sa vrátila k ruine

Príbeh tohto kaštieľa sa začal okolo roku 1772 a je to príbeh lásky. František Péchy si pýtal ruku Barbory Bereczkyovej a ona mu odkázala, že príde rada, ale nech jej postaví nový kaštieľ, a nie dole pri potoku, ale na kopci. Starý dal zbúrať a nový postavil na kopci. Keď zomrel, ona mu dala nad hrob postaviť gloriet, umelecký náhrobník, aký na Slovensku takmer nikde inde nenájdete, a o dvadsaťdeväť rokov neskôr ju pochovali v krypte pod ním, vedľa neho.

Dvadsiate storočie bolo k rodine podstatne krutejšie. Posledného majiteľa, Györgya Péchyho, odvliekli v roku 1945 na nútené práce do Sovietskeho zväzu, kde aj zomrel. Jeho manželka smela v časti kaštieľa bývať do roku 1948. Potom tu bola škola a z kaštieľa sa postupne stala ruina bez okien a dverí. V roku 1997 sa sem po rokoch strávených vo Švajčiarsku prišla pozrieť ich vnučka Klára Szakall von Losoncz a rozhodla sa ruinu zachrániť. Desať rokov potom lietala raz za mesiac na sedemdesiatdve hodín a v príručnej batožine si vozila desať litrov horľavého odstraňovača starých náterov, lebo také chemikálie sa tu vtedy nedali kúpiť. Z celého pôvodného zariadenia kaštieľa sa napokon na povale našli len tri veci: rodinná fotografia, polovica taniera z roku 1848 a jedna vidlička.

Areál neslúži ako bežná pamiatka, takže prehliadku si treba dohodnúť vopred, najčastejšie cez ubytovanie v hosťovskom Loveckom dome. Celý rozhovor s ňou a odpoveď na to, prečo na Slovensku kaštiele chátrajú pripravujem.

Kamenický hrad a ďalšie zrúcaniny nad Hornou Torysou

Ak vás chytí zbieranie zrúcanín, na Šariši máte z čoho vyberať. Z donžonu hradu Šariš ich naraz uvidíte šesť a k väčšine sa dá vyjsť pešo.

Kamenický hrad nad Hornou Torysou je jeden z tých, ktoré mi odporúčali miestni, spolu s Hanigovským hradom. Ani na jeden som sa už nedostal, takže si ich nechávam na ďalšiu cestu.

Prečo pamiatky na Šariši zachraňujú jednotlivci

Keď som si po týždni prechádzal poznámky, vypadol mi z nich jeden vzorec. Za každou zachránenou pamiatkou na Šariši stojí konkrétny človek, ktorý sa rozhodol, že to nenechá padnúť. Jaskyniar, ktorý staval chodník tridsaťpäť rokov. Obec, ktorá si kúpila kaštieľ, hoci vedela, že na dokončenie nemá. Žena, ktorá sa vrátila z cudziny k ruine po prarodičoch. Rodina, ktorá znovu rozbehla lanovku z roku 1983. Učiteľ, ktorý celý život nahrával dedinský folklór, aby ho niekto o päťdesiat rokov neskôr mohol počuť.

Šariš bol kedysi bohatý, pretože cez údolie Torysy viedla obchodná cesta zo severu na juh. Preto tu je toľko hradov a toľko kaštieľov. Keď sa obchodné cesty presunuli, peniaze odišli a pamiatky zostali. Dnes je na Šariši viac pamiatok, než ich región dokáže uživiť, a to je celá odpoveď na otázku, prečo polovica z nich vyzerá tak, ako vyzerá. Nie je to nezáujem. Je to matematika.

V jednej veci ale s miestnymi nesúhlasím. Viackrát som počul, že propagácia nemá zmysel, že po veľkej kampani prišlo za dva dni jedenásť ľudí a že jediné, čo funguje, je spokojný zákazník. Rozumiem tomu, ale nesedí to. Môj príspevok o jaskyni pri Lipovciach videlo pol milióna ľudí a desiatky z nich mi napísali, že o tom mieste netušili a že tam idú. Nie je to o tom, že by propagácia nefungovala. Je to o tom, kto ju robí a či o mieste rozpráva niekto, komu ľudia veria.

Bardejov a Bardejovské Kúpele

Sever regiónu si zaslúži vlastný text, pretože Bardejov je zapísaný v UNESCO a Bardejovské Kúpele fungujú úplne inou logikou než zvyšok Šariša. Je tam skanzen, kolonáda s ôsmimi prameňmi, hradby, židovské suburbium a mesto, ktoré patrilo v 15. storočí medzi najbohatšie v Uhorsku. Ak plánujete cestu na Šariš, tieto dve miesta by som k nej pridal a celý Bardejov aj kúpele som spísal sem.

Cestujte, Milan Bez Mapy.

Realizované s finančnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu SR

The post Čo vidieť na Šariši počas návštevy a tipy podľa Milana Bez Mapy appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

Dostanete sa tam vlakom alebo pešo, tretia možnosť neexistuje. A práve táto jedna geografická vec vysvetľuje skoro všetko ostatné, čo vás na Machu Picchu bude štvať alebo prekvapí. Avšak, ani táto zlá dostupnosť nezabránila tomu, aby sa z tohto miesta stal peruánsky Disneyland. Žiaľ.

Moja cesta vyzerala takto:

1. 1. Priletel som do Cusca a prespal tam,
   2. ráno si zobral autobus do Ollantaytamba a odtiaľ vlak do Aguas Calientes.
   3. Tam som spal, ešte pred východom slnka nasadol na autobus hore a Machu Picchu som mal doobeda za sebou.
   4. Popoludní som sa vrátil dole, potúlal sa po dedine, prespal ešte jednu noc a ráno išiel vlakom naspäť do Cusca.

Tu nájdete aktuálne letenky do Peru, kupujte let do Limy a následne si pozrite zvlášť letenku do Cusco, napríklad do JetSmart.

Prečo je návšteva Machu Picchu taká drahá a komplikovaná

Machu Picchu leží v 2 430 metroch nad morom na hrebeni nad kaňonom rieky Urubamba a pod ním je Aguas Calientes, ktorý sa dnes oficiálne volá Machu Picchu Pueblo. Do tejto dediny sa dá dostať len po železnici alebo pešo popri nej. Keď si túto jednu vetu zapamätáte, prestane vás prekvapovať čokoľvek ďalšie.

Podobnú logiku som zažil v Grónsku, kde medzi osadami tiež nevedú cesty a človek sa presúva letecky alebo po mori. Aj tam platí to isté pravidlo: keď je do miesta jediná trasa, cena za ňu nie je otázkou vzdialenosti, ale toho, že alternatíva neexistuje.

• TIP: Železnicu obsluhujú dvaja konkurenční dopravcovia, PeruRail a Inca Rail, a keďže iná cesta neexistuje, ceny sa správajú ako letenky. Ten istý vlak stojí v júli a auguste podstatne viac ako v máji alebo septembri. Proste si ich porovnajte. Ja nie som stávkový guru, avšak môj vlak meškal 6 hodín kvôli zlému počasiu. Pripravte sa na všetko.

Preto majú vlaky aj limit batožiny okolo 5 až 8 kilogramov na osobu a veľký kufor tam jednoducho nedostanete. Preto stojí autobus z dediny hore ku vstupu 24 dolárov spiatočne, hoci ide o osem kilometrov serpentín. A preto sa vstupenky predávajú na presný čas, presný okruh a na meno v pase.

Koľko dní treba na návštevu Machu Picchu a ako na ubytovanie

Rozhodovanie je v podstate jednoduché a stojí na jednej otázke: či chcete byť hore skoro ráno, alebo vám to za to nestojí. Ja som si vybral prespať priamo v Aguas Calientes a považujem to za najlepšie rozhodnutie celej cesty. Vďaka tomu som mohol vstávať do tmy, nasadnúť na autobus ešte pred východom slnka a byť pri bráne skôr, než dorazili prvé vlaky z Cusca. Rozdiel medzi šiestou a deviatou ráno je na Machu Picchu väčší ako rozdiel medzi okruhmi.

Spal som v hoteli Pucara v Aguas Calientes a vybral som si ho výlučne kvôli lokalite v centre dediny, čo dáva zmysel, lebo ráno pri odchode na autobus nechcete nikam pešo blúdiť. Inak je to celkom priemerný hotel a rovnako priemerné sú aj raňajky, hoci s pekným výhľadom. Samotné Aguas Calientes je typická dedina, ktorá vznikla kvôli jednej atrakcii a podľa toho aj vyzerá, ale popoludní po zostupe som ju prešiel celú a ako miesto na jednu noc navyše je úplne v poriadku.

Ak nechcete platiť dve noci dole, dá sa to aj inak. S ranným vstupným turnusom stihnete v ten istý deň aj spiatočný vlak do Cusca a celé to zvládnete ako dlhý jednodňový výlet. Bude to hektickejšie a ráno budete mať za sebou už niekoľko hodín cesty, ale dá sa to. Ja som sa nikam neponáhľal.

• TIP: Vstupenky som si kúpil vopred a bral by som to ako povinnosť, nie ako radu. Kupujú sa výhradne na oficiálnej stránke tuboleto.cultura.pe, sú na meno a pas, neprenosné a nevratné. Najžiadanejšie trasy sa v hlavnej sezóne vypredávajú aj tri až štyri mesiace dopredu.
• TIP: Vlak a vstupný čas som si nastavil s poriadnou rezervou medzi sebou. Ak zmeškáte vstupný čas, máte toleranciu zhruba 30 minút mimo sezóny a 45 minút v sezóne, potom vás už dnu nepustia a peniaze sa nevracajú.

Ako sa dostať na Machu Picchu z Cusca podľa Milana Bez Mapy

Vlak z Cusca na Machu Picchu, ktorý sa začína autobusom

Toto je klasika a išiel som ňou aj ja. V praxi to funguje tak, že z Cusca vás ranným autobusom odvezú do Ollantaytamba a tam prestúpite na vlak do Aguas Calientes. Dopravcovia to volajú bimodálna služba a znie to ako komplikácia, ale mne to prišlo pohodlné a naozaj dobre zorganizované, čo v Peru nie je samozrejmosť.

Autobusová časť trvá zhruba dve hodiny, vlak z Ollantaytamba ďalšiu hodinu a pol až dve. Od januára do konca apríla, teda v období dažďov, priame vlaky z Cusca ani nechodia a trať sa v tom čase udržiava, takže vtedy je bimodálna služba jediná možnosť.

Ceny sa hýbu podľa dátumu a hodiny odchodu. Ekonomické triedy Expedition od PeruRail sa začínajú okolo 35 dolárov za smer, Voyager od Inca Rail zhruba od 60 dolárov. Panoramatické vozne so sklenenou strechou stoja o 30 až 50 dolárov viac a úprimne, výhľad z bežného vozňa je cez veľké okná úplne v poriadku.

• TIP: Lístky som kupoval dopredu a je to hlavná vec, na ktorej sa dá pri tejto ceste ušetriť, lebo cena rastie s blížiacim sa dátumom aj s tým, ako sa vypredávajú lepšie časy. Oboch dopravcov som porovnával podľa hodiny odchodu, nie podľa značky, trasa je rovnaká a vozne podobné.

Cesta na Machu Picchu peši cez Hidroeléctricu a 10 kilometrov popri koľajniciach

Ak vás vlak cenovo odrádza, existuje druhá cesta a je to tá, o ktorej sa medzi cestovateľmi hovorí najviac. Z Cusca ide autobus alebo minivan cez Santa Teresu do stanice Hidroeléctrica, čo je šesť až sedem hodín serpentín cez priesmyk Abra Málaga vo výške vyše 4 300 metrov, jednosmerne zhruba za 12 až 30 dolárov podľa dopravcu. Z Hidroeléctricy sa potom ide 10 kilometrov pešo popri koľajniciach do Aguas Calientes, čo je 2,5 až 3 hodiny takmer po rovine v teplej vlhkej džungli.

Je to lacné, je to fotogenické a pre veľa ľudí je to najzaujímavejšia časť celej cesty. Má to ale tri háčiky. Cesta autobusom je dlhá a plná zákrut, chodíte po aktívnej železničnej trati a musíte dávať pozor na vlaky, a hlavne sa to nedá zvládnuť za tmy. Ak by ste do Hidroeléctricy dorazili neskoro popoludní, ten istý úsek prejde krátky lokálny vlak približne za 35 až 40 dolárov a je to lepšia investícia ako riskovať chôdzu po koľajniciach potme.

Inca Trail a Salkantay, teda treky na Machu Picchu

Ak chcete prísť tak ako kedysi, existuje Inca Trail, štvordňový trek po pôvodnej inckej ceste, ktorý končí príchodom cez Slnečnú bránu. Denne naň smie vyraziť len okolo 500 ľudí vrátane nosičov a sprievodcov, chodí sa výhradne s licencovanou agentúrou, celý február je trasa zatvorená kvôli údržbe a cena sa pohybuje okolo 800 dolárov.

Povolenia sa kupujú aj pol roka dopredu. Lacnejšia a voľnejšia alternatíva je trek Salkantay, ktorý končí práve v Hidroeléctrice a napojí sa na chôdzu popri koľajniciach.

Autobus z Aguas Calientes hore ku vstupu, alebo hodina a pol schodov

Posledný kúsok je vlastná kapitola. Z dediny hore ku vstupnej bráne premávajú autobusy spoločnosti Consettur, ktoré stoja 24 dolárov spiatočne pre cudzincov a jazdia od skorého rána.

Ja som išiel autobusom ešte za tmy a nemusel som nad tým dlho rozmýšľať. Dá sa vyjsť aj pešo po schodoch, trvá to zhruba hodinu a pol, ale v deň, keď som tam bol, predtým pršalo, všetko bolo mokré a to stúpanie mi prišlo príliš strmé na to, aby som takto minul energiu ešte pred vstupom do areálu.

• TIP: Rad na autobus je ráno pred šiestou najdlhší a nikto vás v ňom nepredbehne kúpou drahšieho lístka. Ak chcete byť hore medzi prvými, počítajte s tým, že v dedine musíte byť na nohách skôr, než sa vám bude chcieť. Za mňa to bolo celé chaotické a tie rady neskutočné.

Vstupenky a okruhy na Machu Picchu

Toto je najdôležitejšia časť celého plánovania a väčšina ľudí ju podcení. Návšteva Machu Picchu už nefunguje ako jeden lístok na všetko. Existujú tri okruhy a v nich desať konkrétnych trás, chodí sa jedným smerom a vrátiť sa nedá. Váš lístok vás pustí len na tú trasu, ktorú máte vytlačenú na vstupenke.

• Okruh 1 je panoramatický, je z neho tá pohľadnicová fotka zhora a patrí k nemu aj výstup na Montañu Machu Picchu.
• Okruh 2 je klasika, kombinuje výhľad zhora s prechodom mestskou časťou a pre prvú návštevu je najvyváženejší, preto sa vypredáva ako prvý.
• Okruh 3 je ten dolný, kráľovský. Nedostanete sa z neho na horný vyhliadkový bod, ale prejdete tesne popri stavbách a je jedinou cestou k výstupom na Huayna Picchu, Huchuy Picchu a Veľkú jaskyňu. Ten som dal ja.

Ja som mal dolný okruh a poviem vám vec, ktorú v článkoch o Machu Picchu skoro nenájdete. Na mnohých miestach som stál úplne sám. Machu Picchu nie je preplnené celé. Preplnená je jedna fotka. Davy, o ktorých všetci píšu, sa tlačia na hornej terase pri klasickom zábere a v mestskej časti, teda tam, kam vedú okruhy 1 a 2, a o dvesto metrov nižšie sa ticho vráti.

Najviac sa mi na dolnom okruhu páčil Chrám kondora, ktorý je krásne vidno z chodníčka od Chrámu Slnka. Incký kameň je tam opracovaný tak, že prirodzený skalný útvar dopĺňa vytesanú hlavu vtáka a celé to spolu tvorí kondora s roztiahnutými krídlami. Nie je to socha postavená na mieste, je to skala, do ktorej niekto videl tvar a dorobil zvyšok. Toto je podľa mňa vec, ktorú z hornej terasy nikdy neuvidíte, aj keď máte lepšiu fotku na Instagram.

A ešte jedna vec, ktorú by som spravil inak. Išiel som bez sprievodcu a myslím si, že to bola škoda. Sám si prejdete trasu úplne v pohode, značenie je jasné a stratiť sa nedá, ale bez výkladu vám polovica detailov unikne. Presne pri Chráme kondora som stál a rozmýšľal, čo z toho je náhoda a čo zámer, a odpoveď mi vtedy nemal kto dať.

Ceny v roku 2026 stanovuje ministerstvo kultúry v miestnej mene. Základný vstup pre dospelého cudzinca stojí 152 solov, čo je približne 40 dolárov, trasy s výstupom na horu 200 solov, teda okolo 53 dolárov. Od 1. mája 2026 sa ku každej vstupenke pripočítava ešte konzervačný poplatok SERNANP vo výške 11 solov pre cudzincov. Denné kapacity sú tvrdé, na Huayna Picchu smie ísť len 350 ľudí denne, na Montañu Machu Picchu 400.

• TIP: Pas som mal pri sebe celý čas a nie je to formalita. Kontrolujú ho pri vstupe aj na kontrolných bodoch vnútri a musí ísť o originál, nie o fotku v telefóne. Batoh nad rozmery zhruba 40 x 35 x 20 centimetrov vás bránou nepustia.
• TIP: Keby mi online nezostalo nič voľné, v Aguas Calientes sa denne predáva ešte limitovaný počet vstupeniek na mieste. Beriem to ako plán B, nie ako plán A, program celej cesty by som na tom nestaval.

Výšková choroba v Cusco a listy koky

Toto je najrozšírenejší omyl o Machu Picchu. Ľudia sa boja výšky na ruinách, hoci Machu Picchu leží skoro o kilometer nižšie ako Cusco. Ruiny sú v 2 430 metroch, Aguas Calientes dokonca v zhruba 2 040 metroch. Problém je Cusco, ktoré je v 3 400 metroch, a hlavne spôsob, akým sa doň väčšina ľudí dostane. Priletíte z Limy, ktorá je na úrovni mora, a za hodinu a pol ste o 3 400 metrov vyššie.

Telo z toho nie je nadšené a bolesť hlavy v prvý deň je bežná, takže návšteva Machu Picchu vás výškovo potrápi skôr v Cusco než na samotných ruinách. Ako vedľajší efekt to znamená, že cestou dole do Aguas Calientes sa vám bude dýchať čoraz lepšie.

V každom hoteli vám ponúknu čaj z listov koky a v obchodoch nájdete listy aj cukríky. Vyskúšal som ich, patrí to k miestnej kultúre a nemá to nič spoločné s drogou, alkaloidov je v liste minimum. Tu ale musím byť férový: štúdie zatiaľ nepotvrdili, že by koka výškovú chorobu skutočne predchádzala.

Ja som robil to nudné a známe. Prvý deň v Cusco som si nenaplánoval nič, veľa som pil, jedol ľahko a vynechal alkohol.

• TIP: Listy koky som nechal v Peru a odporúčam to isté. Doma vám nič nevyriešia a v mnohých krajinách vrátane USA ide o zakázanú látku. Suvenír to nie je.

Oplatí sa návšteva Machu Picchu? Môj úprimný záver a prečo mi stačilo len raz

Poviem to na rovinu, aj keď to nie je populárne. Mne stačilo, že som tam bol raz. Machu Picchu je pre mňa preturistizované miesto, je drahé, je ho veľa v každom zmysle a organizácia okolo neho je chaotická. Vstupy po turnusoch, tlačenice pri bráne, agentúry, ktoré ťahajú ľudí v skupinách, a rad na autobus, ktorý sa tvorí za tmy. Odchádzal som s pocitom, že som skôr absolvoval logistický proces než návštevu.

Ak tam idete, moja rada je jednoduchá. Návšteva Machu Picchu mimo hlavnej sezóny, s nocľahom dole v Aguas Calientes, s prvým ranným autobusom a s dolným okruhom je úplne iný zážitok ako tá, ktorú absolvuje väčšina ľudí. Presne v tejto kombinácii som mal chvíle, keď som stál medzi inckými múrmi sám a rozumel som tomu, prečo sa okolo tohto miesta vytvorila taká legenda. A ak si vyberiete zlý deň a zlý čas, dostanete drahú fotku so štyristo cudzími ľuďmi v pozadí.

Lima ako brána do Peru

Návšteva Machu Picchu sa väčšine ľudí nezaobíde bez Limy, pretože takmer všetky lety do Cusca idú cez ňu. Ja som tam mal dva dni a napísal som o tom tipy čo vidieť v Lime, kde nájdete tipy aj aký celodenný výlet sa z nej dá stihnúť. Ak si plánujete cestu do Peru, prečítajte si aj ten, ušetrí vám to jeden zbytočne prešustrovaný deň na začiatku cesty.

Cestujte!

The post Návšteva Machu Picchu a dôvod prečo mi stačilo raz appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

Chvíľu som mal pocit, že Cunard niekde šetril. Trvalo mi pár dní, kým som pochopil, že to nie je šetrenie, ale predpis. A že skoro všetko, čo mi na tejto lodi prekážalo, má rovnaký dôvod. Queen Anne totiž nie je zaoceánsky parník. Je to výletná loď. Je to jedna veta, ktorú Cunard v reklame nepovie, a pritom vysvetľuje úplne všetko, od kolísania až po výhľady z promenády.

Queen Anne od Cunardu, čo je to za loď a pre koho je vhodná (recenzia a skúsenosti)

Vyplávali sme zo Southamptonu a zastavili sme v Ålesunde, Tromsø, Narviku a Stavangeri. Hlavný dôvod celej plavby bola polárna žiara nad Tromsø a videli sme ju. Cestou nás ale chytila poriadna búrka a práve tá mi o tejto lodi povedala viac ako všetky brožúry dokopy. Predtým som mal za sebou plavbu na Queen Mary 2, takže porovnávam dve lode tej istej spoločnosti, ktoré vyzerajú ako sestry, no sú to úplne iné stroje. Toto je plavba na lodi Queen Anne podľa Milana Bez Mapy so všetkým, čo ma potešilo, aj s tým, čo by som chcel vedieť pred rezerváciou.

• TIP: Do Southamptonu sa dostanete letom do Londýna z Bratislavy a následne vlakom, tu nájdete aktuálne akciové letenky. Odkaz si uložte, priebežne sa aktualizuje.

Queen Anne je zatiaľ najnovšia loď Cunardu. Do prevádzky vyplávala v máji 2024, postavila ju talianska lodenica Fincantieri a je to už 249. loď v histórii spoločnosti. Má 113 000 ton, dĺžku 322,5 metra a zoberie okolo 3 000 pasažierov, o ktorých sa stará 1 225 členov posádky. Je to teda menšia loď ako Queen Mary 2, ktorá má približne 148 500 ton, ale paradoxne uvezie viac ľudí. To číslo si zapamätajte, ešte sa k nemu vrátim pri výťahoch. Loď má vlastnú anténu cez ktorú ide mobilný signál a internet aj na mori.

Loď je nová, čistá a moderná. Kabína bola v poriadku a kúpeľňu mala Queen Anne z lodí, na ktorých som bol, jednoznačne najkrajšiu. Čierno biely dizajn, poriadny priestor, nič, čo by pôsobilo lacno. Prvý dojem z verejných priestorov som mal ale trochu klaustrofobický. Queen Mary 2 mi prišla priestrannejšia, hoci na papieri má menej pasažierov a viac ton. Ani to nie je náhoda, je to konštrukcia.

Plavba na lodi Queen Anne po nórskych fjordoch: cena a praktické veci

Za plavbu zo Southamptonu s výjazdom až za polárny kruh som zaplatil okolo 2 700 eur na osobu. V cene bola celá plná penzia, čiže raňajky, obedy aj večere vrátane hlavnej reštaurácie, k tomu ubytovanie, doprava medzi štyrmi nórskymi mestami a celý program na palube. Keď to prepočítam na deň a odrátam, čo by ma na súši stálo ubytovanie, jedlo a presuny medzi Ålesundom, Tromsø, Narvikom a Stavangerom, vychádza to prekvapivo triezvo. Nórsko je jedna z najdrahších krajín Európy a plavba na lodi Queen Anne vám cenu jedla a nocľahu zafixuje dopredu, v čase, keď ešte presne viete, koľko miniete.

Čo v cene nie je: nápoje, reštaurácie za príplatok, výlety, wifi a čokoľvek na zdravotnom stredisku, k tomu sa dostanem nižšie.

Výlety cez Cunard som si nekupoval. Sú často výrazne predražené oproti tomu, čo sa dá zohnať priamo na mieste. Ja som si ich buď absolvoval sám na vlastnú päsť, alebo som si ich dohodol dopredu cez internet, prípadne priamo v prístave. V nórskych mestách je verejná doprava spoľahlivá a všetko podstatné býva blízko terminálu, takže platiť trojnásobok za autobus s mikrofónom nemá zmysel. Jediná situácia, keď by som si výlet cez lodnú spoločnosť kúpil, je veľmi krátka zastávka alebo cesta ďaleko od prístavu, lebo pri výlete od lodnej spoločnosti vás loď počká, pri výlete na vlastnú päsť nie.

• TIP: Ceny výletov od Cunardu som si porovnal s cenami miestnych operátorov ešte doma. Rozdiel bol taký, že som za ušetrené peniaze mal na palube ďalší večer v japonskej reštaurácii.
• TIP: Na palube som nekupoval balenú vodu. Celá loď má fontánky na pitnú vodu zadarmo, tak som si nosil vlastnú fľašu a dopĺňal ju cestou do fitka aj na palubu.

Plavba na lodi Queen Anne podľa Milana Bez Mapy: čo funguje a čo nie

Mal som dosť času na to, aby som si loď prešiel od zdravotného strediska až po Commodore Club, a toto sú veci, ktoré na nej fungujú, aj tie, ktoré nie.

Prečo sú steny na Queen Anne z plastu a prečo to nie je chyba

Vráťme sa k tomu klopaniu. Interiéry lodí sa naozaj nerobia z masívneho dreva a nie je to o cene. Po veľkých požiaroch na moriach sprísnili medzinárodné predpisy SOLAS pravidlá pre horľavé materiály, a drevo je horľavé. Dnešné lodné priečky sú preto nehorľavé sendvičové panely, jadro z minerálnej vlny alebo hliníkovej voštiny a navrchu dekoratívny laminát, ktorý vyzerá ako drevo alebo kameň. Druhý dôvod je hmotnosť. Každý kilogram vysoko nad vodou zhoršuje stabilitu lode, takže čím vyššie ste na lodi, tým ľahšie musia byť materiály okolo vás.

Keď som si to uvedomil, prestalo mi to vadiť. V lietadle nikto neklope na stenu a nesťažuje sa, že Airbus je z plastu, hoci interiér A350 je presne to isté, kompozit, ktorý má byť ľahký a nemá horieť. Na lodi to čakáme inak, lebo Cunard predáva atmosféru tridsiatych rokov. Reálne sedíte v konštrukcii postavenej podľa protipožiarnych predpisov, len s tapetou, ktorá vyzerá ako mahagón. Mne to zdvihlo náladu, keď som si predstavil, že tá lacno znejúca stena je tam preto, aby v prípade požiaru nešírila dym.

Queen Anne alebo Queen Mary 2: rozdiel, ktorý pocítite telom

Toto je najdôležitejšia časť celej recenzie a mám na ňu konkrétny zážitok. Cestou nás chytila poriadna búrka. Mne nebolo nič, ale Matiasovi áno, takže som mu šiel dole do lodnej lekárne po tabletky proti nevoľnosti. Na Queen Mary 2 som pohyb cítil len v určitých častiach lode. Na Queen Anne sa ním žije.

Nie je to o šťastí na počasie. Queen Mary 2 je posledný skutočný zaoceánsky parník v prevádzke a bola navrhnutá tak, aby celoročne prekonávala severný Atlantik, kde sa v novembri nedá vyhnúť ničomu. Má preto oceľ, ktorá je od kýlu po člnovú palubu v priemere okolo 2,8 centimetra hrubá, zatiaľ čo bežná výletná loď má okolo 1,8 centimetra. Sedí hlbšie vo vode, ponor má približne 10,3 metra oproti 8,1 metra pri Queen Anne. A vie ísť rýchlo, až okolo 30 uzlov, pretože keď vás v Atlantiku naháňa búrka, jediná obrana je utiecť jej. Queen Anne má maximum 22 uzlov, čo je štandard modernej výletnej lode.

Výletná loď je stavaná inak zámerne. Má byť širšia a plytšia, aby sa dostala do prístavov, a čo najviac priestoru má venovať kabínam s balkónom a verejným priestorom vysoko hore. To všetko je super, kým je more pokojné. Keď príde vlna, plytší ponor a vyššia stavba znamenajú, že loďou to hodí. A pozor, trasa zo Southamptonu do Nórska nie je žiadna prechádzka po fjordoch, prvý úsek vedie cez Severné more, ktoré vie byť rovnako nepríjemné ako Atlantik. Ak plánujete prekonať oceán, choďte na Queen Mary 2. Nie preto, že je staršia a romantickejšia, ale preto, že bola presne na to postavená.

• TIP: Tabletky proti nevoľnosti si beriem z domu, aj keď ich nikdy nepotrebujem. Na lodi mi ich síce dali, ale nechcete ich riešiť o polnoci v momente, keď je vám zle.

Promenádna paluba na Queen Anne: prečo sa loď nedá obísť s výhľadom na more

Rozloženie palúb mi na Queen Anne prišlo chaotické a toto je konkrétny dôvod. Obísť loď dokola sa dá len na palube 3. Je to pekná promenáda, ktorá skutočne obopína celú loď, na míľu vám stačia dve a pol kolá, chodí tam veľa ľudí a je príjemná. Má jednu chybu: výhľad vám takmer celý čas zakrývajú záchranné člny. Chodíte dokola okolo lode uprostred fjordov a pozeráte sa na oranžové plasty. Bežecká dráha vyššie na tom nie je o veľa lepšie a na palube 11 sa loď obísť nedá, cestu blokuje terasa pre Grills.

A teraz to zaujímavé. Na Queen Mary 2 sú záchranné člny zavesené nad vami, takže z promenádnej paluby 7 sa pozeráte priamo na more. Dôvod je krásne konkrétny. Predpisy SOLAS hovoria, že záchranné člny majú byť umiestnené menej ako zhruba 16 metrov nad hladinou, aby sa dali rýchlo spustiť. Cunard pri stavbe QM2 argumentoval, že v Atlantiku by vlny takto nízko zavesené člny poškodili, a dostal výnimku, ktorá mu umožnila zavesiť ich približne 27 metrov nad vodu. Presne táto výnimka je dôvod, prečo má QM2 promenádu s výhľadom a Queen Anne nie. Jedno rozhodnutie o bezpečnosti spred dvadsiatich rokov určuje, na čo sa dnes pri prechádzke pozeráte.

Nie som v tom sám, promenáda je jedna z najčastejších výhrad, ktoré na Queen Anne počuť aj od britských cestovateľov. Ak teda idete na plavbu s množstvom dní na mori a predstavujete si ležadlo s výhľadom na oceán, Queen Anne nie je tá správna loď.

Výťahy na Queen Anne sú extrémne pomalé a má to logiku

Toto ma štvalo najviac. Na ôsmu palubu sme často išli radšej pešo, lebo čakanie nemalo konca. Queen Anne má dvanásť výťahov na približne 3 000 pasažierov, čo je zhruba 250 ľudí na jeden výťah. K tomu sa pridáva vec, ktorú som na iných lodiach nevidel tak často: posádka používa tie isté výťahy ako hostia. Ráno s vami ide vozík s room service, posledný večer sú výťahové haly plné batožinových vozíkov a časť výťahov je mimo prevádzky.

Je to rovnaký problém ako na letisku, kde majú krásny nový terminál a dva pásy na batožinu. Kapacita sa nepočíta podľa toho, koľko ľudí sa zmestí do lode, ale podľa toho, koľko ich chce ísť naraz na večeru. Na Queen Anne to nevyšlo.

• TIP: Kabínu by som si na tejto lodi vyberal podľa schodiska, nie podľa výťahu. Spätne by som si radšej priplatil za palubu bližšie k tomu, kde trávim večery.

Fitness centrum na Queen Anne

Tu Queen Anne vyhráva a nie je to malá vec. Fitko je perfektné a má naozaj všetko, činky, stroje, bežecké pásy, priestor na rozcvičku. Chodil som tam každý deň a ani raz som nemusel čakať na stroj, čo je pri troch tisíckach ľudí na palube slušný výkon.

Dal som si na plavbe pravidlo, že spravím každý deň 10 000 krokov, a zistil som, že na takej veľkej lodi to nie je žiadny výkon. Dve a pol kola po promenáde je míľa, ku každému jedlu idete cez pol lode a keď sú výťahy pomalé, chodíte po schodoch tak či tak. Športoval som na tejto plavbe viac ako v bežnom týždni doma. Ak počítate s tým, že na lodi priberiete, plavba na lodi Queen Anne to nemusí znamenať, ak si nastavíte režim. K tomu tie fontánky s pitnou vodou zadarmo po celej lodi a dá sa tam žiť úplne normálne.

Commodore Club: najlepší výhľad na celej lodi Queen Anne

Ak mám vybrať jedno miesto, kde by som na Queen Anne strávil najviac času, je to Commodore Club na palube 12 v prednej časti lode. Presklená predná stena, výhľad presne tam, kam loď smeruje, klavír a barový lístok postavený na histórii Cunardu. Keď som ráno sledoval, ako sa loď zasúva do fjordu, bolo mi jedno, že steny sú z laminátu. Toto je presne to, za čo si Cunard pýta svoje peniaze.

Divadlo Royal Court a LED obrazovky, ktoré ma prekvapili

Divadlo na Queen Anne je moderné a v porovnaní so staršími loďami Cunardu je to iná liga. Royal Court Theatre má 825 miest a rozprestiera sa cez paluby 2 a 3, no hlavná zmena sú veľké LED obrazovky, ktoré dopĺňajú predstavenia. Nie je to plátno v pozadí, s ktorým sa nič nedeje, scéna sa mení počas čísel a robí to s predstavením veci, aké na klasickej lodnej scéne nie sú možné. Program bol podľa mňa lepší ako na Queen Mary 2 a to je vec, kde tá nová loď jednoznačne vedie.

Aji Wa: japonská reštaurácia na Queen Anne a prečo si sadnúť za bar

Rezerváciu v japonskej reštaurácii Aji Wa na palube 10 som si spravil a bola to jedna z najlepších vecí, čo som na lodi urobil. Vybrať si viete medzi menu, ktoré skladá šéfkuchár, a a la carte s tým, čo poznáte, sushi, bao a podobne. Ja som si sadol priamo za bar, kde vám jedlo pripravujú pred očami, a ten zážitok bol iný ako pri stole.

A potom prišiel moment, ktorý som nečakal. Mali umešu, slivkové víno, ktoré som stále pil v Japonsku. Sedel som pri bare niekde medzi Britániou a polárnym kruhom, pil som presne to isté, čo pred časom v Japonsku, a chvíľu som bol úplne inde ako na lodi s tromi tisíckami ľudí. Toto je vec, ktorú vám žiadna brožúra nesľúbi a pritom si z plavby pamätáte práve takéto veci.

• TIP: Rezervoval som si hneď v prvý deň plavby. Miesta pri bare sú obmedzené a zvyknú byť obsadené skôr ako stoly.

Galéria, kasíno a šperk za 50 000 dolárov

Na lodi je galéria, kde sa predávajú originály. Videl som tam diela podpísané menami ako Salvador Dalí či Banksy, k tomu kasíno a írsky bar. Zaujímavejšie ako predajná galéria je ale to, čo visí po chodbách. Cunard nechal pre Queen Anne vyrobiť približne 4 300 umeleckých diel od viac ako 3 000 umelcov. A kasína s bonusmi bez vkladu. Väčšinou okolo nich prejdete bez povšimnutia, ale keď si raz uvedomíte, že tie obrazy nie sú kúpené v katalógu, začnete sa pozerať inak.

Najviac ma ale dostalo klenotníctvo. Chcel som mame kúpiť šperk a mal som na to rozpočet tisíc eur. Vo vitríne bol jeden kus za 50 000 dolárov, ktorý vyzeral presne ako Srdce oceánu z Titanicu. Stál som pred ním a rátal, koľkokrát by som za tie peniaze absolvoval túto plavbu.

A tu je detail, ktorý by si podľa mňa mal uvedomiť každý, kto na Cunarde stojí pred takou vitrínou. Titanic patril konkurenčnej White Star Line. Loď, ktorá v roku 1912 z vody vytiahla vyše sedemsto preživších, bola Carpathia a tá patrila Cunardu. Kapitán Rostron dostal správu SOS o pol jednej v noci, otočil loď a pretlačil ju cez ľadové pole rýchlosťou, na akú nebola stavaná. Takže ten modrý kameň vo vitríne je odkaz na film o lodi konkurencie, len o pár metrov od miesta, kde Cunard pripomína svoju vlastnú, oveľa menej známu úlohu v tom príbehu. Mne to prišlo ako najlepšie nezamýšľané múzeum na palube.

Prehliadka zákulisia lode Queen Anne

Cunard predáva za príplatok prehliadku zákulisia lode. Je to jedna z mála vecí kúpených na palube, ktorú by som odporučil aj človeku, ktorý si inak nepripláca za nič. Dostanete sa do priestorov, kam sa bežný pasažier nedostane, a Queen Anne je práve tým typom lode, kde je zaujímavé vidieť, ako sa to celé riadi.

Zdravotné stredisko na Queen Anne a cena ošetrenia úrazu na výletnej lodi

Keď som šiel pre tie tabletky, ocitol som sa v priestore, ktorý vyzeral ako menšia nemocnica vrátane zákrokovej sály. Prekvapilo ma, koľko ľudí v plášťoch som tam videl. Nečakal som ambulanciu, čakal som skrinku s liekmi. A prekvapilo ma aj to, že tabletky proti nevoľnosti mi dali zadarmo.

Aby to bolo férové, tu treba rozlíšiť dve veci. Bežné voľnopredajné lieky na moriakov vám na lodi väčšinou dajú bez poplatku, je to v záujme spoločnosti, aby pasažieri neležali po kabínach. Ošetrenie u lekára ale v cene plavby nie je. Účtuje sa na váš palubný účet, bežná konzultácia sa počíta v stovkách eur, röntgen alebo laboratórne testy sa pripočítavajú zvlášť a evakuácia vrtuľníkom sa počíta v desiatkach tisíc. Doklad si potom uplatňujete doma z poistenia.

To vybavenie má svoju logiku. Lodné zdravotné strediská sa riadia štandardmi organizácií ACEP a CLIA a musia mať röntgen, základné laboratórium, defibrilátory, monitory a kyslík. Pointa je ale iná, než ako to vyzerá. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie treba lodnú ambulanciu chápať ako ošetrovňu, nie ako nemocnicu. Jej úlohou nie je vás vyliečiť, ale stabilizovať vás, kým sa dostanete na pevninu. Preto tam vidíte toľko techniky a toľko personálu, na mori nemáte kam pacienta poslať. A pri trase za polárny kruh je tá pevnina občas dosť ďaleko.

• TIP: Na plavby si vždy uzatváram cestovné poistenie, ktoré kryje ošetrenie na palube aj prevoz do domácej nemocnice. Pri lodi je to iný typ rizika ako pri bežnej dovolenke, lebo ste hodiny až dni od najbližšej nemocnice.

Kto je na palube Queen Anne: loď pre dospelých, s deťmi sa tu budete nudiť

Toto v recenziách chýba a pritom to rozhoduje o tom, či sa tam budete cítiť dobre. Na palube boli hlavne Briti, ľudia v mojom veku a starší. Mladých ľudí som stretol minimum a rodiny s deťmi prakticky vôbec. Cunard síce má na lodi detské zóny a v katalógu vás uisťuje, že vezme celú rodinu, no na tejto trase to tak nefungovalo. Plavba na lodi Queen Anne je plavba pre dospelých, s formálnymi večermi, divadlom, tancom a barmi, nie s toboganmi a bazénom pre deti.

Mne to vyhovovalo. Ak si ale predstavujete dovolenku, kde sa deti zabavia samé, toto nie je vaša loď. A ak máte dvadsať rokov a hľadáte párty, tiež nie.

Queen Anne a bezbariérovosť: loď, kde to naozaj funguje

Vec, ktorá sa málokde spomína, a pritom mnohým rozhoduje o dovolenke. Celá Queen Anne je prispôsobená pre vozíčkarov. Toalety, kabíny, prístupy do verejných priestorov, na lodi je 27 bezbariérových kabín. Videl som na palube veľa ľudí s obmedzenou pohyblivosťou a nemali problém dostať sa nikam. Ak riešite dovolenku pre niekoho, kto nechodí dobre, plavba na tejto lodi je jedna z mála možností, kde sa dá cestovať bez toho, aby ste každý deň riešili schody.

Polárna žiara a plavba na lodi Queen Anne: má zmysel loviť auroru z paluby?

Toto bol môj hlavný dôvod, prečo som na túto plavbu šiel, a polárnu žiaru nad Tromsø sme videli, krásnu. Napriek tomu chcem byť úprimný v tom, čo od takej plavby čakať.

Tromsø leží približne na 69. stupni severnej šírky, teda priamo v takzvanom aurorálnom ovále, v pásme, kde je polárna žiara najčastejšia. Aktivita tam býva pravidelná. Problém nie je aurora, problém je oblačnosť. A tu má plavba jednu nevýhodu, ktorú vám nikto nepovie: v každom meste máte spravidla jednu jedinú noc. Keď je zamračené, nemáte druhý pokus. Klasický pobytový zájazd do Tromsø vám dá tri až štyri noci a s každou nocou vaše šance výrazne rastú.

A ešte jedna vec, ktorú som podcenil. Loď je plávajúce mesto so svetlami, osvetlené paluby, presklené bary, reflektory. Niečo sme z paluby zachytili, ale to hlavné prišlo až v Tromsø na brehu, keď sme sa dostali preč od svetiel. Ak vám na aurore naozaj záleží, plánujte si ju na brehu, nie na palube.

Takže áno, aurora z plavby sa dá vidieť a mne to vyšlo. Ale keby bola polárna žiara jediný dôvod vašej cesty, kúpil by som si radšej pobyt v Tromsø. Na plavbe berte auroru ako bonus k štyrom mestám, nie ako produkt, ktorý si kupujete.

• TIP: V Tromsø na nás čakala kamarátka, ktorá tam žije, a to bol rozdiel medzi turistickým a normálnym dňom v meste. Ak máte kdekoľvek na trase známeho, napíšte mu dopredu, plavba vám dá v prístave presne toľko hodín, koľko treba na jeden dobrý spoločný deň.

Oplatí sa plavba na lodi Queen Anne? Môj verdikt po plavbe

Queen Anne mi prišla konštrukčne chaotická a materiálovo plastová, ale má lepší program, lepšie divadlo a lepšie fitko ako Queen Mary 2. Je to nová loď so všetkým, čo k tomu patrí, aj s kompromismi modernej výletnej lode.

Plavba na lodi Queen Anne sa oplatí, ale nie na každú trasu, a moje pravidlo je jednoduché. Ak si vyberáte plavbu, kde skoro každý deň niekde stojíte, fjordy, Stredomorie, Britské ostrovy, choďte na Queen Anne. Dostanete novšiu loď, lepšiu zábavu a lepšie jedlo. Ak si vyberáte plavbu s množstvom dní na otvorenom mori a hlavne ak chcete prekonať Atlantik, choďte na Queen Mary 2. Nie pre nostalgiu, ale preto, že je to jediná loď v prevádzke, ktorá bola na to postavená.

A to je asi najlepšia vec, ktorú som si z tejto plavby odniesol. Že aj taká banalita ako to, či pri prechádzke vidíte more alebo záchranný čln, je výsledok rozhodnutia, ktoré niekto urobil v konštrukčnej kancelárii dávno predtým, než ste si kúpili lístok.

Cestujte!

The post Plavba na lodi Queen Anne: Recenzia Milana Bez Mapy appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

Namiesto toho tam bolo meno siete, ktorá nepatrí do žiadnej krajiny sveta. A presne v tom je pointa celého tohto článku, pretože to isté pravidlo, vďaka ktorému mám uprostred oceánu signál, rozhoduje aj o tom, kedy sa na lodi otvorí kasíno.

Po ceste odpoviem aj na otázku, ktorú pri plavbách dostávam najčastejšie, teda či funguje eSIM na výletnej lodi. Krátka odpoveď je, že v prístave áno, na mori nie, a hneď vysvetlím prečo.

Signál, internet a eSIM na výletnej lodi, čo si nastaviť v telefóne

Ak riešite len to praktické, tu je krátka verzia. Na mori máte tri možnosti a každá stojí inak. Buď sa pripojíte na lodnú sieť cez satelit, čo je najdrahšia vec, akú v telefóne môžete urobiť, alebo si kúpite wifi balík od lodnej spoločnosti, alebo počkáte na prístav a použijete bežnú miestnu sieť, najlacnejšie cez eSIM. Ja som si wifi balík nekúpil, prišiel mi predražený, takže som cez Atlantik išiel bez internetu. Plavbu som si platil sám, takže aj wifi by som si platil sám, a za tie peniaze mi to nestálo.

• TIP: Automatické zálohovanie fotiek a aktualizácie aplikácií som mal vypnuté ešte pred vyplávaním. Práve tie vám na satelitnej sieti minú dáta bez toho, aby ste sa telefónu vôbec dotkli.
• TIP: Telefón som mal na mori v režime lietadlo. Takto sa nemá ako pripojiť na lodnú sieť omylom.
• TIP: Mapy do offline verzie som si stiahol ešte doma. GPS funguje aj v režime lietadlo a bez dát, satelity polohy sú niečo iné ako mobilná sieť.

Ako funguje mobilný signál na mori na výletnej lodi a prečo má loď vlastnú sieť

Uprostred Atlantiku je najbližší vysielač stovky kilometrov ďaleko. Napriek tomu vám telefón ukazuje signál. Vysvetlenie je jednoduchšie, než sa zdá. Loď má na palube vlastné malé vysielače, odborne pikobunky. Sú to miniatúrne verzie stožiarov, ktoré poznáte z mesta, len namiesto štvrte pokrývajú jednu loď. Váš telefón sa na ne pripojí úplne normálne, ako na hocijakú inú sieť.

Rozdiel je v tom, čo je za nimi. Na pevnine ide hovor z vysielača do optického kábla v zemi. Na lodi ide hore, na satelit, a odtiaľ dole na pozemnú stanicu, ktorá ho pošle do siete vášho operátora. Odborne sa tomu hovorí satelitný backhaul, po slovensky, chrbtica spojenia vedie cez vesmír. Každý meter navyše niekto platí, a ten niekto ste vy.

Preto tá sieť nemá krajinu. Každý operátor na svete má číselný kód štátu, v ktorom pôsobí, Slovensko má napríklad +421. Siete na lodiach a v lietadlách majú kód 901, ktorý nepatrí nikomu, je vyhradený pre medzinárodné siete mimo územia štátov. Na lodiach Cunardu, teda aj na Queen Mary 2, prevádzkuje sieť na mori nórsky Telenor Maritime, a presne to mi celý čas svietilo na displeji. Na väčšine amerických lodí je to konkurenčná Cellular at Sea, ktorá sa v telefóne často zobrazí doslova ako 901. Keď teda uvidíte v telefóne meno, ktoré ste v živote nepočuli, nie je to chyba. Je to sieť, ktorá existuje len preto, že ste opustili územie štátov.

Ten istý princíp mimochodom poznáte z lietadla. Palubná sieť vo výške desať kilometrov nepatrí do žiadnej krajiny úplne rovnako ako tá lodná a funguje na tom istom kóde. Nad oceánom a nad oblakmi neplatí adresa, ale dohoda.

A tu je ešte jedna vec, ktorá mi dala zmysel až po návrate. Lodná sieť sa nezapne hneď po vyplávaní. Nie je to marketing, je to zákon. Vysielač na lodi by v blízkosti pobrežia rušil bežné pozemné siete, preto európske pravidlá hovoria, že takýto systém sa nesmie používať bližšie ako dve námorné míle od pobrežnej čiary a v pásme do dvanástich míľ platia prísne obmedzenia výkonu a antén. V praxi sa lodná sieť zapína až tam, kde pevnina definitívne skončila. Prvýkrát ju teda uvidíte presne vtedy, keď vám z displeja zmizne posledný pozemný operátor.

Roaming na lodi, prečo je taký drahý a prečo neplatí EÚ roaming

Toto je časť, kde ľudia prichádzajú o peniaze. Väčšina Slovákov si za posledné roky zvykla, že v Európe platí roaming ako doma. Na mori to neplatí a nie je to trik operátora. Pravidlá Európskej únie o roamingu sa vzťahujú výhradne na pozemné siete. Vo chvíli, keď sa telefón pripojí na satelitnú sieť na palube lode alebo lietadla, ste mimo regulácie a mimo cenových stropov. Európska komisia to má napísané úplne otvorene, tieto služby bývajú drahé a nechráni vás pri nich nič.

Ako veľmi drahé? Pri lodných sieťach sa ceny bežne pohybujú v jednotkách až desiatkach eur za jeden megabajt. Nie za gigabajt, za megabajt. Jedna otvorená stránka s obrázkami má pokojne tri megabajty. Jedno video na Instagrame vás môže stáť viac ako večera v prístave. A najhoršie na tom je, že si to nemusíte všimnúť, lebo dáta minie telefón sám na pozadí.

• TIP: Cenník operátora si pozerám ešte doma. Lodné a satelitné siete v ňom nájdete oddelene od bežného roamingu, väčšinou úplne na konci a malým písmom.
• TIP: Ak potrebujete byť dostupný na hovory, vypnite si aspoň dáta a nechajte len volania a SMS. Účet za dáta na satelitnej sieti narastie rádovo rýchlejšie ako za hovory.

eSIM na výletnej lodi, prečo mi Airalo na mori nefungovalo

Mal som so sebou eSIM od Airala, ktoré mi inak na cestách funguje výborne. V prístavoch fungovalo bez problému. Na šírom mori nie. Chvíľu som si myslel, že je problém v telefóne, ale nie je. Takto sa správa každá bežná eSIM na výletnej lodi, nielen Airalo.

Cestovateľské eSIM sú totiž postavené na roamingových dohodách s pozemnými operátormi v konkrétnych krajinách. Kupujete si vlastne prístup do sietí Talianska, Ameriky alebo Ázie. Lenže lodná sieť nepatrí do žiadnej krajiny, má kód 901 a v zozname partnerov cestovateľských eSIM jednoducho nie je. Telefón ju vidí, ale nemá cez ňu ako prejsť.

• TIP: Prečítajte si moju recenziu na Airalo, v článku je aj zľavový kód.

Existujú aj eSIM, ktoré na mori fungujú, ale musia mať priamo dohodu s prevádzkovateľom lodnej siete, napríklad GigSky so sieťou Cellular at Sea alebo balíky postavené na Telenor Maritime. Sú to špeciálne lodné produkty, v ponuke ich nájdete pod označením cruise alebo maritime a treba si ich kúpiť vopred. Pre mňa z toho vyplýva jednoduché pravidlo, eSIM na výletnej lodi je skvelá na prístavy, nie na plavbu. Na mori vám nepomôže ani tá najlepšia, lebo tam nie je do čoho sa pripojiť.

• TIP: Ja to robím tak, že mám eSIM na výletnej lodi kúpenú na krajiny, kde loď zastavuje, a na mori mám telefón odpojený. V prístave tak platím pár eur za gigabajty namiesto pár eur za megabajt.

Prečo je na mori vôbec nejaký signál, za všetkým je Titanic

V kajute má každý na televízore kanál s mapou a aktuálnou polohou lode. Na tejto trase je na nej vyznačené miesto, kde leží Titanic, a my sme okolo neho prechádzali. Sedel som teda na lodi, ktorá išla po trase Titanicu, pozeral som sa na bod na mape a riešil som, prečo mi nejde internet. Pritom celý systém komunikácie na mori vznikol práve preto, čo sa na tomto mieste stalo v roku 1912.

Titanic mal na palube modernú bezdrôtovú telegrafiu od Marconiho spoločnosti. Dôležitý detail, ktorý sa pri tom príbehu často vynecháva, je, že obaja operátori neboli zamestnanci lodnej spoločnosti, ale Marconiho firmy. Ich hlavná práca nebola bezpečnosť, ale posielanie platených telegramov bohatých cestujúcich. Spojenie na mori bolo od začiatku komerčná služba, presne ako dnes.

V ten večer prišlo na Titanic viacero varovaní pred ľadom. Operátor Jack Phillips bol zavalený súkromnými telegramami a keď mu blízka loď Californian hlásila, že je obklopená ľadom, odbil ju v štýle, aby bola ticho, lebo má prácu. Operátor Californianu krátko nato vypol prijímač a šiel spať. Californian bola najbližšia loď a volanie o pomoc už nikdy nepočula. Phillips vysielal najprv vtedy bežný signál CQD, neskôr aj SOS, a vysielal až do chvíle, keď zlyhali generátory. Neprežil.

Následok bol okamžitý a platí dodnes. Americký Radio Act z roku 1912 nariadil na osobných lodiach nepretržitú, teda dvadsaťštyrihodinovú službu pri rádiu a vyhradil frekvencie pre tiesňové volania. O dva roky neskôr vznikol medzinárodný dohovor SOLAS, ktorý povinné rádiové vybavenie a vyškolenú obsluhu zaviedol celosvetovo. Zjednodušene, povinnosť lode byť neustále spojená so svetom vznikla z toho, že v jednu noc niekto vypol prijímač. Keď dnes na lodi nadávate na pomalý internet, sedíte na infraštruktúre, ktorú zaplatilo vyše 1500 mŕtvych.

Internet na výletnej lodi dnes, čo zmenil Starlink

Ešte pred pár rokmi bol internet na lodiach katastrofa a bola to jedna z vecí, ktoré ľudí na plavbách najviac hnevali. Klasické satelity na geostacionárnej dráhe sú vo výške takmer 36 000 kilometrov. Signál musí prejsť tam a späť, čo znamená citeľné oneskorenie a pri stovkách pripojených ľudí na jednej lodi aj biedne rýchlosti. Preto ste roky videli na plavbách ľudí, ktorí to vzdali a odložili telefón.

Potom prišiel Starlink, ktorý má satelity na nízkej obežnej dráhe, teda rádovo v stovkách kilometrov. Kratšia vzdialenosť znamená menšie oneskorenie a oveľa väčšiu kapacitu. Cunard začal Starlink nasadzovať v roku 2023 a Queen Mary 2 ho má aj v kajutách. Technicky je teda dnes na plavbe možné streamovať aj videovolať, čo bolo pred pár rokmi nemysliteľné.

Ja som si to nekúpil a nič mi nechýbalo. Za tie peniaze mi to jednoducho nestálo a myslím si, že internet na lodi je dnes najdrahšia vec na palube v prepočte na to, čo dostanete. Zaujímavejšia je pre mňa iná vec. Wifi na lodi a signál v telefóne sú dve rôzne veci s dvoma rôznymi cenníkmi. Wifi predáva lodná spoločnosť, mobilnú sieť váš operátor. Obe pritom idú cez ten istý satelit nad vašou hlavou.

Prečo je kasíno na lodi v prístave zatvorené a otvorí sa až na mori

A teraz to prepojenie, kvôli ktorému som tento článok chcel napísať. Rovnaká neviditeľná čiara, ktorá rozhoduje o vašom signáli, rozhoduje aj o kasíne. Územné vody štátu siahajú do dvanástich námorných míľ od pobrežia, čo je približne 22 kilometrov. Dovtedy platia zákony danej krajiny. Za tou čiarou platí právo štátu, pod ktorého vlajkou loď pláva.

Preto je kasíno na lodi v prístave vždy zatvorené a otvorí sa až po vyplávaní. Nie je to atmosféra ani réžia večera, je to jurisdikcia. Hazard je v každej krajine regulovaný inak a lodná spoločnosť nemá dôvod vybavovať si licenciu v každom prístave, kde zakotví. Jednoducho počká, kým bude za čiarou. Queen Mary 2 je pritom registrovaná na Bermudách, takže na šírom mori sa na palube uplatňuje bermudské právo, hoci loď je britská a väčšina cestujúcich Britov a Američanov.

Nehovoríme tu o pár jednorukých banditoch schovaných v kúte. Kasína na moderných výletných lodiach dosahujú veľkosť a úroveň porovnateľnú s pozemnými kamennými kasínami. Má to svoju logiku – na palube je publikum, ktoré nemá kam odísť, a voľný čas, ktorý sa musí niečím zaplniť. Platby prebiehajú cez lodnú kartu, nie v hotovosti, takže celá hazardná hra sa odohráva cez váš palubný účet. Ak však uprednostňujete online pred kasínom na palube, oplatí sa najprv siahnuť po recenziách a porovnaniach , prehľadný prehľad ponúk a hodnotení nájdete práve na SlovenskeKasina. Keď si to spojíte, dostanete jednu vetu, ktorá vysvetľuje celý život na lodi.

More nepatrí nikomu, a preto sa na ňom menia pravidlá. Vaša sieť stratí krajinu, ceny prestanú podliehať európskej regulácii, kasíno sa otvorí a svadby na palube sa riadia zákonmi ostrova, na ktorom väčšina posádky nikdy nebola. Všetko to visí na tej istej dvanásťmíľovej čiare, ktorú z paluby nijako neuvidíte.

Plavba cez Atlantik na Queen Mary 2, ako to vyzerá v praxi

Samotná plavba cez Atlantik je téma na vlastný článok, pretože Queen Mary 2 nie je klasická výletná loď, ale zaoceánsky parník, posledný v prevádzke na svete. Je stavaná na to, aby išla rovno proti severoatlantickému počasiu, nie aby sa mu vyhýbala. O tom, ako vyzerajú dni bez pevniny, čo sa na palube dá robiť a či to má zmysel skúsiť, som písal tu: plavba cez Atlantik na Queen Mary 2.

Cestujte!

The post Kúpil som si eSim na výletnej lodi, no internet na mori nefungoval appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

Ja som mal v Riu nula zlých skúseností a cítil som sa bezpečne celý čas, ale nechcem to predávať ako dôkaz. Jedna cesta bez problémov nie je štatistika, je to jedna cesta. Rozdiel je v tom, že som celý čas dodržiaval pár pravidiel, ktoré vám tu popíšem. A hneď na začiatku poviem to hlavné. Riziko v Riu sa za posledné roky zmenilo a väčšina článkov na internete o tom nevie, lebo len opisuje Rio spred desiatich rokov.

Aká je bezpečnosť v Riu de Janeiro naozaj

Poďme na čísla, lebo pri Riu sa s nimi narába veľmi voľne. Pouličné lúpeže v meste klesli od roku 2019 zhruba o 44 percent a lúpeže na chodcoch sa dostali na najnižšiu úroveň za dve desaťročia. Počet vrážd v samotnom meste je asi o 63 percent nižší než na vrchole v roku 2003. Rio je dnes v týchto číslach výrazne pokojnejšie mesto, než aké má povesť.

• TIP: Tu mám celý článok s tipmi čo vidieť v Riu, prečítajte si ho. Ja som si to mesto zamiloval.

Lenže je tu druhá polovica príbehu. Kým lúpeže so zbraňou klesajú, obyčajné krádeže mobilov rastú, medziročne o desiatky percent. To je presne ten typ prípadu, keď vám niekto na prechode vytrhne telefón z ruky a zmizne na skútri. A to je celý kľúč k tomu, ako sa v Riu správať. Nechránite sa pred filmovým prepadnutím. Chránite sa pred tým, aby ste boli tou najjednoduchšou príležitosťou v tridsaťmetrovom okruhu.

Druhá vec, ktorú treba pochopiť, je zemepis. Riziko v Riu nie je rozliate rovnomerne po meste, ale je veľmi nerovnomerné, doslova od ulice k ulici. Preto nemá zmysel pýtať sa „je Rio bezpečné“, ale „kde v Riu a o koľkej“.

Moje pravidlá, ako sa cítiť bezpečne v Riu de Janeiro

1. Hodinky, náramky a šperky som nechal v hoteli

Toto je prvá vec, ktorú som v Riu urobil. Dal som dole hodinky aj náramky a obliekal som sa čo najjednoduchšie, aby som nepútal pozornosť. Nešlo o žiadne prezliekanie za miestneho, to aj tak nedáte. Šlo o to, aby na mne nebolo na diaľku vidieť nič, čo sa dá jedným pohybom strhnúť.

Vysvetlenie, prečo to funguje, je jednoduché a hovorí za mňa aj tá štatistika vyššie. Krádež mobilu alebo hodiniek je príležitostná. Nikto vás nesleduje pol dňa. Niekto sa rozhodne za dve sekundy podľa toho, čo vidí. Ak nie ste najviditeľnejšia príležitosť na ulici, tie dve sekundy dopadnú v prospech niekoho iného.

• TIP: Telefón som na ulici nevyťahoval a plán cesty som si pozeral vopred, prípadne v kaviarni alebo v aute. Všimnite si, že to isté robia aj miestni. Cariocas telefón na ulici okato nepoužívajú a to je najlepšia lekcia, akú tam môžete dostať. Určite si kúpte obal na šnúrke, ktorý budete mať omotaný okolo ruky.

2. Uber áno, peši v noci nie

Po Riu som sa presúval Uberom a v noci som peši nechodil nikam. Uber v Riu funguje výborne, cena je známa vopred, vodič je evidovaný a nemusíte na ulici riešiť hotovosť ani vyjednávanie. To je presne to, čo v Riu chcete. Rovnaké pravidlo som mal aj v Lime a fungovalo mi to tam úplne rovnako.

Nočná prechádzka po pláži je asi najhorší nápad, aký v Riu môžete dostať. Pláže v Riu sú po zotmení prázdne, neosvetlené a nikto tam nie je. To, čo cez deň vyzerá ako najbezpečnejšie miesto v meste, je o polnoci úplne iné miesto.

3. Uber Moto je rýchlejší, ale má svoju daň

Toto je moje najpraktickejšie zistenie z Ria a zároveň jediné, pri ktorom vás musím upozorniť aj na druhú stranu mince. Uber Moto, čiže objednanie motorkára namiesto auta, je v Riu na krátke vzdialenosti oveľa rýchlejší, pretože motorky sa medzi kolónami predbehnú tam, kde auto stojí. V Riu je táto služba od roku 2023 úplne bežná, používajú ju milióny ľudí a priemerná štvrťhodinová jazda vyjde približne na 13 realov, čo sú zhruba dve eurá.

Teraz to, čo v žiadnom cestovateľskom článku nenájdete. Motorky sa v Brazílii podieľajú približne na 40 percentách všetkých úmrtí v cestnej premávke a asi na 60 percentách hospitalizácií po dopravných nehodách. Brazílsky štátny výskumný ústav Ipea dokonca v roku 2025 vydal analýzu, v ktorej motorky ako prostriedok na platenú prepravu cestujúcich odporúča prehodnotiť. Samotné Rio je pritom v týchto číslach jedno z najlepších v krajine, úmrtnosť pri nehodách motoriek je tu asi 2,4 na sto tisíc obyvateľov, kým v štáte Piauí je to okolo 21.

Takže si to zhrňme na rovinu. Uberom Moto vymieňate jedno riziko za druhé. Skracujete čas, ktorý strávite v zápche a na ulici, ale sadáte na vozidlo, ktoré vás pri páde nechráni. Ja som ho použil, ale nikdy bez prilby a nikdy s vodičom, ktorý jazdil ako blázon.

• TIP: Prilba nie je zdvorilosť, je to podmienka. Ja som ju mal vždy a keby mi ju vodič nedal, jazdu ruším. Uber dnes od motorkárov v Brazílii vyžaduje aj selfie s prilbou pred začiatkom smeny, ale kontrolovať si to musíte aj tak sami.

4. Bývajte v Ipaneme alebo v Leblone, mne viac sadol Leblon

Ubytovanie riešte v Ipaneme alebo v Leblone. Sú to susedné štvrte v Zóne Sul, obe sú pri pláži, obe majú výbornú infraštruktúru a v oboch sa aj večer normálne žije. Mne osobne viac sadol Leblon, je pokojnejší, menej turistický a viac to tam pôsobí ako mestská štvrť než ako kulisa pre pohľadnice. Skvele tu funguje aj Airbnb.

5. eSIM a internet, ktorý nikdy nevypadne

V Riu som mal celý čas eSIM od Airalo, takže som bol nonstop online. To nie je pohodlie, to je bezpečnostné opatrenie. Bez dát si neobjednáte Uber, čo znamená, že v najhoršom prípade skončíte na ulici a budete riešiť taxík alebo cestu peši. Presne to je situácia, do ktorej sa nechcete dostať.

• TIP: eSIM som si aktivoval ešte doma pred odletom. Aktivácia potrebuje internet, takže ak to necháte na letisko v cudzej krajine, riešite to na verejnej wifi a zbytočne pod tlakom. Tu nájdete moju recenziu Airalo a zľavový kód.

6. Nechoďte nikam sami

Posledné pravidlo je najjednoduchšie a najúčinnejšie. Sám som po Riu nechodil. Skupina dvoch a viac ľudí je pre príležitostnú krádež oveľa menej zaujímavá než človek, ktorý ide sám a pozerá do telefónu. Tie dve sekundy, o ktorých som písal vyššie, dopadnú inak.

Čo robiť, ak vás v Riu aj tak niekto okradne

Toto som nepotreboval, ale mal som to nachystané, a to je celý zmysel. Polícia aj zastupiteľské úrady zhodne odporúčajú neklásť odpor. Telefón ani peňaženka nestoja za zranenie a v drvivej väčšine prípadov ide páchateľovi len o vec, ktorú vidí.

Núdzové číslo na políciu v Brazílii je 190. Rio má navyše zvláštnu policajnú stanicu určenú výhradne turistom, takzvanú DEAT, a nájdete ju práve v Leblone. To je ďalší dobrý argument za to bývať tam. Adresu si však pred cestou overte, lebo sa v posledných rokoch presúvala.

• TIP: Ak vás okradnú, choďte spísať policajný protokol, po portugalsky boletim de ocorrência, aj keď viete, že vec už neuvidíte. Bez neho vám žiadne cestovné poistenie ukradnutý telefón ani fotoaparát nepreplatí.

Takže je Rio de Janeiro nebezpečné?

Moja odpoveď po tejto ceste je jednoduchá. Rio nie je nebezpečné mesto, Rio je mesto, ktoré netoleruje nepozornosť. Všetko, čo som tu popísal, sú v podstate štyri rozhodnutia. Kde bývam, ako sa presúvam, ako vyzerám a kedy som vonku. Keď sedia tieto štyri veci, zvyšok Ria si užijete presne tak, ako by ste mali. Bezpečnosť v Riu závisí od vás.

Z Ria som mimochodom pokračoval ďalej do Limy a na Machu Picchu, takže ak plánujete podobnú trasu, pozrite si aj môj článok o tom, čo vidieť v Lime.

Cestujte!

The post Tipy na bezpečnosť v Riu a 6 pravidiel podľa Milana Bez Mapy appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

Deň pred mojím príletom navyše v Lime vyhlásili núdzový stav. Znie to ako zlý začiatok cesty, a napriek tomu ma tu dostala jedna vec, ktorú som vôbec nečakal: pyramída z blata, ktorá stojí uprostred moderných výškových budov už zhruba pätnásť storočí. A za to, že tam stále stojí, môže počasie, ktoré z Limy zároveň robí sivé mesto. Ale k tomu sa ešte dostanem.

Ak plánujete cestu do Cuzca za Machu Picchu, Limu pravdepodobne neminiete. Preto som pre vás pripravil tipy na to, čo vidieť v Lime, kde bývať, ako sa presúvať a ako to je s tou bezpečnosťou, o ktorej sa toľko píše.

Návšteva Limy v Peru, koľko dní si vyhradiť?

Do Limy som sa nechystal ako do cieľa cesty. Bol som v Riu de Janeiro a chcel som sa dostať na Machu Picchu. Letenky do Cuzca sa však kupujú tak, že takmer vždy idete cez Limu, pretože letisko Jorge Chávez je hlavnou vstupnou bránou do celého Peru a takmer všetky vnútroštátne linky vychádzajú odtiaľto.

Tak som si na spiatočnej ceste povedal, že si tu dám dvojdňový layover. Layover je jednoducho dlhší prestup, ktorý si zámerne predĺžite, aby ste stihli aj mesto, cez ktoré aj tak letíte.

• TIP: Tu nájdete aktuálne letenky do Južnej Ameriky, pozrite si ich. Prípadne letenky priamo do Peru. Odkazy si uložte, priebežne sa aktualizujú.

A moja odpoveď na otázku, koľko dní si na Limu vyhradiť, je jednoduchá. Lima je obrovské mesto, ale na prvú návštevu vám pokojne stačí jedna až dve noci. Je to výborná vstupná brána do Peru a dobrý základný tábor na výlety do okolia, samotné mesto ma však nelákalo zostať dlhšie. Mám to podobne ako so Santiagom de Chile, dva dni a idem ďalej.

Bezpečnosť v Lime pre turistov a čo znamená núdzový stav

Toto je téma, ktorú pri Lime nemá zmysel obchádzať. Minimálne deň pred mojím príchodom vyhlásili v Lime a v susednom Callau núdzový stav. Dôvodom bola vlna násilia, ktorú spustila vražda populárneho speváka priamo v autobuse. Peru vtedy hlásilo za prvé tri mesiace roka zhruba 460 vrážd, čo bolo najviac za dve desaťročia. A tu si dávam pozor na jednu vec, ktorú väčšina článkov na internete popletie. Toto číslo platí pre celú krajinu, nie pre samotnú Limu. Na Limu z neho pripadalo približne 160 prípadov.

Ešte dôležitejšie je, čoho sa to násilie týka. Veľká väčšina prípadov súvisí s vydieraním malých podnikateľov a vodičov mestskej dopravy, nie s prepadávaním turistov. Núdzový stav v Peru navyše neznamená tanky v uliciach ani zákaz vychádzania. V praxi to znamená, že armáda dočasne vypomáha polícii a obmedzia sa niektoré práva, napríklad právo zhromažďovania.

Ako to teda bolo so mnou? Cez deň som sa v Miraflores aj v historickom centre pohyboval úplne v pohode. Po zotmení som už von nechodil a večery som trávil na izbe v hoteli. Nechcem to zakrývať, lebo v tom je presne ten rozdiel, ktorý mi v cestovateľských článkoch chýba. Jedna vec je povedať „cítil som sa bezpečne“ a druhá vec je priznať, že som sa jednoducho správal opatrne. Okrem pamiatok je všetko v zlom stave a všimol som si, že tu je veľa kasín. Ak máte pochybnosti o kamenných kasínach, môžeš si o nich najskôr vyhľadať informácie online alebo si prečítať nezávislé recenzie o online kasínach na stránke Nejlepsi-casina.cz. Historické centrum je ale krásne, no ultra bezpečné to tam nie je a po zotmení som tam sám chodiť nechcel.

• TIP: Mám taký hack na hľadanie ubytovania v mestách s trochu problematickou povesťou. Pozriem sa, či je v danej štvrti pobočka Starbucksu. Neznie to ako seriózna metóda, ale má to logiku. Veľké medzinárodné reťazce si pred otvorením prevádzky robia analýzu lokality, sledujú kúpnu silu, pešiu frekvenciu, poistiteľnosť a kriminalitu v okolí. Ak im vyjde, že sa im tam oplatí otvoriť, spravili si prieskum za vás.

Kde sa ubytovať v Lime a ako sa presúvať po meste

Ubytovaný som bol v štvrti Miraflores, konkrétne v hoteli Casa Andina Standard Benavides. Miraflores sa považuje za jednu z najbezpečnejších častí Limy, je to zeleň, promenáda nad oceánom a slušná ponuka reštaurácií. Od historického centra je to celkom ďaleko, čo mi však vôbec neprekážalo. Počas prechádzok sa mi veľmi páčila aj susedná štvrť San Isidro a smerom na juh Barranco, ktorá je z tejto trojice najviac bohémska.

Presúval som sa výhradne Uberom, ktorý v Lime funguje výborne, autá boli čisté a cesty pokojné. V meste, kde sa neoplatí zastavovať náhodné taxíky na ulici, je aplikácia s vopred známou cenou a evidovaným vodičom najlepšia vec, akú môžete použiť. Verejnú dopravu som v Lime neriešil vôbec.

• TIP: Ubytovanie som si vyberal tak, aby som z neho vedel dôjsť pešo k promenáde a k reštauráciám, a všetko ostatné som riešil Uberom. V Lime sa mi táto kombinácia osvedčila viac než snaha bývať čo najbližšie k pamiatkam v centre.

Prečo je v Lime stále sivo, aj keď takmer nikdy neprší

Toto je vec, ktorá mi v Lime dala najviac zmyslu až spätne, a vysvetľuje skoro všetko ostatné. Lima je jedno z najsuchších hlavných miest sveta. Ročne tu spadne len asi 10 až 20 milimetrov zrážok, čo je hodnota, akú majú tie najsuchšie púšte planéty. A pritom je nad mestom takmer neustále nízka sivá oblačnosť a vlhkosť vzduchu presahuje 80 percent.

Vyzerá to ako protirečenie, ale nie je. Popri pobreží Peru tečie studený Humboldtov prúd, ktorý ženie chladnú vodu smerom od Antarktídy. Teplý vzduch nad oceánom sa od tejto studenej vody v spodných vrstvách ochladí a skondenzuje na nízke súvislé oblaky. Tie sú však príliš nízke a tenké na to, aby z nich pršalo. Limčania im hovoria garúa, čo je taká jemná mrholiaca hmla, ktorá navlhčí povrch, ale nenaprší. Andy zároveň fungujú ako múr, cez ktorý sa vlhký vzduch od Amazónie na pobrežie nedostane. Výsledok je mesto, kde je vlhko, sivo a nepršia.

Toto vysvetľuje dve veci, ktoré ma v Lime prekvapili. Po prvé, pláže pod útesmi Miraflores, takzvaná Costa Verde, ma vôbec nenadchli. More je tu kvôli studenému prúdu chladné aj v lete, v zime klesá až k štrnástim stupňom, a nad tým visí sivá obloha. Ak čakáte brazílsku pláž, budete sklamaní. Ja som bol. A po druhé, práve preto, že tu prakticky neprší, môže uprostred mesta dodnes stáť hlinená pyramída, ktorá by v akejkoľvek daždivejšej krajine dávno rozmokla. A to je pre mňa to najlepšie, čo Lima má.

Čo vidieť v Lime podľa Milana Bez Mapy

Miesta som zoradil tak, ako sa dajú reálne pochodiť, teda od Miraflores cez Barranco do historického centra. Väčšinu z nich zvládnete za jeden nabitý deň.

Huaca Pucllana, hlinená pyramída uprostred štvrte Miraflores

Toto bolo pre mňa jednoznačne najsilnejšie miesto v celom meste. Museo de Sitio Huaca Pucllana je archeologické nálezisko priamo v Miraflores, obklopené bytovkami a kaviarňami. Absolvoval som tam bežnú komentovanú prehliadku a odchádzal som s pocitom, že som sa dozvedel niečo, čo som netušil.

V prvom rade, Huaca Pucllana nemá s Inkami nič spoločné. Postavila ju kultúra Lima približne medzi rokmi 200 a 700 nášho letopočtu, teda dávno pred tým, než vôbec vznikla Inkská ríša. Je zhruba trikrát staršia než Machu Picchu, za ktorým sem všetci letia. Pyramída je vysoká okolo 22 metrov a má sedem stupňovitých plošín.

A teraz to najlepšie. Peruánske pobrežie je jedno z najseizmickejších miest na svete. Ako to, že stavba z nepálených hlinených tehál prežila pätnásť storočí zemetrasení, keď koloniálna Lima z kameňa sa niekoľkokrát zrútila? Odpoveď je vidieť priamo v stene. Tehly nie sú položené naležato, ale postavené nastojato ako knihy v knižnici, a medzi nimi sú zámerné medzery. Archeológovia tejto technike hovoria knižnicová alebo bookshelf. Keď príde zemetrasenie, tehly majú kam uhnúť, pohnú sa v rámci tých medzier a mäkká hlina zvyšok energie pohltí namiesto toho, aby praskla. Nie je za tým žiadna stratená technológia, len päťsto rokov pozorovania toho, čo pri zemetrasení spadne a čo nie.

Vyhliadka Malecón de Miraflores pri západe slnka

Malecón je pás parkov a promenády na útesoch nad oceánom a je to podľa mňa najpríjemnejšia časť Limy na prechádzku. Chodil som tam večer a pohľad na oceán z výšky útesov sa mi veľmi páčil. Je to zároveň miesto, kde najlepšie uvidíte to, o čom som písal vyššie. Zeleň na Malecóne sa musí umelo zavlažovať, hoci stojíte pár metrov od oceánu. Rastie tu totiž púšť, len sa tvári ako park.

Most Puente de los Suspiros vo štvrti Barranco

Ak pôjdete z Miraflores ešte viac na juh, dostanete sa do Barranca. Je to najmenšia a najbohémskejšia štvrť Limy, s farebnými domami, galériami a drevenou lávkou Puente de los Suspiros, teda Mostom vzdychov. Meno má po zamilovaných pároch, ktoré sa tu podľa miestnej tradície stretávali. Mne to sadlo ako protipól k veľkomestskej Lime, tu človek konečne spomalí.

Kláštor San Francisco a katakomby v Lime

V historickom centre bol pre mňa najzaujímavejší Museo del Convento de San Francisco y Catacumbas. Zvonku vyzerá ako ďalší koloniálny kostol so žltou barokovou fasádou, ale to podstatné je pod ním. V podzemných chodbách sú uložené kostrové pozostatky odhadom 25 tisíc ľudí. Lebky a stehenné kosti sú tam poukladané do geometrických obrazcov, čo mi mierne pripomínalo katakomby v Paríži. Rozdiel je v tom, že tie parížske vznikli ako riešenie preplnených cintorínov až na konci 18. storočia, kým tu ide priamo o pôvodný cintorín pod kostolom.

A tu je to vysvetlenie, ktoré mi na mieste dalo najväčší zmysel. V koloniálnej Lime bolo pochovanie pod kostolom výsadou, verilo sa, že bližšie ku svätým znamená bližšie k Bohu. Preto tu neležia len mnísi, ale aj mešťania, ktorí si za to zaplatili. Skončilo to až vtedy, keď mestu došlo, že cintorín pod centrom mesta je z hygienického hľadiska zlý nápad, a po otvorení prvého mestského cintorína sa pochovávanie v kostoloch postupne zakázalo. Chodby potom zamurovali a znovu ich objavili až v roku 1943.

• TIP: Do katakomb som išiel s prehliadkou a odporúčam to isté. Bez sprievodcu je to len tmavá chodba plná kostí, so sprievodcom sa dozviete, prečo sú tam.

Historické centrum Limy a námestie Plaza Mayor

Historické centrum Limy je zapísané v zozname UNESCO a jeho stredom je Plaza Mayor, okolo ktorej stojí prezidentský palác, arcibiskupský palác a katedrála. Prechádzku po centre aj so zastávkou v reštaurácii máte pokojne za hodinu až dve, mesto sa dá zvládnuť pešo. Bežne tu na uliciach uvidíte ľudí v tradičných odevoch a je to presne také juhoamerické mesto, aké si predstavíte.

Katedrálna bazilika v Lime a záhada Pizarrových kostí

Katedrálu nájdete priamo na Plaza Mayor a je v nej pochovaný Francisco Pizarro, dobyvateľ Inkskej ríše a zakladateľ Limy. A s tým hrobom sa spája príbeh, ktorý mám veľmi rád, lebo je to učebnicová ukážka toho, ako sa dlho ukazuje niečo, čo vlastne nikto poriadne neoveril.

Od roku 1891 tu v presklenej rakve vystavovali mumifikované telo a všetkým návštevníkom hovorili, že je to Pizarro. V roku 1977 však robotníci pri prestavbe krypty otvorili zamurovaný výklenok a našli v ňom olovenú schránku s nápisom, že obsahuje Pizarrovu lebku. Vedľa nej ležala truhla s kosťami.

Nasledovalo niekoľko rokov sporov, až v roku 1984 forenzní antropológovia potvrdili, že tá lebka aj kosti naozaj patria Pizarrovi. Rozhodli o tom okrem iného stopy po sečných ranách na lebke, ktoré sedeli s dobovými opismi jeho vraždy. Mumia, ktorú tam takmer sto rokov ukazovali turistom, patrila niekomu úplne inému.

Galéria umenia MALI, Museo de Arte de Lima

Museo de Arte de Lima, skrátene MALI, bolo pre mňa druhým najsilnejším miestom v meste. Sídli v budove z 19. storočia v parku Parque de la Exposición a prevedie vás peruánskym umením od predkolumbovských kultúr až po súčasnosť. Veľmi príjemne ma prekvapilo aj vstupné, na európske pomery je to smiešna suma za to, čo tam dostanete.

Vodný park Circuito Mágico del Agua

Kúsok od MALI, v Parque de la Reserva, nájdete Circuito Mágico del Agua. Je to komplex trinástich osvetlených fontán a od roku 2007 drží zápis v Guinnessovej knihe ako najväčší komplex fontán vo verejnom parku na svete. Hlavná fontána vystreľuje vodu vyše 80 metrov vysoko a večer tu bežia svetelné a hudobné predstavenia. Vstupné je približne 5 solov, čo sú necelé dve eurá.

• TIP: Park má zmysel len po zotmení, cez deň sú to obyčajné fontány. Otvorené býva popoludní a večer a hlavná šou má tri pevné časy, takže si ich vopred pozrite na stránke parku, aby ste tam neprišli medzi nimi.

Kde som v Lime jedol a čo som ochutnal

Kúsok od kláštora San Francisco je veľmi dobrá kaviareň Urku Coffee Shop, do ktorej sa z centra pohodlne dostanete pešo. Peru je pritom jedným z väčších producentov kávy na svete, takže si ju tu dajte poriadnu a nie z reťazca.

V jednej reštaurácii v centre som si dal aj klasiku, ktorá mnohých Európanov zarazí. Vyprážané morča, po španielsky cuy. Ja som mu v tom momente hovoril inak, ale nechajme to tak. A tu je zas ten kontext, ktorý sa oplatí vedieť skôr, než sa nad tým niekto pohoršuje.

• TIP: Ochutnajte tiež čaj z lístkov koky. Veľmi typická miestna záležitosť, ktorá slúži na privykanie si na vysoké narmorské výšky.

Morčatá boli v Andách domestikované už pred tisíckami rokov a boli tu bežným zdrojom bielkovín dávno pred príchodom Európanov. Zaberú málo miesta, zožerú kuchynský odpad a rozmnožujú sa rýchlo, takže v horskom prostredí, kde je pôdy málo, dávali oveľa väčší zmysel než veľký dobytok. To, čo je pre nás domáce zvieratko, je tu tradičné sviatočné jedlo.

Celodenný výlet z Limy do Paracasu a Huacachiny

Ak vám v Lime zvýši deň navyše, najlepšie s ním naložíte tak, že z mesta vypadnete na juh. Paracas leží približne 250 kilometrov od Limy, čiže zhruba štyri hodiny cesty, a odtiaľ vyrážajú lode k ostrovom Ballestas, kde uvidíte kolónie levov morských, tučniakov a obrovské množstvo morského vtáctva. Ešte kúsok ďalej je Huacachina, skutočná oáza s jazierkom uprostred piesočných dún, kde sa jazdí na bugine a sandboarduje.

A opäť to súvisí s tým, o čom som písal vyššie. To, že je celé toto pobrežie púšť, spôsobuje ten istý Humboldtov prúd, ktorý drží Limu pod sivou oblačnosťou. Studená voda so sebou zároveň prináša obrovské množstvo živín, a preto je more pri Paracase také plné života. Rovnaký jav teda robí pevninu mŕtvou a oceán mimoriadne bohatým.

• TIP: Ak chcete stihnúť Paracas aj Huacachinu za jeden deň, počítajte s odchodom pred svitaním a návratom neskoro v noci. Ak máte na výber, ja by som radšej v Paracase prespal a rozdelil si to na dva dni.

Z Limy do Cuzca a na Machu Picchu

Väčšina ľudí, ktorá čítala tento článok až sem, mieri rovnako ako ja ďalej, do Cuzca a na Machu Picchu. O tom bude článok nabudúce. Tu si prečítajte môj článok ako navštíviť Machu Picchu.

A ako to teda s Limou dopadlo? Lima nie je mesto, do ktorého by som sa hnal späť. Ale som rád, že som tam bol, lebo som odtiaľ odišiel s vecami, ktoré som pred tým netušil. Že najstaršia stavba v modernej štvrti drží pokope vďaka medzerám medzi tehlami. Že mesto pri oceáne môže byť suchšie než väčšina púští. A že sa niekedy oplatí zastaviť aj tam, kde ste pôvodne chceli len prestúpiť.

Cestujte!

The post Čo vidieť v Lime v Peru podľa Milana Bez Mapy appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

A práve preto sú Bardejovské kúpele zvláštne miesto. Sú postavené na úplne inom rytme, než v akom dnes cestujem ja aj väčšina ľudí okolo mňa. Nikto ich nenavrhoval pre človeka, ktorý pribehne v piatok večer a v nedeľu poobede odchádza. A napriek tomu to ide, len treba vedieť, kam ísť.

Toto je zoznam miest, ktoré som počas návštevy stihol, a k nim to, čo by som sám chcel vedieť dopredu.

Praktické informácie ako cestovať do Bardejovských kúpeľov

Ako sa dostať do Bardejovských kúpeľov? Ja som priletel do Košíc a požičal si auto priamo na letisku. Z letiska mi to do Bardejovských Kúpeľov trvalo približne hodinu a dvadsať minút a prenájom auta ma vyšiel asi na 50 € na deň bez poistenia.

• TIP: Na prenájom auta vždy využívam Discover Cars, je to taký vyhľadávač, ktorý prehľadáva všetky autopožičovne a nájde najlepšie ceny.

Ubytovanie v Bardejovských kúpeľoch nefunguje ako som si myslel

Pri ubytovaní ma prekvapila jedna vec, časť hotelov v kúpeľoch som nenašiel na Bookingu. Hotel Dukla, v ktorom som býval, bol rezervovaný priamo cez stránku Bardejovských Kúpeľov zaslaním žiadosti o ubytovanie. Dôvod je jednoduchý: prednosť majú hostia na liečebných pobytoch, ktorým pobyt často hradí zdravotná poisťovňa. Sú to v prvom rade kúpele a až potom hotel.

View this post on Instagram

Mimochodom, hotel Dukla otvorili až tento rok po viac ako dvadsiatich rokoch chátrania. V samotnom areáli sa autami nejazdí, ja som ho nechal na parkovisku za hotelom a ďalej som sa presúval pešo alebo na bicykli. Mal som tu tri dni a rozdelil som si ich takto: dva na kúpele a okolie a jeden na Bardejov. Za jediný deň by som z toho nestihol ani polovicu.

Čo vidieť v Bardejovských kúpeľoch podľa Milana Bez Mapy

Kolonáda a osem minerálnych prameňov

Začal som tu. Kolonáda je srdce kúpeľov a zároveň miesto, ktoré som prvýkrát prešiel za dve minúty a nič som si nevšimol. Vyviera tu osem prameňov, každý s trochu iným zložením, od tráviacich ťažkostí po dýchacie cesty. Pitie je zadarmo. Háčik je v tom, že bez vlastného pohára alebo hrnčeka si nenaberiete. Kúpiť sa dá na mieste, ale ja som to zistil až pri pulte.

Mne najviac chutil Herkules. Patrí k najsilnejšie mineralizovaným prameňom na Slovensku a chutí presne tak, ako to znie. Ak ste boli v Karlových Varoch, budete sa cítiť ako doma. Kolonádu postavili v roku 1972 k 725. výročiu prvej zmienky o kúpeľoch a je to prvá kúpeľná kolonáda na Slovensku, a stále jediná krytá. Čiže vodu si tu naberiete aj v decembri v daždi.

A v piatich výklenkoch sú drevené plastiky Vladimíra Kompánka. Jedného z najvýznamnejších slovenských sochárov 20. storočia. Prešiel som okolo nich s pohárom v ruke asi trikrát, kým mi to došlo.

• TIP: Vzal som si vlastný hrnček, plastové fľaše sú tu kvôli hygiene zakázané. A pozor na otváracie hodiny kolonády, mimo nich som sa k prameňom nedostal.

Ľudový prameň, Bardejovské kúpele

Kúsok od kolonády som našiel voľne prístupný ľudový prameň s dvoma vodami, Hlavným a Lekárskym. Bez ohrevu, čiže studené. Zadarmo a bez obmedzenia. Miestni si sem chodia napĺňať fľaše namiesto kupovanej minerálky. To je podľa mňa najlepšia recenzia, akú miesto môže dostať.

Najstarší skanzen na Slovensku je v Bardejovských kúpeľoch

Múzeum ľudovej architektúry hneď na okraji kúpeľov sprístupnili v roku 1965 a je to najstarší skanzen na Slovensku. Šiel som tam s tým, že si za dvadsať minút odfotím drevené domčeky. Vyšiel som o hodinu neskôr. Dal som si komentovanú prehliadku a bolo to moje najlepšie rozhodnutie z celého pobytu. Bez sprievodcu je to pekná dedinka. So sprievodcom je to úplne iný zážitok. Dve veci mi tam prevrátili hlavu naruby.

• Mýtus o stavbách bez jediného klinca. Počuli ste to určite aj vy. Realita je zložitejšia, pri zrubovej konštrukcii ich naozaj veľa netreba, ale na šindľové strechy sa klince používali bežne. Sprievodca to povedal sám od seba, bez toho, aby sa niekto pýtal.

Tradičná chalupa nie je taká stará, ako si myslíme. Tie biele vymaľované steny a pekne zariadené izby, ktoré máme spojené so „starými časmi“, vznikli až vtedy, keď prišli liatinové platne na varenie. Dovtedy sa kúrilo otvoreným ohňom, dym bol všade a maľovať steny nemalo zmysel. Čiže obraz tradičnej dediny, ktorý nosím v hlave, je v skutočnosti dosť neskorý.

Je tu aj funkčná hrnčiarska pec na drevo, niekoľkokrát do roka v nej robia ukážkové výpaly. A jeden exponát, ktorý som ocenil až na druhý deň v Bardejove: vŕtacie zariadenie z 18. storočia na výrobu drevených vodovodných rúr. Doslova vyvŕtané borovicové kmene. Práve z nich bol postavený mestský vodovod v Bardejove a jeho posledná časť sa odstraňovala až v roku 1965. O tom viac v článku o meste.

Šarišské múzeum v Bardejovských kúpeľoch

Šarišské múzeum je priamo pri skanzene, tak som ho zobral hneď po ňom. Sú tu tradičné kroje, tkanie, košikárstvo aj hrnčiarstvo. Mne z toho utkveli dve veci. Bardejovské košíky sa vyvážali až do Talianska, do Turína a Terstu. Z dediny pri poľských hraniciach.

A hrnčiar Frankovič, posledný tradičný majster s kopacím kruhom, si po druhej svetovej vojne vymyslel značku s vtáčikom. Inšpiroval ho vraj český turista. Remeselník na východnom Slovensku si teda vytvoril logo preto, lebo mu to poradil návštevník. Sedemdesiat rokov pred tým, ako sme tomu začali hovoriť branding.

Prírodné kúpalisko a ranné plávanie v Bardejovských kúpeľoch

Kúpalisko funguje ako bežné letné kúpalisko s vyhrievanou vodou. Ale je tu jedna vec, ktorú som ocenil najviac z celého areálu. Ráno je bazén na hodinu vyhradený len na plávanie, nie na kúpanie. Žiadne skákanie, žiadne lopty. Dráha má 25 metrov. Ja som chodil a bol to najlepší štart dňa, aký som tu mal.

Elektrobicykel z informačného centra

V turistickom informačnom centre pred hotelom Alexander som si požičal elektrobicykel a bez neho by som polovicu tohto článku nemal. Celý areál kúpeľov je bez áut, čo je samo osebe príjemné.

Ale hlavne, všetko zaujímavé v okolí je na hranici toho, čo sa dá zvládnuť pešo, a pohodlne dostupné na bicykli. Terén je miestami ostrý a bez motora by som tie kopce riešil inak. Po ceste si urobte aj zastávku pri Jazierku Dobrý les.

Hrad Zborov, ktorému hovoria Makovica

Z kúpeľov mi to na elektrobicykli trvalo asi tri štvrte hodiny k zrúcanine gotického hradu nad obcou Zborov. Prvé zmienky siahajú do začiatku 14. storočia. V 16. storočí patril k najrozsiahlejším opevneným sídlam na Slovensku. Výhľad mi za ten výjazd stál. A na rozdiel od kúpeľov som tu nestretol skoro nikoho.

• TIP: Po ceste naspäť som sa zastavil pri minerálnom prameni v Dlhej Lúke, na mape ho nájdete ako „prameň Dlhá Lúka„. V tom teple presne to, čo som potreboval.

Sedlo Čerešňa, rozhľadňa Kamenná hora a Berzeviczyho veža na Stebníckej Magure

Kam ďalej? Sedlo Čerešňa je vo výške 520 metrov a je to hlavná križovatka turistických chodníkov v okolí. Odtiaľto som sa vedel dostať prakticky kamkoľvek.

Je tu ohnisko, krytý posed a domček na strome. Vedie tadiaľto Cesta hrdinov SNP. Kúsok ďalej je rozhľadňa Kamenná hora, drevená, 9,6 metra, z centra kúpeľov po červenej značke mi to trvalo asi dvadsať minút. Je to najľahšia vyhliadka v okolí a zvládne ju aj rodina s malými deťmi. Výhľad na dolinu Tople a na Bardejov. Nezabudnite na fotku na hojdačke.

• Stebnícka Magura má takmer 900 metrov a veža na vrchole meria bezmála tridsať metrov. Vstup je zadarmo, celoročne, ja som na ňu vyšiel po 104 schodoch. Za dobrého počasia dovidíte na Tatry.

A teraz to, čo z nej pre mňa urobilo viac než len vyhliadku. Dnešná veža je replika. Pôvodná tu stála od roku 1905 a zničili ju v roku 1918, v poslednom roku prvej svetovej vojny. Volala sa po Albertovi Berzeviczym, vtedajšom uhorskom ministrovi školstva. A ten istý Berzeviczy 16. augusta 1903 odhaľoval v kúpeľnom parku sochu Sisi.

Sisi v Bardejovských kúpeľoch, kde je pravda a čo tu robila?

Cisárovná Alžbeta sa v Bardejovských kúpeľoch liečila od 1. do 22. júla 1895. Prišla vlakom, mala päťdesiatosem rokov a bývala v dome, ktorý sa vtedy volal Deák, dnes je to liečebný dom Alžbeta. Pila vodu z prameňa, ktorý dnes nesie jej meno. Do kúpeľov ale neprišla len s telesnými ťažkosťami. Krátko predtým jej tragicky zomrel syn Rudolf.

Pri odchode povedala, že sa cíti ako osemnásťročná. Preto ju socha v kúpeľnom parku z roku 1903 zobrazuje ako mladé dievča, nie ako päťdesiatničku. V liečebnom dome Alžbeta je múzeum aj apartmán zariadený v jej štýle. Ja som si prešiel aj náučný chodník Sisi, sedem zastavení, 2,3 km, dal som to pohodlne za tri štvrte hodiny.

Čo vidieť v Bardejove počas návštevy Bardejovských kúpeľov

A čo Bardejov? Mesto je šesť kilometrov odtiaľto a je zapísané v UNESCO, okrem námestia hlavne vďaka zachovanému súboru židovských pamiatok. Tretí deň som strávil tam.

Videl som miesto, kde mal kat v kostole vlastnú lavicu a vlastné dvere, aby ho z hlavnej lode nikto nevidel. Kamenného chlapca, ktorý vystrkuje zadok na meštianske domy, lebo kamenárovi nezaplatili. A pod dnešnou dlažbou námestia leží tá pôvodná, o sedemdesiat centimetrov nižšie. Ale to je na samostatný článok, tu sú moje tipy čo vidieť v Bardejove.

Cestujte na Východ!

*článok vznikol v spolupráci s Ministerstvom dopravy a cestovného ruchu & a Oblastnou Orchanizáciu Cestovného Ruchu Šariš Bardejov

The post Čo vidieť v Bardejovských kúpeľoch podľa Milana Bez Mapy appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

Ja som tu strávil jeden deň a čakal som pekné námestie. Dostal som mesto plné historiek, ktoré by mi nikto nepovedal, keby som sa nemal koho pýtať. Toto sú tie, ktoré mi zostali v hlave.

Praktické informácie ako sa dostať do Bardejova

Ja som do Bardejova prišiel z Bardejovských kúpeľov, kde so bol na pobyte, je to odtiaľ len šesť kilometrov. Originál som ale priletel do Košíc lietalom z Bratislavy a auto si požičal priamo na letisku, cesta na severovýchod mi trvala hodinu a dvadsať minút.

• TIP: Na prenájom auta vždy využívam Discover Cars, je to taký vyhľadávač, ktorý prehľadáva všetky autopožičovne a nájde najlepšie ceny.

Na mesto som si vyhradil celý deň a zobral som si sprievodkyňu. Je to jediná vec z celého výletu, ktorú by som odporučil aj vtedy, keby ma za to nikto neplatil. Námestie obídete za dvadsať minút. Ale bez sprievodcu by som prešiel okolo všetkého, čo je v tomto článku, a nič by som si nevšimol.

Čo vidieť v Bardejove podľa Milana Bez Mapy

Domy na námestí v Bardejove sa dajú čítať podľa okien

Námestie lemuje 46 meštianskych domov a odvtedy ani jeden nepribudol, ani jeden nezanikol. Naučil som sa tu jeden trik, ktorý odvtedy používam aj v iných mestách.

Počítajte okná v priečelí. Mešťan mal tri, šľachtic štyri, fara päť. Idete radom domov, počítate okná a v skutočnosti čítate, kto tu bol pred piatimi storočiami bohatší.

A ešte niečo, čo mi nešlo z hlavy. Dlažba, po ktorej chodíte, nie je tá pôvodná. Tá leží asi sedemdesiat centimetrov pod vami. Mesto niekoľkokrát vyhorelo a suť sa nikdy nevynášala von, len sa rozhrabala a stavalo sa na nej ďalej. Niektorým domom tak časom zanikli pivničné okienka.

Kamenný chlapec Bardejova, ktorého skoro nikto nenájde

Na renesančnom vstupe do radnice je malá kamenná postava chlapca, ktorý má hlavu medzi nohami a vystrkuje zadok na meštianske domy. Objavil sa tam vraj z večera do rána. Umiestnil ho kamenár, ktorému nezaplatili toľko, koľko mu sľúbili. Za tie storočia z mesta zmizlo všeličo, ale chlapca nikto nedal dole.

• TIP: Našiel som ho až na tretí pokus a musel som ustúpiť pár krokov dozadu, zblízka ho neuvidíte.

Pri reštaurovaní radnice sa navyše ukázalo, že sa tu kedysi niekto poriadne nudil. Na stene sa našli kresby, ktoré sa dnes označujú za erotické. Nahá žena a papagáje v dosť jednoznačnej polohe. Seggs.

V bazilike má kat vlastnú lavicu a svoje dvere

Bazilika svätého Egídia je nabitá oltármi, ale mňa najviac dostala jedna obyčajná drevená lavica. Je to katova lavica. Keď na nej sedel, ľudia z hlavnej lode ho nevideli. A hneď za ňou sú dvere, ktoré urobili priamo preňho, aby nemusel vchádzať hlavným vchodom ako ostatní.

Pritom to bol najlepšie platený človek v meste. Mesto ho potrebovalo, vykonával najvyššie tresty, odvážal nakazené zvieratá a počas epidémií čistil ulice. A zároveň mal v krčme vlastný stôl, po niektorých uliciach nesmel chodiť, na ulici musel nosiť kuklu a ženiť sa mohol v podstate len do rodín iných katov. Funkcia bola dedičná.

Tá lavica je podľa mňa najúprimnejší predmet v meste. Mesto si zaplatilo človeka na špinavú prácu a potom preňho postavilo vchod, aby ho pri modlení nemuselo vidieť. Ešte dve veci, ktoré tam hľadajte. Počas covidu tu reštaurovali staré vstupné dvere. Pri meraní dreva im niečo nesedelo a pod dverami našli ďalšie dvere, o ktorých nikto netušil, že tam sú.

A jeden starý obraz dali v 19. storočí opraviť zlému majstrovi. Postava na kraji má namiesto rúk kýpte, nohy sú pokrivené a Ježiš je nezvyčajne tučný. Historickú hodnotu to stratilo, ale nechali to visieť, a mne to prišlo sympatickejšie, ako keby to schovali.

Z veže vidno kopec, kde stála šibenica

Na vežu som vyšiel po úzkom jednosmernom schodisku, kde platí jednoduché pravidlo: kto ide hore, má prednosť. Zhora je vidno celý pôdorys mesta a na kopci oproti dvojkríž. Volá sa to Šibeňa hora a stála tam šibenica. Čiže kat mal svoju lavicu dole v kostole a svoju robotu tam hore. Jedno od druhého je na dohľad.

Školská bašta a trieda z roku 1962

Bardejovské opevnenie patrí k najzachovalejším na Slovensku a každú baštu kedysi spravoval niektorý cech. Do jednej z nich som sa dostal vďaka človeku, ktorý si ju počas covidu zobral do správy a vyčistil ju. Výstava vnútri ale nie je o stredoveku. Je o roku 1962, keď baštu naposledy rekonštruovali. Je tam kompletne zariadená školská trieda zo šesťdesiatych rokov, lavice, mapy, učebnice. Veľkú časť tých vecí ľudia darovali alebo sa našli pri kontajneroch.

Bavilo ma to viac, ako som čakal. Stredoveké mesto si viem predstaviť z filmov. Ako vyzerala trieda za socializmu, to si pamätá čoraz menej ľudí.

Ulička Johna Lennona

Toto som nečakal a je to moje obľúbené miesto v meste. Jeden človek zasvätil veľkú časť života pamiatke na Johna Lennona. Na dome má noty z Give Peace a Chance, na plote tabule s názvami kapiel a pri ceste kamene s menami členov a rokmi vzniku a zániku. Dnes sa tomu hovorí skôr rockový dom a uličke pri ňom Ulička Johna Lennona. Pokojne to môže byť najkratšia ulica na Slovensku, tvoria ju v podstate dva domy.

Nie je to oficiálne múzeum. Keď je majiteľ doma, ľudí púšťa dnu. Mesto s pečiatkou UNESCO a stredovekým námestím, a mňa najviac potešila celoživotná posadnutosť jedného chlapa.

Suburbium synagóga, pamätník holokaustu a Židia v Bardejove

Historických námestí je vo svete veľa. Pri zápise Bardejova do UNESCO v roku 2000 výrazne zavážilo niečo iné: zachovaný súbor židovských stavieb na okraji historického jadra, kde je pokope všetko, čo komunita potrebovala.

Tá komunita tvorila v meste viac než tretinu obyvateľov. Deportovaných bolo viac ako 3700 ľudí a dnes v Bardejove nežije ani jeden Žid. V centre pritom stojí modlitebňa zachovaná inak než väčšina podobných budov v strednej Európe. Nie preto, že by ju niekto chránil. Po deportáciách si jedna žena zobrala na starosti kľúč a zatemnila okná, aby budova nepútala pozornosť.

Pri suburbiu stojí pamätník holokaustu. Presadil ho muž, ktorý sa v Bardejove narodil, deportáciu prežil, dnes má vyše deväťdesiat rokov a stále sem chodí. Na mramorových tabuliach sú mená deportovaných. Nie sú len v abecednom poradí. Rodiny sú pokope, otec, matka a za nimi deti podľa veku. Keď idete popri tabuliach a čítate roky narodenia, nájdete medzi menami aj trojročné deti. Nikto z tých ľudí neodchádzal pracovať a v meste sa to vedelo. Posledná tabuľa je prázdna zámerne. Mená stále pribúdajú.

Vedľa je tabuľa spravodlivých. Mená ľudí, ktorí svojich susedov ukrývali, hoci vedeli, že ich to môže stáť život. Sprievodkyňa mi povedala vetu, ktorá sedí na celý tento článok: oficiálne čísla si vygooglite, ale to bardejovské sú príbehy rodín, ktoré si tu starší ľudia stále pamätajú. Jeden z nich mi zostal v hlave:

„Keď kolónu odvádzali, malý chlapec z jednej z tých rodín tlačil kolobežku. Chlapec, ktorý stál na chodníku, sa spýtal, či mu ju požičia. Nechcel mu ju dať. Otec mu povedal, nech mu ju dá, že ju už nebudú potrebovať.“

Melódia, ktorú poznáte, sa volá Spomienka na Bardejov

A teraz sľúbený koniec príbehu z úvodu. Béla Kéler sa narodil v Bardejove v roku 1820 a písal tance, ktoré sa hrali po celej Európe. Jednu zo svojich skladieb nazval Bártfai emlék, čiže Spomienka na Bardejov.

Brahms tú melódiu použil ako základ svojho Uhorského tanca č. 5, lebo bol presvedčený, že je to ľudovka. Keď sa Kéler ohradil, Brahms mu odpísal v štýle, že väčšiu poklonu skladateľ dostať nemôže, než keď jeho melódiu spievajú dedinčania ako svoju vlastnú. Mimochodom, v meste sa občas hovorí, že Kéler zomrel doma v Bardejove. Nezomrel, zomrel v nemeckom Wiesbadene. Čiže jedna z najhranejších melódií klasickej hudby má v origináli v názve toto mesto. A skoro nikto o tom nevie.

Čo vidieť v Bardejovských kúpeľoch pri návšteve Bardejova

Šesť kilometrov od mesta sú Bardejovské kúpele, kde som býval. Osem minerálnych prameňov na krytej kolonáde, najstarší skanzen na Slovensku a rozhľadne v okolí. Ja som si to rozdelil tak, že dva dni patrili kúpeľom a jeden mestu. Tu si prečítajte čo vidieť v Bardejovských kúpeľoch.

Cestujte!

*článok vznikol v spolupráci s Ministerstvom dopravy a cestovného ruchu & a Oblastnou Orchanizáciu Cestovného Ruchu Šariš Bardejov

The post Čo vidieť v Bardejove podľa Milana Bez Mapy appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.

V grónskom Nuuku a Kangerlussuaqu a potom nórskom Tromso. A práve preto tento článok píšem. Tri razy sú akurát dosť na to, aby človek pochopil, čo o tom naozaj rozhoduje – a akurát málo na to, aby si začal myslieť, že to má vyriešené.

Takže nie, žiadny zoznam „10 najlepších destinácií na polárnu žiaru„. Skôr to, čo by som vám povedal pri káve, keby ste mi napísali, že sa na to chystáte.

Kde vidieť polárnu žiaru a na čo sa pripraviť

Polárna žiara je nad severom oveľa častejšie, než ju ľudia vidia. Ona tam v podstate je, len jej medzi vami a ňou stojí buď mrak, alebo pouličná lampa. Môžete mať špičkovú geomagnetickú aktivitu, telefón vám môže pípať výstrahy, celý internet môže šalieť, no ak je nad vami zatiahnutá obloha, nevidíte absolútne nič.

• TIP: Tu nájdete aktuálne akciové letenky na Island a tu do Tromso. Odkazy si uložte, priebežne sa aktualizujú.

Naopak, pri veľmi pokojnej noci pod čiernou, úplne čistou oblohou ďaleko od svetiel sa vám môže ukázať tichý zelený oblúk, o ktorom žiadna appka nepísala. Preto je moje poradie pri plánovaní vždy rovnaké:

1. Mraky.
2. Tma.
3. Až potom všetko ostatné.

Sledovanie polárnej žiary v Grónsku či na Islande

Nuuk je hlavné mesto Grónska a má atmosféru, akú nemá nikde nič, farebné domy, fjord, hory hneď za posledným panelákom. Lenže je to mesto. A mesto svieti.

Keď sa mi tam polárna žiara ukázala, nebolo to z centra. Bolo to potom, čo som sa vybral kúsok preč od osvetlených ulíc, smerom, kde už za chrbtom nemáte lampy. Nepotrebujete auto ani drahý výlet, väčšinou stačí dvadsať minút chôdze a jeden kopec medzi vami a mestom. Druhá vec, ktorú vás Nuuk naučí, je počasie na pobreží. Mení sa rýchlo a bez ospravedlnenia. Čistá obloha o deviatej neznamená nič o polnoci – a platí to aj naopak, čo je vlastne dobrá správa. Ak je zatiahnuté, ešte to nevzdávajte.

Ak by som mal niekomu poradiť jediné miesto, poviem Kangerlussuaq, a nie preto, že je najkrajšie. Práve naopak, je to malá osada pri bývalej americkej leteckej základni a rozhodne to nie je pohľadnica.

Ale leží vo vnútrozemí, na konci dlhého fjordu, ďaleko od pobrežného počasia. A presne to je jeho superschopnosť: suchý vzduch a výrazne viac jasných nocí než na pobreží. Plus je maličký. Prejdete desať minút za posledné svetlo a stojíte v tme, akú v Európe len tak nezažijete.

Sledovanie polárnej žiary v Škandinávii (Nórsko, Švédsko, Fínsko)

A potom je tu Tromsø. Severné Nórsko, mesto ktoré leží na ostrove, medzi horami a otvoreným morom, ktoré ohrieva Golfský prúd. Znamená to znesiteľnejšie zimy, než by ste na tej šírke čakali a zároveň veľa oblačnosti. Vzniká tak situácia, ktorá znie ako paradox, ale nie je ním: jedno z najspoľahlivejších miest na svete na sledovanie polárnej žiary a súčasne miesto, odkiaľ množstvo ľudí odíde bez toho, aby čokoľvek videli. Nie preto, že by tam žiara nebola. Preto, že bola nad mrakmi.

• TIP: Prečítajte si môj blog o Tromso, mám tam vyznačenú jednu konkrétnu pláž odkiaľ miestni často sledujú polárnu žiaru.

Keď sa mi tam ukázala, nebolo to vďaka tomu, že som prišiel dosť ďaleko na sever. Bolo to vďaka tomu, že sa v tú konkrétnu noc obloha otvorila. Mimochodom, toto je aj vysvetlenie, prečo z Tromsø vyráža každý večer toľko výprav smerom do vnútrozemia, k fínskym a švédskym hraniciam. Nehľadajú polárnu žiaru, hľadajú dieru v oblačnosti.

Ak by ste tam boli bez auta, ako som bol ja, úplne stačí lanovka Fjellheisen na druhú stranu fjordu alebo obyčajný mestský autobus kúsok za posledné lampy. Nie je to o vzdialenosti, je to o tme.

Kedy je najleší čas a sezóna na sledovanie polárnej žiary

Sezóna. Zhruba od konca augusta či septembra do marca, na severe pokojne do začiatku apríla. V lete je to úplne zbytočné, nad polárnym kruhom je vtedy svetlo aj v noci a žiara jednoducho nemá do čoho svietiť. Osobne mám najradšej jeseň a skorú jar: noci sú už dosť dlhé, ale mráz ešte nie je taký, aby ste po hodine utekali dnu.

Hodina. Najväčšiu šancu máte zhruba medzi 21:00 a 02:00. Nie je to zákon, ale vtedy je najlepší čas. Ak sa vám nechce prebdieť celú noc, dajte si budík na jednu ráno a vykuknite z okna. Robím to úplne bežne.

Mesiac. Spln dokáže slabšiu žiaru poriadne prežiariť. Ak si môžete vyberať termín, pozrite si fázy mesiaca a mierte skôr k novu.

A čo slnečný cyklus? Vrchol tohto jedenásťročného cyklu už máme za sebou – bol na jeseň 2024 – a teraz sme v jeho zostupnej fáze. Znie to ako zlá správa, ale nie je: tie najsilnejšie geomagnetické búrky historicky prichádzajú práve v zostupnej fáze, často aj roky po vrchole. Takže áno, aj najbližšie sezóny stoja za to.

Aplikácia na sledovanie polárnej žiary

My Aurora patrí medzi najpoužívanejšie aplikácie na plánovanie lovu polárnej žiary. Ukazuje aktuálnu aktivitu slnečného vetra, oblačnosť, predpoveď polárnej žiary aj mapu, kde je najväčšia šanca ju vidieť. Pri mape si však veľa ľudí nesprávne vysvetľuje farby, nejde o to, že tam presne v tej chvíli „svieti zelená či červená obloha“.

Farby zobrazujú pravdepodobnosť a intenzitu výskytu polárnej žiary. Zelená znamená slabšiu aktivitu, pri ktorej ju často uvidia najmä ľudia v oblastiach blízko polárneho kruhu. Žlté a oranžové oblasti naznačujú vyššiu aktivitu a väčšiu šancu, že sa polárna žiara rozšíri južnejšie.

Červená a fialová farba znamenajú silnú geomagnetickú aktivitu, pri ktorej môže byť viditeľná aj v krajinách, kde ju bežne nečakáte.

Dôležité však je sledovať aj oblačnosť, svetelný smog a byť vonku v správnom čase, samotná farba v aplikácii ešte nezaručuje, že ju uvidíte.

Odkiaľ sledovať polárnu žiaru

Toto je tá časť, kde vám väčšina článkov ponúkne zoznam miest. Ja vám radšej dám kritériá, podľa ktorých si to miesto nájdete sami, aj v Grónsku, aj v Nórsku, aj vo Fínsku:

• Otvorený výhľad na sever. Žiara sa často najprv objaví ako nenápadný svetlý pás nízko nad severným obzorom. Ak máte pred sebou kopec alebo bytovku, prídete o ňu.
• Preč od pouličných lámp. Nemusíte ísť do divočiny. Stačí, aby medzi vami a mestom bol kopec alebo pár kilometrov.
• Vnútrozemie pred pobrežím. Pobrežie je krajšie, vnútrozemie má menej mrakov. Ak vám ide o žiaru, vyberte si štatistiku.
• Miesto, kde vydržíte dve hodiny v chlade. Toto ľudia podceňujú najviac. Zima vás porazí skôr než mraky. Vrstvy, teplé topánky, termoska.

To, čo uvidíte očami, nebude to, čo vidíte na Instagrame. Slabšia žiara vyzerá voľným okom skôr ako sivastý, mierne zelenkavý pás, ktorý sa pomaly hýbe, a práve ten pohyb je to, čo vám dá istotu, že to nie je mrak. Mobil a fotoaparát nazbierajú viac svetla aj farby. Nie je to podvod, je to fyzika. Len o tom treba vedieť dopredu, aby ste neboli sklamaní.

• TIP: Určite fotky robte na statív kvôli dlhej uzávierke.

Ak idete na sever kvôli polárnej žiare a máte tam jednu jedinú noc, kupujete si žreb do lotérie. Ak tam máte štyri alebo päť nocí, kupujete si päť žrebov, a zrazu je to úplne iná hra. Ja som svoju prvú polárnu žiaru v Grónsku videl posledný deň pred odletom.

Cestujte, Milan Bez Mapy

The post Kde vidieť polárnu žiaru a prečo ju lepšie sledovať cez mobil appeared first on Cestovateľský blog Milan Bez Mapy.